Kontakt na autora:
Jaro Franek

Jaro Franek


JUDAIZMUS
Tato web stránka prináša textový materiál prostredníctvom ktorého má čitateľ možnosť zoznánamiť sa so základmi židovstva, jeho histórie, náboženstva, kultúry a tradície. Materiál pochádza z publikácie Jaro Franek -JUDAIZMUS, z ktorej uverejňujeme online zhruba 100 strán textu. Publikácia tohoto diela online je určená striktne len pre vzdelávací proces.

  • KAPITOLA I.
  • KAPITOLA II.
  • KAPITOLA III.
  • KAPITOLA IV.
  • KAPITOLA V.

  • ZAKLADY JUDAIZMU
  • SIONIZMUS A IZRAEL
  • KABALA
  • TALMUD
  • ANTISEMITIZMUS

  • KAPITOLA I.

    Najstarsie dejiny Zidovskeho naroda su popisane v Tore a dalsich biblickych knihach. Z hladiska historickeho je potrebne konstatovat, ze medzi popismi historickych dejov v Biblii a historiou, pripadne archeologiou nie je zasadny spor. Naopak, velakrat sa zdoraznilo, ze mnohe archeologicke objavy su "prekvapujucim" potvrdenim biblickych textov. Biblicky styl pisania je velmi osobitny, jeho sucastou su popisy tazko zlucitelne s ateistickym a racionalistickym myslenim mnohych ludi. Pokusime sa preto eliminovat tieto popisy a strucne popisat dejiny zidovskeho naroda. Za pociatok zidovskych dejin mozeme zvolit dobu asi 1700 az 2000 rokov pred pociatkom obcianskeho letopoctu, v ktorej zil Abraham, zakladatel a patriarcha Zidovstva. (Rodokmen patriarchov je v kapitole Zaklady Judaizmu.) Abraham a jeho nasledovnici vytrvale, priam tvrdosijne hlasali a dodnes hlasaju ideu jedineho a nepoznatelneho Boha, Tvorcu sveta aj cloveka. Mozeme ich povazovat za prvych monoteistov. Biblia popisuje Abrahama a jeho potomkov ako kocovnikov putujucich spolu so svojimi stadami dobytka pustou. Do oblasti Palestiny prenikli od juhu a superili o vladu nad tymto uzemim s mnohymi inymi narodmi. Tato perioda, v ktorej Abrahamovi potomci viac alebo menej uspesne obhajili svoje uzemie trvala niekolko sto rokov. Potom sa v dosledku hladu presunuli do Egypta. Vladcovia Egypta, faraoni ich spociatku nechali usadit sa v oblasti Gosenu, kde Izraeliti zili separovane od Egyptanov. Tento stav sa vsak po niekolkych generaciach zmenil a egyptski panovnici nutili Izraelitov pracovat na stavbach a pri vyrobe tehal. Ich polozenie sa tak zhorsilo, ze sa rozhodli vratit do svojej starej vlasti. Navrat sa udial pod vedenim Mojzisa asi 1300 rokov pred o. l. Celkova doba pobytu v Egypte bola 430 rokov a po ich uplynuti sa z maleho poctu Izraelcanov stal skutocny narod. Seria priaznivych okolnosti podmienila uspesny odchod z Egypta a utuzila pocit narodnej spolupatricnosti Zidov, ktori sa dostali do povodnej vlasti nepriamo, po dlhom putovani cez pust. Mojzis stojaci na cele ludu pocas celeho putovania na pusti bol a je najvacsou postavou zidovskych dejin. Z hladiska ludskeho bol osamely, co podciarkuje aj jeho smrt a do dnesnych dni nezname miesto jeho hrobu. Pocas svojho 120-rocneho zivota posobil ako osloboditel, zakonodarca a vychovavatel. Roky, ktore Izraelcania stravili s Mojzisom na pusti boli skolou naroda, jednou z mnohych, ktore historia dala Zidom, ale tou najdolezitejsou.

    Su to zaroven roky v ktorych zidovsky narod prijal svoj moralny kodex. Tradicia popisuje tuto udalost, ako zjavenie na hore Sinaj spojene s prijatim mravnych zakonov, ktorych strucnym zhrnutim je Desatoro prikazani. Tento kodex ostal v platnosti pocas jestvovania celych dejin az do dnesnych dni a stal sa zakladom etiky ludstva. Navrat Zidov do povodnej vlasti je poznaceny sustavnymi vojnami s okolitymi kmenmi a narodmi, Zidia vsak uhajili svoju vlast a upevnili si svoje postavenie. Biblicka historia tychto cias zdoraznuje, ze ohrozenie naroda malo dva aspekty, fyzicky a mravny. Okolite narody, hlavne susedny Kanancania boli mravne aj kulturne zaostali, prinasali svojim bozstvam ludske obete a holdovali surovym obycajom. Z tohoto dovodu pozadovali veduce osobnosti zidovskeho naroda, zidovski proroci, uzavrety narodny a nabozensky zivot. Ako uz bolo spomenute, nebolo v tom case rozdielu medzi nabozenskym a narodnym aspektom Zidovstva, oba splyvali. Statna forma v tychto casoch mala velmi volnu strukturu. O dolezitych otazkach sa rozhodovalo kolektivne, pripadne sa akceptovala mienka ludi s prirodzenou autoritou. Tato forma "vlady" jestvovala aj v casoch, ked v okolitych statoch "fungovali" kralovske dynastie. Zidia si zvolili kralovsku formu vlady ovela neskor. Prvym izraelskym kralom sa stal biblicky Saul (1020 - 1004 pred o. l.), ktory vynikol v boji s Filistincami. Nasledoval ho popularny David (1004 - 965), najvyznamnejsi kral zidovskej historie. Za jeho panovania dosiahlo kralovstvo vrchol moci. Po nom nastupil jeho syn Salamun (967 - 928). Snazil sa zmiernit protiklady medzi kocovnym hospodarstvom na juhu a stabilnym polnohospodarstvom na severe. Na vzostup moci susednych statov, hlavne egyptskej velmoci reagoval Salamun sikovnou zahranicnou politikou. Nabozensky zivot upevnil vystavbou centralneho kultoveho miesta Zidovstva, jeruzalemskeho chramu na hore Sion. Salamunovo meno sa v dejinach spaja s mudrostou a rozhladenostou. Napriek predvidavej politike Salamuna sa jeho nastupcom nepodarilo udrzat jednotu kralovstva. Doslo k rozstipeniu na severnu cast (Izrael) s hlavnym mestom Samariou a juznu cast (Judea) s hlavnym mestom Jeruzalemom. Rozstiepenie bolo vyvolane rastucim vplyvom susednych velmoci Egypta a Asyrie medzi ktorymi sa nachadzalo uzemie obyvane Zidmi. Severne kralovstvo zaniklo roku 722 pred o. l. po trojrocnom obliehani Samarie Asyrcanmi a tym sa zaroven konci stopa desiatich izraelskych kmenov, ktorych osud sa stal v minulosti predmetom mnohych uvah. Po case etnicky splynuli s Asyrcanmi. V juznom kralovstve, Judei ostal cely kmen Juda a vacsina prislusnikov kmena Levi. Doba medzi zanikom Izraela a neskorsim zanikom Judei je poznamenana posobenim prorokov, vysoko nadpriemernych jedincov, ktori tvoria neopakovatelnu sucast zidovskych aj svetovych dejin. Proroci dvihali svoj hlas a nemilosrdne karhali vladnuce vrstvy aj prosty lud za porusovanie Zakona. Snad nikde inde v dejinach neboli vypovedane tak tvrde a kriticke slova, aj ked spojene s porozumenim, na adresu vlastneho naroda.

    Proroci boli pozehnanim naroda, jeho skutocnou inteligenciou, dusili pychu namyslenych, verejne karhali nespravodlivost a v dobach zufalstva ozivovali nadej. Tak napriklad v najhorsich casoch obliehania Jeruzalema kupil prorok Jeremias dedicnu vinicu svojho pribuzneho za normalnu cenu a demonstroval tak svoju doveru v buducnost. Judea jestvovala este poldruha storocia po zaniku Izraela. Zaznamenani su pocetni krali z roznych dynastii. Jej zanik suvisi s mocenskym bojom medzi Egyptom a Asyriou. Spociatku sa dostala krajina do mocenskej sfery Egypta, neskorsie ju dobyl Asyrsky kral Nabuchodonozor (597 pred o. l.) a odvliekol cast obyvatelov do hlavneho mesta rise, Babylonu. Druhy vpad toho isteho panovnika o 11 rokov neskorsie znamenal zanik statu aj znicenie hlavneho mesta Jeruzalemu. Salamunov chram bol zniceny a jeho poklady vyrabovane 9. dna mesiaca Av roku 586 pred pociatkom letopoctu. Skoro cele obyvatelstvo, ktore prezilo vojnu a obliehanie bolo odvlecene do babylonskeho zajatia, ostala len cast vidieckeho obyvatelstva. Este po pade Jeruzalema tlela v prorokovi Jeremiasovi nadej na znovuvystavbu krajiny, ktorej spravou bol povereny Nabuchodonozorov poverenec Gedalja. Gedalja sa snazil previest pozemkovu reformu v prospech rolnikov obrabajucich podu, ale jeho politika bola obmedzena uzkym priestorom medzi obhajobou narodnych zaujmov a kolaboraciou. Napokon bol zavrazdeny fanatikom s menom Izmael ben Netanja, ktory pochadzal z kralovskej rodiny. Tym sa znicili posledne moznosti na obnovu mieroveho zivota. Zo strachu pred odvetou Asyrcanov za Gedaljovo zavrazdenie usla skupina obyvatelov do Egypta. Zobrali so sebou, pravdepodobne nasilim aj proroka Jeremiasa, kde sa nam jeho stopy stracaju [34]. Tragediu Gedaljovej smrti si Zidia kazdorocne pripominaju postom, ktory pripada na prvy den po Ros Hasana (3. Tisri). Zborenim chramu a odvlecenim podstatnej casti obyvatelstva sa zacina nova perioda zidovskych dejin. Charakterizuje ju posuv kultury, tradicie a nabozenstva z vonkajsich (statnych) na vnutorne (duchovne) formy. Nestalo sa to automaticky ani lahko. Nabozenstvo, ktore sa opieralo o presne stanoveny kult a obrady v chrame muselo zaniknut alebo transformovat svoje vonkajsie formy. Ze k tejto transformacii doslo, je zasluha knazov a prorokov. Dokazali zachovat a rozvijat podstatne formy Judaizmu napriek zniceniu narodne - nabozenskeho statu. Inak povedane, zidovsky stat bol zniceny, ale tradicie, kultura a nabozensky zivot sa konal nezmensenou intenzitou.

    Miesto chramu vznikli synagogy, miesto prinasania obeti sa modlilo. V synagogach sa miesto obeti kladli na stol zvitky Tory. Zacalo sa masove studium Zakona a polozil sa tak zaklad tradicie studia, ktora je ziva do dnesnych dni. Pocas babylonskeho zajatia zila vacsina odvlecenych Zidov v malo obyvanych oblastiach. Mali za ulohu ozivit hospodarstvo. Druha cast bola usadena v hlavnom meste, tam sa uplatnili prevazne kvalifikovani remeselnici pracujuci na reprezentacnych stavbach. Zidovske obyvatelstvo povazovalo spociatku svoje postavenie za docasne, cakali na porazku asyrskej rise a svoj navrat do Jeruzalema. Po niekolkych rokoch tieto pocity ustupili do pozadia, znicenie chramu sa zacalo povazovat za trest Hospodina, objavili sa prvky kulturnej asimilacie. V obdobi zajatia zacali pouzivat Zidia ako komunikacny jazyk aramejcinu, davali svojim detom babylonske mena, prevzali nazvy mesiacov, ktore sa pouzivaju do dnesnych dni. Babylonske zajatie trvalo 50 rokov. Potom sa naplnili povodne tuzby odvlecenych Zidov. Babylonsku risu roku 538 pred o. l. rychlo a pomerne lahko premohol perzky kral Cyrus (Kyros). Znacna cast obyvatelstva ho vitala ako osloboditela. Mal povest panovnika respektujuceho nabozenske prejavy svojich poddanych. Restauroval viacere v asyrii potlacane kulty a v ramci tejto politickej linie povolil zvlastnym ediktom navrat zidovskych obyvatelov, ktorych vyslovne poziadal, aby opatovne postavili zniceny chram. Slubil im aj financnu podporu, danove ulavy a vratenie vsetkych cennych kultovych predmetov ulupenych pri zniceni povodneho chramu. Navrat Zidov sa uskutocnil v niekolkych vlnach.

    Prvi repatrianti odisli z Babylonu uz roku 536 pred o. l. pod vedenim Zerubabela. Potom nasledovalo niekolko vkn navratu, najvacsia roku 521 pred o. l. za panovania krala Dariusa. Krajinu, ktoru si starsi ludia este zivo pamatali nasli moralne aj fyzicky zdevastovanu. Juh, vychod aj zapad krajiny bol zaplaveny cudzincami, na severe zili obyvatelia Samarie zmiesani s cudzincami. Repatriacne vlny smerovali do Jeruzalema. Spociatku bol postaveny len kamenny oltar, neskorsie (roku 520 pred o. l.) sa zacalo s vystavbou noveho (druheho) chramu. Slavnostne vysvatenie sa konalo roku 516 pred o. l. Proroci Nehemias a Ezdra, ktori patrili k neskorsim navratilcom z Babylonu videli podstatny problem rekonstrukcie narodneho zivota v moralnej oblasti. Obavali sa negativneho vplyvu praktik susednych narodov na Zidov. Z tohoto dovodu zakazovali zmiesane manzelstva medzi cudzincami a Zidmi a snazili sa o vytvorenie prevazne zidovskeho osidlenia Jeruzalema. Obnovil sa aj kultovy zivot. Vyznamnym aktom v obdobi druheho chramu bolo opatovne formalne vstupenie naroda do zvazku Hospodinom, ktore sa konalo roku 444 pred o. l. Podla tohoto zvazku sa narod zaviazal dodrziavat Zakon (Halachu) ustne tradovanu od cias zjavenia na hore Sinaj. Znamenalo to podstatnu zmenu oproti obdobiu prveho chramu, v ktorom sa kladol doraz na chramovu sluzbu. Ustne tradovana Halacha sa dotykala kazdodenneho zivota, regulovala socialne spravanie jednotlivcov.

    Poznanie nabozenskych predpisov sa rozsirilo z malej skupiny knazov na siroke vrstvy naroda. Da sa povedat, ze Zidovstvo sa tymto rozsirenim a upevnenim svojej zakladne zachranilo pred zanikom. Dalsie roky su totiz poznamenane helenizmom, ktoreho vplyvu podlahli skoro vsetky narody antickeho sveta. Zidovstvo vsak malo uz pevne pozicie. Biblicke knihy boli kanonizovane a zapisane v posvatnom hebrejskom jazyku aj v preklade do ludovo pouzivanej aramejciny. Vykrystalizoval sa narod s vysokou moralkou, bohatou kulturou a bezprikladnym vztahom ku kniham a studiu. Strucna rekapitulacia ukazuje, ze v tomto obdobi mali Zidia za sebou 1500 rokov svojej historie. Prezili eru kocovneho zivota, egyptsky utlak, putovanie pustou, dobu prorokov, vlastne kralovstvo, jeho delenie na Izrael a Judeu, zanik severnej a neskorsie aj juznej rise. Nasledovalo babylonske zajatie, navrat do vlasti, rekonstrukcia statu a chramu a vstup do obnoveneho zvazku s Hospodinom. Z dnesneho pohladu nemali za sebou este ani polovicu svojich dejin. Dalsie roky historie Stredomoria oznacujeme, ako eru helenizacie. Pociatok ma vo vybojoch Alexandra Macedonskeho, ktory po roku 330 pred o. l. dobyl celu prednu Aziu vcetne Jeruzalema. Samotnu osobu Alexandra hodnoti zidovska tradicia pozitivne. V Jeruzaleme sa spraval slusne, respektoval miestne zvyky aj nabozenske citenie. Do chramu poslal dar, ale nevstupil do jeho priestorov. Dodnes je medzi Zidmi oblubene meno Alexander. Obrovska risa Alexandra Macedonskeho sa rozpadla po jeho predcasnej smrti. Nastupnicke staty boli zalozene na greckej kulture, ktora prenikala do vsetkych oblasti zivota. Za dobu helenizmu oznacuje historia obdobie rokov 330-63 pred o. l. Tato doba nesporne priniesla znacne pozitiva v oblasti kultury, vedy, ako aj v inych oblastiach zivota. Negativnou strankou greckej kultury bol komplikovany system mytologie, mnohobozstvo, nabozenska lahostajnost a napokon aj pestovanie kultu tela, ktory bol Zidom cudzi. Po stranke politickej bola Judea podriadena Ptolemajovskej risi, ktorej tazisko lezalo v Egypte. Urad velknaza zastaval miestodrzitel. Nabozenstvo nebolo potlacane, ale dochadzalo k istej kulturnej asimilacii s helenizmom. Vznikali zidovske obce v Alexandrii a inych mestach. Koncom obdobia helenizacie pouzivala znacna cast Zidov mimo Palestiny grectinu ako komunikacny jazyk. Vznikol preklad Biblie do grectiny, tzv Septuaginta, co znamena preklad 70-tich (v skutocnosti ich bolo 72) ucencov. V ramci svetskej vzdelanosti sa Zidia zoznamili s dielami greckej filozofie, hlavne s Platonom a Aristotelom.

    V oblasti zidovskeho statu bola kontinuita grecko - zidovskej symbiozy pretrhnuta Seleukidovcom s menom Antiochus Epifanes. Dobyl Palestinu (okolo roku 200 pred o. l.) a zaviedol nasilne pogrectovanie obyvatelstva. Zidovske nabozenstvo postavil mimo zakon a zneuctil chram. Casom to vyvolalo ozbrojene povstanie proti greckej okupacii krajiny. Na celo povstania sa postavila rodina, ktorej meno je v dejinach zname ako Makabejci. Po niekolkych rokov tazkych bojov bola krajina oslobodena a chram opatovne zasvateny (r. 165 pred o. l.). Udalosti tohoto obdobia si pripominame svatenim sviatku Chanuka. V krajine sa ujal moci jeden z Makabejcov - Simon Tharsi, zakladatel Hasmonejovskej dynastie. Pocas vlady Hasmonejovcov bol urad krala a velknaza integrovany v jednej osobe. Dynastia bola suatvne otriasana vnutornymi bojmi, ktorych vplyv oslaboval krajinu. Bolo to v case, ked rastol vyznam novej velmoci - Rima. Cela oblast vychodneho Stredomoria vcetne Judei sa dostava pod rimsky protektorat roku 64 pred o. l. , ked Pompeus vyhral bitku nad Mithradetom. Priama pritomnost Rimanov v Jeruzaleme sa datuje o rok neskorsie (r. 63). Posledne zvysky vlady Hasmonejovcov nad krajinou sa koncia nastupom Herodesa Velkeho, Rimanmi podporovaneho Idumejcana. Idumejcania zili na juznej hranici Judei a ciastocne prijali Judaizmus, ale obyvatelstvo ich povazovalo za cudzincov. Herodes panoval ako tyran, dal vyvrazdit poslednych prislusnikov Hasmonejovskej rodiny a pocetnych politickych odporcov. Istu legitimitu si zabezpecil manzelstvom s Miriam, vnuckou Hyrkana II., neskorsie dal popravit aj vlastnu manzelku a synov. Jeho smrt roku 4 pred o. l. nikto nelutoval a jeho pohreb daj podnet k protirimskym vytrznostiam. V Herodesovom mene treba hladat slovnu parabolu Edom Rim, ktoru Zidia pouzivali dlho po jeho smrti. V casoch okolo pociatku obcianskeho letopoctu bola Judea velmi "horucou" podou. Mnozstvo roznych politickych a duchovnych prudov stiepilo spolocnost na polemizujuce fragmenty. 

    Zmienime sa na tomto mieste o Farizejoch, ktorych ludova slovesnost dnes oznacuje za pokrytcov. Toto oznacenie je nespravodlive. Farizeji hladali trvale hodnoty. Takto sa priblizili k doslednemu ponimaniu nabozenstva vcetne jeho formalnej stranky. Mali znacny vplyv aj v Sanhedriu, najvyssom sudnom dvore so 71 prisediacimi. Sanhedrin predstavoval autoritativnu sudnu instituciu. V dobe okolo pociatku letopoctu bol dozivotnym predsedom ucitel Gamaliel (meno Gamaliel sa opakovane vyskytuje u jeho potomkov, ktori zasadali v Sanhedrine). Gamaliel tiez patril k Farizejom a uctu k jeho osobe prejavuju do dnesnej doby tak Zidia, ako aj krestania. Jeho povest je jeden z dokazov nespravnosti spatneho hodnotenia Farizejov. Farizeji mali, rovnako ako spolocenstvo Esenov, svoj povod v makabejskych casoch. Grupovali sa zo spolocenstva zboznych (chasidov) (poznamka 1), ktory sa prvi uchylili do hor, aby si zachovali svoju nabozensku nezavislost. Po smrti Herodesa nastupili jeho traja synovia vo funkcii "tetrarchov", vladcov nad castou Judei. Krajina vsak stale predstavovala ohnisko nepokojov a Rim sa rozhodol pre priamu anexiu roku 6. Situaciu to pochopitelne len zhorsilo. Zidovsky lud sa citil dotknuty pritomnostou legii, ich orlov a inych znakov, ktore boli Zidovstvu cudzie. Pritomnost vojska a rozsiahle stavby prevadzane Rimanmi zatazovali hospodarstvo. Za tychto okolnosti sa mnozili pripady otvorenej rebelie so zbranou v ruke. Cela krajina sa ocitla na samom pokraji povstania za panovania sialeneho cisara Gajusa Caligulu, ktory ziadal postavit vlastnu sochu do jeruzalemskeho chramu. Zavrazdili ho vsak v Rime este prv (roku 41), ako bol rozkaz splneny a cely stat si na kratku dobu vydychol. Po Caligulovi prisla doba cisara Claudia, ktory rozumne vladol do roku 54, ale jeho naslednik, cisar Nero, patril k ludom Caligulovho razenia. Za panovania Nera bol guvernerom Judei Gessius Florus. Jednal v linii svojho cisara, ponizoval a provokoval narod pri kazdej moznej prilezitosti. Dosledkom bolo povstanie Zidov roku 66. Bolo to obdobie vrcholu moci a sily Rimskej rise. Trestna expedicia vedena generalom Vespasianom a jeho synom Titom (neskorsie sa stali cisarmi) dobyla krajinu a po dlhom obliehani aj Jeruzalem. 656 rokov po zniceni Salamunovho chramu, 9. dna mesiaca Av roku 70 bol zapaleny a zniceny druhy chram. Chramove poklady a nenahraditelne umelecke diela boli ako korist odnesene do Rima a ulozene v rimskom chrame zasvatenom cisarovi Vespasianovi. (Znicene boli pri poziari roku 192 o. l.). Tazko pristupna pevnost Masada, branena zidovskymi vojakmi do poslednej kvapky krvi padla o tri roky neskorsie. Tak zanikli zvysky zidovskej statnosti, ktora sa obnovila az po 1878 rokoch (v roku 1948). Zanik statu vytvoril nove podmienky dalsej existencie zidovskeho naroda. Situacia bola ina, ako po zniceni prveho chramu, ked sa Zidia dostali do zajatia, ale zili spolocne. Po dobyti Jeruzalemu roku 70 sa zacala epocha diaspory, rozptylenia Zidov medzi ostatne narody sveta. Za to, ze sa nestratili a nezanikla ich nabozenska a narodna identita vdacime Farizejom, ktori zacali v Jabne mnoho storoci trvajucu pracu na tvorbe Talmudu. Prvym ucitelom a zakladatelom skoly v Jabne bol Jochanan ben Sakkaj, najmladsi zo ziakov ucitela Hilela. Jeho ziaci ho vyniesli v truhle z obliehaneho Jeruzalema a tak zachranili. Vespasian mu povolil zlozit rabinsku akademiu a zhromazdovat ucitelov a ziakov. Ben Sakkaj patril k veducim postavam farizejskeho hnutia, este pocas jestvovania chramu, zastupoval Farizejov na roznych diskusiach s inymi nabozenskymi skupinami. Bol aj zastupcom Simona ben Gamaliela, ktory patril k prominentom Sanhedrinu a veducim postavam protirimskeho povstania. Jochanan ben Sakkaj predstavoval teda pre Zidov autoritu, ale aj tak mu mnohi sucasnici vycitali jeho vztah k Vespasianovi a jeho utek z obliehaneho Jeruzalema. Z toho dovodu sa viaceri vynikajuci znalci Tory odmietli pripojit k akademii v Jabne a usadili sa v Galilei. Az po prichode Rabbana Gamaliela, ktory bol synom Simona ben Gamaliela sa stala Jabne vseobecne uznanym centrom palestinskeho aj diasporickeho Zidovstva. Pracovali tu kapacity ako Elieser ben Hyrkanos, Eleasar ben Asarja, rabi Josua alebo rabi Akiba. Nastup Gamaliela sa uskutocnil az roku 96 o. l. po smrti posledneho z Flaviovskych cisarov Domitiana. Vtedy uznali Rimania Sanhedrin a Akademiu v Jabne de facto a do istej miery aj de iure. Cielom Sakkaja a Gamaliela bolo vybudovanie organizovanej zidovskej spolocnosti, ktora by sa riadila prikazmi Tory. V tom case znacna cast zidovskej tradicie (ustna tradicia) nebola este fixovana v pisomnej podobe.

    Ucenci sa snazili o krystalizaciu ucenia a jeho zachytenie v jasnej a zrozumitelnej forme. Bolo to budovanie pravnej tradicie, ktora mala v buducnosti riadit zivoty Zidov. Gamaliel zaviedol v zlozitej spolocenskej atmosfere prisnu disciplinu, pozadoval vacsinove rozhodnutia, ktorym sa mensina alebo jeden osamoteny ucenec musel podriadit. Toto pravidlo sa raz obratilo proti nemu samemu, ked rabini pocas jedneho sporu odhlasovali zosadenie Gamaliela z funkcie patriarchu a na jeho meisto vymenovali Eleazara ben Asarju. Po vyrieseni sporu sa stal hlavou akademie opat Gamaliel a jeho zastupcom Eleasar ben Asarja. Centrum v Jabne malo aj sudnu pravomoc vo veciach tykajucich sa zidovskeho obyvatelstva, tak v Palestine, ako aj v diaspore. Tretou dolezitou funkciou bolo vyberanie dani, z ktorych cast si Sanhedrin ponechaval na vlastnu potrebu, zvysok odvadzal rimskym uradom. Sanhedrin zasadal v Jabne az do Bar Kochbovho povstania roku 132. Na jeho pode sa stanovili do dnesnych dni platne zvyky, liturgia, dnesny sposob oslavy Pesachu, zvyky a usporiadanie sederovej vecere, post na deviaty den mesiaca Av, tu sa rozhodlo o pridani devatnasteho pozehnania (distancovanie sa od heretikov) do modlitby "smone esre". Bolo to v obdobi, ked sa zacala separacia medzi Zidmi a krestanmi. Jednym z kulturnych vykonov akademie bol aj novy preklad Tory z hebrejciny do grectiny. Autorom prekladu bol Aquilas von Pontus, rimsky aristokrat, ktory najprv prijal krestanstvo a potom konvertoval k Zidovstvu. Patril k ziakom Gamaliela. Preklad robil pod dohladom ucencov akademie a snazil sa, aby jeho preklad zodpovedal duchu halachickeho aj hagadickeho vykladu Tory. Pontusov preklad sa stal uzivany a vytlacil starsiu septuagintu (ktoru prevzala a kanonizovala katolicka cirkev). Ako sa tvorila v Jabne Misna a ako postupovali prace na vytvarani Talmudu v Babylone, Palestine a inych krajinach je opisane na inom mieste tejto knihy, v kapitole Talmud. Sledujme zatial dalsie osudy zidovskeho obyvatelstva Judei pod panstvom Rima. Aj po zniceni chramu ostavala Judea miestom. kde sa rimska moc sustavne stretavala s prejavmi nespokojnosti obyvatelstva. Zidia sa nijako nesnazili stat Rimanmi, tak ako sa prv nasnazili stat Grekmi, Perzanmi alebo Egyptanmi. Trvalo znacny cas, pokial si Rimske urady uvedomili vyznam skol pre zachovanie narodnej identity a zakazali ich dalsiu cinnost. Medzicasom doslo k povstaniu za cisara Trajana (roku 116), ktore bolo rychlo potlacene a o 15 rokov neskorsie k prenasledovaniu zrovnatelnemu s vladou Antiochusa Epifanesa. Reakciou bolo povstanie Simona Bar-Kochbu, ktore po tri roky vzdorovalo presile Rima (132 - 135). Zidia vkladali do Bar-Kochbu az mesiasske nadeje, ale jeho vojska boli roku 135 porazene pri Betare. Pocas dalsich rokov vlady Hadriana bolo Zidom zakazane vstupit do Jeruzalemu, studovat Toru, prevadzat obriezku a vsestranne bolo obmedzene praktizovanie zidovskej viery. V tomto obdobi sa stali mucednikmi viery uz nie bojovni Zeloti, ale umierneni vedci, znalci Zakona a vykladaci Halachy. Mnohi z Tanaitov (rabi Akiba, rabi Meier) skoncili zivot na rimskych popraviskach. Pre Rimanov vsak bolo uz neskoro. Cas, ked sa dali duchovne zaklady zidovstva znicit uz presiel. Talmudicke ucilistia kvitli v Babylone, Misna sa tvorila napriek zakazom a Zidovstvo sa stahovalo do ilegality. Jestvuju seriozne domnienky historikov, ze pocas zidovsko-rimskych vojen v rokoch 70 a 135 zanikla rozsiahla literatura, ale Biblia sa zachranila a nadobudla klucovu dolezitost pre existenciu Zidov v diaspore.

    Po niekolkych rokov prenasledovania sa situacia zmiernila. Za cisara Antoniusa Piusa (vladol v rokoch 138 - 161) zacali pracovat niektore zidovske institucie, ale k obcasnym alebo miestnym prenasledovaniam dochadzalo stale. Druhe zlepsenie zivota zidovskeho obyvatelstva v Rimskej risi prinieslo panovanie dynastie Severovcov. Tento cisarsky rod pochadzal z Orientu a mal zmysel pre nabozensky synkretizmus. Severovci sa snazili spoznat a zblizit sa so vsetkymi nabozenstvami Rise. V privatnych pristoroch cisara Alexandra Severa (vladol v rokoch 222-235) sa nachadzali vedla seba sochy Abrahama, Jezisa Krista, Apolonia, ako aj sochy postav z inych kultov. Zo zidovskych pramenov je zname, ze vztah medzi Sanhedrinom a cisarskym dvorom bol vylozene priatelsky. Za Severovcov vzniklo niekolko synagog venovanych vladnucim cisarom. Takuto poctu Zidia nepreukazali ziadnemu cisarovi od zburania druheho chramu. Ku koncu tretieho storocia vladla v celej Rimskej risi anarchia. Aj v Palestine, predovsetkym na vidieku sa zhorsovala situacia. Dane sa stavali neunosne. Viedlo to k exodu zidovskeho obyvatelstva, ktore sa nedokazalo uzivit z pody. Proti tomuto fenomenu bojovali rabini a ucenci Sanhedrinu, ale marne. Vseobecne udelenie rimskeho obcianstva pre skoro vsetkych slobodnych obcanov (teda nie pre otrokov) sa datuje od roku 212. Viedlo to k rozdeleniu spolocnosti na bohatych (honestiores) a nemajetnych (humiliores). Stanovilo to rimske pravo. Pre bohatych vyplynuli zo zakona privilegia, ale aj povinnosti. K povinnostiam patrilo prevzatie mestskych uradnych funkcii, ktore boli spojene s vlastnymi vydavkami, ale aj s obetovanim na oltar uradne uznanych ochrannych bohov. Posledna povinnost bola pre Zidov neakceptovatelna. V halachickych predpisoch vzniklych v tretom storoci o. l. sa pise, ze Zid, ktory sa ocitne v spomenutej situacii ma pravo emigrovat. Mnohi tak urobili. Ti, ktori ostali sa museli potykat s dalsim problemom. Podla spomenuteho rimskeho prava platili ine zakony pre bohatych a ine pre chudobnych. Zidovska spolocnost bola socialne prave tak rozdelena, ako kazda ina. Ale podla predpisov halachy, ktora bola pre Zidov zavazna, vyslovne platilo, ze vsetci Zidia su si rovni bez ohladu na socialne postavenie. Bol to jeden z mnohych pripadov, ked sa Zidia museli rozhodnut, ci budu akceptovat obciansky zakonnik alebo halachu. V suvislosti s trvalym bojom medzi Rimskou risou a perzkymi Sasanidovcami o ovladnutie Blizkeho vychodu boli zidovski predstavitelia aj obyvatelstvo postaveni pred rozhodnutie, ku komu sa pripoja. Sympatie Zidov neboli jednoznacne. Rimsky utlak, protizidovske zakony a spomienka na zniceny chram posilnovala ich sympatie k Perzkej risi, ale na druhej strane boli informovani aj o zivote zidovskej komunity pod Sasanidovcami. Statnym nabozenstvom Perzkej rise bol manicheizmus odvodeny od zakladatela Zoroastera (Zarathustru).

    Aj v Perzii sa striedali obdobia nabozenskej tolerancie a utlaku, aj tu poznali protizidovske edikty. Prvy vojensky utok Perzie proti Rimanom viedol kral Ardasir v rokoch 222 az 223. Bojovalo sa s prestavkami az do 6. storocia. V tejto dlhej a pomalej vojne sa mnohe uzemia ocitli opakovane pod vladou jednej alebo druhej velmoci. Antiochia bola styrikrat dobyta a vyrabovana. Zidovske komunity v postihnutych krajinach si uvedomovali, ze sa ocitli "medzi dvomi kamenmi", ktore ich mozu rozdrvit. Samotna Palestina nebola vojensky zasiahnuta, ale vojna sa stale viedla na jej hraniciach. V obdobi rimsko - perzkych vojen vzniklo nezavisle kralovstvo Palmira (v rokoch 260 - 272). Povodne to bola len pustna oaza obyvana zmiesanou skupinou obyvatelov - Arabov, Zidov a Perzanov. Vladnuca vrstva bola arabska, Zidia vsak mali silny vplyv na politiku kralovstva. Prvym kralom Palmire bol Odeanathus, ktory vladol pod ochranou Rimanov. Jeho manzelka a nastupkyna na trone, kralovna Zenobia (267 - 272) rozsirila svoju moc aj na uzemie Syrie. O kralovne Zenobii vyslovili krestanske dobove pramene domnienky, ze bola Zidovka. Je to nepochybne len legenda a jej vznik suvisi so skutocnostou, ze na jej dvore bolo vela zidovskych uradnikov a poradcov a aj so sympatiami, ktore preukazovala voci Zidom. Nepodlozene tvrdenia o zidovskom povode vladcov na zaklade ich sympatii k Zidom sa v dejinach casto opakuju a neraz sa s nimi mozeme stretnut aj v sucasnosti. Pomery v Rimskej risi sa stabilizovali az za cisara Diokleciana (284 - 305). Je to obdobie, ked sa dostava do popredia nova moc - krestanska cirkev. Este neziskala dominantne postavenie v Risi, ale jej vplyv neustale stupal a tym sa zaroven menilo postavenie zidovskeho obyvatelstva. Rimska risa sice opakovane bojovala proti Zidom, znicila zidovsky stat a potlacila viacere revolty, vyniesla mnozstvo protizidovskych zakonov, ale v pozadi vsetkych tychto opatreni boli mocensko politicke ciele. Rimania v principe uznavali narodne nabozenstva a zidovske nabozenstvo chapali tiez, ako narodne. Okrem toho, v prvych storociach obcianskeho letopoctu nerozlisovali Zidov od krestanov. V historickej literature je dnes viac reflektovane prenasledovanie krestanov v Rimskej risi, ale pre Rimanov predstavovali krestania len jednu zidovsku sektu. Separacia medzi Zidmi a krestanmi, ktora sa zacala az v druhom storoci o. l. este nebola dokoncena. Je pravdepodobne, ze podstatna vacsina rannych krestanov by sa sama oznacila za Zidov. Nezaangazovany pohlad Rimana na Zidov a krestanov si nevsimal rozdiel medzi cistym monoteizmom a trojjedinostou Boha. Pokial bol Rim "pohansky", tato otazka prakticky orientovanych Rimanov nezaujimala. S rastucou mocou krestanskej cirkvi sa otazka "Zid alebo krestan?" stala velmi vyznamnou.

    Krestanska cirkev priniesla nieco nove, co sa pre Zidov v buducnosti malo stat priam "nocnou morou" - ideologicke dovody pre protizidovske postoje. Ranna cirkev sa snazila o postavenie hegemona v nabozenskej oblasti. V prvom rade bojovala za rozsirenie krestanstva a za jeho uznanie ako jedineho statneho nabozenstva. Samotne jestvovanie zidovskej viery cirkev nazakazovala, ale vyhradila v ramci svojej ideologickej doktriny pre Zidov miesto na okraji spolocnosti. Najvyznamnejsi cirkevny myslitel pozdnej rimskej doby Augustinus Aurelius (354 - 430) (neskorsie kanonizovany) povazoval Zidov za buducich svedkov "pravdivosti ucenia krestanov". Vplyv cirkvi sa prejavoval aj v protizidovskom zakonodarstve. Dalsim predmetom sporu medzi cirkvou a Zidmi bola poziadavka, aby Palestina, ktoru cirkev oznacila, ako "Svatu zem" patrila cela do jej vlastnictva. Bolo to v case, ked vacsinu vidieckeho obyvatelstva Palestiny tvorili este Zidia. Zaznamenane su pokusy zidovskeho obyvatelstva, ktore sa snazilo chranit sa pred narastajucim privalom krestanstva a stavbou krestanskych kostolov. Branili sa administrativnymi opatreniami a obstrukciami, ale ich snaha bola neuspesna. Uz za zivota matky cisara Konstantina, Heleny bolo postavenych mnoho krestanskych kostolov v zidovskych mestach (Jeruzalem, Betlehem, Tiberias). Aj demograficka struktura obyvatelstva sa menila v neprospech Zidov. Bolo to sposobene vojenskou reformou cisara Diokleciana, ktory vytvoril pohranicne vojenske posadky a po skonceni sluzby prideloval vysluzilym vojakom pozemky v blizkosti miesta sluzby. V Palestine to viedlo k vytvaraniu novych krestanskych sidlisk. Statnym nabozenstvom Rimskej rise sa stalo krestanstvo az za cisara Konstantina (roku 337), ktory sa tesne pred smrtou nechal pokrstit. Uz pocas jeho zivota ziskala krestanska cirkev dominantne postavenie v risi. Mala vplyv aj na politicke rozhodnutia statneho aparatu a iniciovala mnozstvo protizidovskych zakonov. V duchu Konstantinovej vlady sa nieslo aj panovanie jeho syna Konstantiusa (337 - 361), ktory bol babkou v rukach cirkevnych poradcov. Za jeho panovania sa konverzia na zidovsku vieru stala protizakonnym aktom, uradne sa zabranilo zidovskym putnikom vstupit na podu Palestiny a zakazala sa komunikacia medzi zidovskymi obcami. V ediktoch, ktore cisar podpisal sa poprvykrat objavili vulgarne oznacenia Zidov, ako "odpornych kacirov", "zavrzeniahodnej sekty" a pod. Jazyk tychto ediktov sa preniesol do neskorsieho protizidovskeho zakonodarstva. Po prijati krestanstva za statne nabozenstvo sa postavenie Zidov v oboch castiach Rimskej rise zhorsilo. Mlada krestanska cirkev zabudla na svoj zidovsky povod a videla v Zidoch nepriatelov. Postavenie Zidov sa na kratku dobu zlepsilo za panovania cisara Juliana (361 - 363), znameho ako Julian Apostata (Odpadlik). Julian sa pokusil o restauraciu predkrestanskych pomerov v Rime, obnovil stare kulty a krestanom vyhradil rolu jednej cirkvi z mnohych. Jeho pokus bol odsudeny na neuspech, krestanstvo malo v state uz pevne a rozvetvene korene, sirilo sa dalej bez ohladu na cisarske vynosy a nariadenia. V suvislosti so svojou protikrestanskou politikou bol Julian voci Zidom priatelsky nakloneny, uvazoval dokonca o vystavbe tretieho chramu v Jeruzaleme. Za tymto ucelom dovolil zbierat peniaze od Zidov a vymenoval cisarskeho zmocnenca pre stavbu. Nie je dochovane, ako na tuto iniciativu reagoval Sanhedrin, ale jeho predstavitelom muselo byt jasne krehke postavenie bezdetneho cisara, ktoreho okolie bolo plne krestanskych uradnikov a ktoreho nariadenia krestanska cirkev uspesne sabotovala. Skoro sa ukazalo, ze Julianova iniciativa bola len predsmrtnym gestom. Roku 363 Julian umiera, pravdepodobne zavrazdeny krestanskym vojakom. Po jeho smrti sa obnovilo majoritne postavenie krestanstva v risi a protizidovske zakonodarstvo. Postavenie Zidov bolo relativne lepsie vtedy, ked fungoval silny stat a autorita cisara nebola spochybnovana. Pocas vlady slabych a manipulovanych cisarov silnela protizidovska pozicia krestanskej cirkvi. Uvedenu skutocnost dokumentuje udalost z roku 388. Vtedy doslo v malom meste na brehu Eufratu k protizidovskym vytrznostiam a k vypaleniu miestnej synagogy. Za celu akciu niesol zodpovednost miestny biskup. Rimsky miestodrzitel sa neodvazil vynnika potrestat, ale rovnako mal strach odlozit pripad ad acta. Zvolil si neutralnu cestu a predlozil pripad na posudenie cisarovi do Rima. Cisar Theodosius I. (379 - 395) dal biskupovi mierny trest - nariadil mu obnovit vypalenu synagogu. V tejto faze zasiahol do veci milansky biskup Ambrosius. Protestoval proti rozhodnutiu cisara a prostrednictvom kazni a natlaku cirkevnych hodnostarov dosiahol, ze cisar verejne odvolal svoje povodne rozhodnutie.

    Uz bolo pisane, ze v prvych storociach letopoctu fungoval v Palestine sudny dvor - Sanhedrin, ktory prevzal zvysky autority niekedajsieho zidovskeho statu. Hlavou Sanhedria bol "Nassi" (Patriarcha). Patriarcha bol uznany, pripadne trpeny rimskymi uradmi. Patriarchovia vyberali dane od Zidov v risi aj mimo nej. Umoznovalo im to udrziavat istu vonkajsiu okazalost uradu. Jeden z "Cirkevnych otcov", Origenes sa v rokoch svojho pobytu v Palestine (229 - 253) stykal s rodinou Patriarchu a popisal ho, ako osobu pozivajucu kralovske privilegia. Sanhedrium malo sudnu moc v nabozenskych aj svetskych veciach a urcovalo kalendar. Patriarchovia odvodzovali povod od Hilela (ktory podla tradicie pochadzal z Davidovho rodu), ale dokazane je len potomstvo od Gamaliela (prveho), ktoreho meno sa v dynastii casto opakuje. Poslednym patriarchom je Gamaliel VI. V roku 425 urad v Palestine definitivne zanikol. V pozadi zaniku uradu bol opat krestansky vplyv. Cirkev sa davno prv dozadovala zrusenia uradu zidovskeho Patriarchu. Hlavnym dovodom bolo prave spomenute odvodzovanie povodu Patriarchu ako potomka Davidovho. Toto tvrdenie vyvolavalo ziarlivost krestanskej cirkvi, ktora ucila, ze Kristus pochadza z Davidovho rodu. Jestvovanie ziveho a uradne puncovaneho "potomka Davidovho" povazovala za neziaducu konkurenciu. V case zaniku patriarchatu hrali uz zidovske komunity v Babylone, presnejsie v Sasanidovskej risi, veducu rolu a palestinske zidovstvo sa ocitlo v postaveni "druhych husli". V Babylone vznikli aj dve skoly - akademie. Zalozili ich ziaci Jehudu Ha Nassiho a to Abba Areka, nazvany v Talmude Rav a Mar Samuel Jarnichaj, strucne len Samuel alebo Mar (Pan). Prvy viedol akademiu v Sure nad Eufratom, druhy bol veduci akademie v meste Nehardea. Samuel Jarnichaj zaviedol do akademie aj svetske predmety studia, ako lekarstvo a hvezdarstvo. Akademia v Nehardea bola roku 261 o. l. znicena po dobyti mesta vladcom Palmiry kralom Odainathom. Jej funkciu prevzala akademia v meste Pumbadita. Sasanidovska risa jestvovala paralelne s Rimskou a sutazila o svetovladu viac ako 300 rokov. Zaujmy zidovskej mensiny zastupoval "Ros Galuta", respektive exilarcha, co oznacuje hlavu zidovskej komunity vo vyhnanstve. Po case sa vytvorili dve reprezentacne funkcie, urady. Jeden, ktory zastupoval zidovske zaujmy svetskeho charakteru (exilarcha) a druhy, ktory predstavoval duchovnu autoritu (Gaon). Gaonmi sa stavali veduci akademii. Skolsky system zidovskych akademii v Babylone je este aj dnes vzorovym prikladom systemu dalsieho vzdelavania dospelych. Dvakrat pocas kalendarneho roka sa zisli v akademii vedci a znalci Halachy, aby pocas mesacneho pobytu prebrali celu Misnu, vetu za vetou. Nad spornymi alebo nejasnymi miestami sa diskutovalo, konali sa prednasky, syntetizovali vysledky diskusii a vsetko nove sa zapisovalo. Po skonceni "akademickeho" mesiaca nasledoval niekolko dni trvajuci cyklus prednasok, ktory vsetkym zaujemcom, teraz uz v synagoge, popularnou formou vysvetloval uvod k Zakonu a jeho vyklad. Prednasky viedol veduci akademie. Tak sa zabezpecila spojitost vyskumu a vzdelavania. Vysledkom prace niekolkych generacii ucencov na akademiach v Babylone je babylonsky Talmud, presnejsie povedane Babylonska Gemara. Jej konecnu redakciu previedol koncom 5. storocia Rav Asi a jeho ziak Ravina. Jestvuje aj jeruzalemska forma Gemary, ale ich porovnanie vyrazne poukazuje na prednosti skolskeho a vedeckeho systemu v Babylone. Rav Asi a jeho ziaci akymsi tusenim opat predbehli udalosti. Redakciu Gemary urobili pred obdobim prenasledovania Zidov v babylonskej risi. Je velmi pravdepodobne, ze o niekolko rokov neskorsie by uz nebolo mozne dokoncit tuto pracu.

    Prvym signalom zhorsujucej sa situacie v Babylone bolo panovanie krala Jasdigara III. (440 - 457). Za jeho panovania ziskali znacny vplyv manichejski mnichovia a magovia. Nabozenska netolerancia sa obratila v prvom rade proti krestanom, ktori boli podozrivi, ako prirodzeni spojenci krestanskej Byzancie. V mensej miere sa zhorsenie situacie dotklo aj velmi pocetnej zidovskej komunity. Tento trend sa este zvyraznil za panovania Jasdigarovho syna Peroza I. (458 - 485), ktoreho zidovske pramene opisuju ako Peroza Zleho. Za jeho panovania sa nabozenska intolerancia obratila aj proti Zidom. Ich skoly boli zavrete, synagogy zburane a vela Zidov muselo opustit krajinu z obavy o svoju bezpecnost a zivot. Z utecencov z Babylonu sa sformovali zidovske komunity v Arabii a vzdialenej Indii. Koncom 5. storocia vzniklo na pode Babylonu nezavisle zidovske kralovstvo pod vedenim exilarchu Mar Sutru. Bolo to pocas panovania krala Kabada I. (488 - 531), ked sa Perzka risa ocitla v stave chaosu. Nepokoje sa preniesli az na kralovsky dvor a kral Kabad bol zosadeny a uvazneny. V case vseobecneho bezvladia vyhlasil Mar Sutra nezavislost oblasti obyvanej prevazne zidovskym obyvatelstvom. Jeho kralovstvo jestvovalo len sedem rokov a skoncilo sa restauraciou moci Kabada I. ktory zidovsky stat vojensky dobyl a Mar Sutru spolu s jeho starym otcom Rabi Haninom ukrizoval na moste v Mahose. Posmrtne narodeny syn Mar Sutru bol vychovany v ustrani a po dosiahnuti 18 rokov veku odcestoval do Palestiny, kde sa ujal vedenia Sanhedrinu. Aj napriek tejto historickej epizode sa pomery v Perzkej risi stabilizovali a v neskorsom obdobi nachadzame dokonca Zidov sluziacich v perzkej armade. Dokazuje to primerie, ktore uzavrel legendarny byzantsky vojvodca general Belisar pocas vojny s Perziou. Primerie bolo uzavrete na ziadost perzkej armady pocas Pesachu, kedze na strane Perzanov bojovalo vela zidovskych vojakov.

    Po skonceni obdobia prenasledovania sa obnovila aj studijna cinnost, Talmud presiel dalsimi nepatrnymi zmenami, ale povodnu uroven vzdelavacieho systemu sa uz nepodarilo obnovit. Zatial co zidovski vedci tvorili Talmud a "ohradzovali Toru hradbami pisomnictva", padali rise. Tak zanikol Rim ako hlavne mesto Zapadorimskej rise (roku 475) a neskorsie (po nastupe Islamu v polovici 7. storocia) aj Sasanidovska risa. Vychodna cast rise prezila zapadnu skoro o tisic rokov. Po zaniku Zapadorimskej rise nastalo este obdobie prosperity vo Vychodorimskej (Byzantskej) risi. Za vrchol tohoto obdobia sa povazuje panovanie cisara Justiana (527 - 565). Bol to clovek jednoduchy, cisarom sa stal prostrednictvom vojenskej kariery. Podporoval vystavbu mesta, zlepsil spravu statu a previedol mnoho praktickych opatreni, ale k vzdelanosti nemal hlbsi vztah. Dal zavriet filozoficke skoly so starocnou tradiciou, palil knihy, ktore povazoval za skodlive a vosiel do dejin ako prvy, ktory dal palit Talmud. Pravny kodex, ktory Justian vydal obsahoval mnozstvo protizidovskych zakonov. Niektore zakony zasahovali aj do zidovskej liturgie. Prikazane bolo citat len grecky preklad Tory a zakon nariadoval, ze to musi byt septuaginta. Hebrejsky original alebo Aquilosov preklad boli zakazane, rovnako bolo zakazane citanie Misny. V zakone bolo deklarovane, ze zakonne opatrenia sa snazia o privedenie Zidov ku krestanstvu. Druhou stranou Justianovych opatreni bolo priame nariadenie, podla ktoreho boli krestanski biskupi povinni sledovat protizidovske opatrenia a udavat uradom pripady, ked su tieto opatrenia obchadzane. Justianov kodex ovplyvnoval osudy Zidov v Byzantskej risi aj pocas vlady neskorsich cisarov. Za tejto situacie bolo pochopitelne, ze sympatie Zidov v Palestine sa obracali k Perzkej risi. Zaciatkom siedmeho storocia doslo k vojne medzi Perzkou a Byzantskou risou a boje sa odohravali na uzemi Palestiny. Perzania dokonca dobyli Jeruzalem a v roku 614 odovzdali spravu mesta Zidom, ktory s nimi sympatizovali. Pocas bojov bol zniceny krestansky kostol, ktory stal na mieste niekdajsich zidovskych chramov. (Jeho trosky tam lezali pocas dalsich rokov a odstranili ich az arabski dobyvatelia, ktori postavili na tom istom mieste nadhernu mesitu - Skalny dom. Dnes patri k pamatihodnostiam Jeruzalema). Uz roku 617 sa "obratila karta", Perzania uzavreli mier s krestanmi a zautocili na Zidov. Aj perzke panstvo malo len kratke trvanie, pretoze po roku 629 sa vojnove stastie priklonilo na stranu Byzantskej rise a po uzavreti mieru pripadla Palestina vcetne Jeruzalema opat Byzancii. Este v tom istom roku vtiahol cisar Heraklius I. do Jeruzalema a slavnostne obnovil krestansku hegemoniu. Voci Zidom sa spraval spociatku priatelsky, ale na priamy natlak mnichov zmenil svoj postoj a pripustil dalsie prenasledovanie Zidov v Palestine.

    Poznamky: 1) Oznacenie "Chasidi" sa v zidovskych dejinach objavuje niekolkokrat.

     

    KAPITOLA II.

    Zatial co Byzantska risa prenasledovala Zidov a na Rimskej pode vladli dobyvatelia vzniklo na arabskom poloostrove nove nabozenstvo, ktore prudko zmenilo pomery v celom vtedajsom svete. Zakladatelom novej viery sa stal Mohamed, ktoreho jeho privrzenci povazuju za proroka. Mohamed spojil v novom uceni zidovske, krestanske a miestne nabozenske predstavy do noveho celku. Islam (od arabskeho "aslama" - podriadeni bozej voli) sa stal velmi bojovym nabozenstvom a v jeho rannych casoch rychlo zmenil mapu sveta. Mohamedani dobyli Blizky Vychod, severnu Afriku, Malu Aziu a prenikli na Hispansky poloostrov. V case nastupu Islamu uz zili Zidia v diaspore. Zakladatel Islamu sa povodne snazil presvedcit Zidov, aby konvertovali na jeho vieru, ale po neuspechu zaujal voci nim nepriatelsky postoj. Napriek tomu ostali v jeho uceni viacere prvky ktorych povod je zidovsky. Islam bol a aj dnes je cisto monoteistickym nabozenstvom. Mohamedani, rovnako, ako Zidia, odmietli vytvarne spodobovanie Boha. Podobnosti je mozne vidiet aj v niektorych stravovacich predpisoch, v kalendari a v sviatkoch. Aj ked palestinski Zidia neprejavovali voci Islamu sympatie, ich situacia sa po dobyti Palestiny objektivne zlepsila. Vyznamne bolo aj to, ze po case sa mohli opat usadzovat v Jeruzaleme. V case nastupu Islamu uz nebola Palestina centrom zidovskeho sveta. Vo vztahu k inovercom sa v islamskych krajinach vyvinul pravny system (dhimma), ktory privilegoval Zidov a krestanov, ako "narody Biblie". "Narody Biblie" boli sice, na rozdiel od "vyznavacov modiel" tolerovane, ale aj tak jestvovali mnohe obmedzenia prislusnikov zidovskej (a aj krestanskej) mensiny v islamskych krajinach. Pozitivne bolo to, ze system dhimmy staval aj akesi hranice nenavisti voci inovercom. Inoverci boli obmedzovani, platili vyssie dane, do niektorych spolocenskych sfer nemali pristup, ale na ich zivot a majetok sa nesmelo siahnut, nabozenska sloboda bola zarucena.

    Islam sa rozsiril do znacnej casti sveta, jestvuje mnoho storoci a je pochopitelne, ze v jednotlivych krajinach a etapach sa situacia miestnych Zidov roznila. Napriek tomu je mozne s uspechom aplikovat vseobecne pravidlo: Vsade tam, kde vznikla a prekvitala vsestranna kultivacia zivota, kde vladol mier a usporiadane pomery, tam dochadzalo aj k rozvoju zidovskych obci. Naopak, socialne alebo zdravotne problemy v niektorej krajine, vojny, vpady dobyvatelov a dramaticke zvraty ohrozovali samotnu existenciu Zidovstva. Rychla teritorialna expanzia Islamu (hlavne medzi rokmi 632 az 711) sposobila, ze prakticky vsetci Zidia sa opatovne ocitli na uzemi jedneho statu. Na pociatku 8. storocia zilo asi 90 % svetovej zidovskej populacie na uzemi dobytom Mohamedanmi. Na mnohych miestach to prinieslo Zidom ulavu. Napriklad v Spanielsku (o ktorom este budeme hovorit) sa mohli Zidia vratit beztrestne k svojmu nabozenskemu presvedceniu (pod krestanskym panstvom boli nuteni konvertovat a zit ako krestania). Obrovska risa, ktora sa rozprestierala od Babylonu az po Spanielsko bola spravovana vladcami, ktori pred kratkym casom zili ako kocovnici na pusti. Nerozumeli polnohospodarstvu a do znacnej miery ho zruinovali. V oblastiach, kde bolo zakladnou ulohou statu starat sa o zavlazovacie zariadenia vznikal nedostatok vody dosledkom zanedbanej udrzby kanalov a nasledne nizka produkcia obilia. Danove predpisy ranneho kalifatu nerespektovali bonitu pody a dan stanovovali podla obrabanej plochy. Dosledkom bolo vyrazne znizenie polnohospodarskej produkcie a zbedacenie dediny. V tomto obdobi sa znacna cast obyvatelstva zidovskych dedin v Palestine vystahovala do miest, ktore vznikali na miestach moslimskych stanovych taborov. Zredukoval sa pocet zidovskych rolnikov a stupol pocet remeselnikov a obchodnikov. Postavenie obchodnika v moslimskom svete bolo ctene a respektovane. Arabska civilizacia podporovala obchod aj culou namornou aktivitou. Pristavy, hlavne Stredozemneho mora boli pravidelne a pomerne spolahlivo spojene lodnou dopravou. Zidovski obchodnici zalozili komunity vo vsetkych pristavoch a postupne prenikali aj do krestanskej kontinentalnej Europy. Boli spravidla obyvatelmi miest a venovali sa aj lokalnemu obchodu. V rannom stredoveku boli zalozene mnohe zidovske obce v dnesnom Nemecku, Francuzsku a dokonca aj v Anglicku. Zidovski obchodnici v oblasti Stredozemneho mora boli spojeni aj s obcami na vzdialenych pristupovych cestach do Indickeho oceanu. Obchodovalo sa na obrovskych vzdialenostiach a v istom zmysle velmi modernym sposobom. Obchod bol zalozeny na dovere, pisomne zavazky sa dodrziavali a vacsina zamorskeho obchodu sa dohadovala prostrednictvom listoveho styku. Na vyrovnavanie vzajomnych pohladaviek sa vyuzivali bankove sluzby. Zamorski obchodnici dovazali hlavne korenie a vzacne plodiny. Vyznam zidovskych obchodnikov v Europe stupol po eskalacii nepriatelstva medzi Vychodorimskou (Byzantskou) risou a Rimsko-katolickou cirkvou. V tom case fungovali nielen ako dovozcovia prepychoveho tovaru, ale aj ako vyvozcovia obilia, ktore smerovalo do Egypta a na Stredny vychod. (Za rimskych cias bol opacny smer exportu obilia, ale nova situacia nastala prave v dosledku spomenutej krizy polnohospodarstva v moslimskych krajinach). Okrem polnohospodarskych plodin sa v rannom stredoveku culo obchodovalo aj s otrokmi. V tom case otroci pochadzali spravidla z (este) nekrestanskych Slovanskych oblasti, kde ich zajimali krestania a predavali do otroctva zidovskym kupcom. Pojem "Slovan" bol aj istym synonymom vyrazu "otrok", co sa prenieslo do niektorych jazykov. Z toho dovodu oznacuju dobove hebrejske rukopisy oblasti obyvane Slovanmi ako "Kanaan". Vztahovalo sa to na vers z 1. knihy Mojzisovej: "Prekliaty Kanaan, otrokom otrokov bud svojim bratom". Obchod s otrokmi prevadzali aj krestanske obchodne zdruzenia, najvyznamnejsie obchody v tomto smere robili kupci z Benatok. V ramci dobovej etiky to nikoho principialne nepoburovalo. Okrem obchodu sa Zidia zivili remeslami, hlavne farbiarstvo a vyroba kozi boli silne obsadene Zidmi. Znami boli tiez ako nositelia intelektualnych povolani: lekari, prekladatelia, navigatori, astronmovia, ucitelia a pod. Co je vsak podstatne, stali sa typickym mestskym obyvatelstvom. To platilo v rannom Stredoveku bez ohladu na to, ci uvazujeme krestanske alebo mohamedanske krajiny. Je to zvlastne, pretoze prave v tomto obdobi stracali mesta svoj vyznam, hlavne v krestanskom svete, ale v mensej miere aj v mohamedanskom. Dolezita bola poda a vlastnictvo nevolnikov. A prave v obdobi klesajuceho vyznamu miest sa zidovske obyvatelstvo do nich stahovalo.

    Tato urbanizacia bola dosledkom socialneho postavenia Zidov. Spoluzitie medzi Zidmi a Mohamedanmi prinieslo mnohe plody. Obohatilo sa Zidovstvo aj arabska civilizacia. Kvitli matematika, astronomia, filozofia a teologia. Bagdad sa stal jednym z dvoch hlavnych centier Islamu a zaroven Zidovstva. Zidia zacali komunikovat arabsky, obdobne ako starocia prv zacali hovorili po grecky. V case vyspeleho kalifatu mali Zidia aj svoju autonomiu na cele s Exilarchom, ako svetskou autoritou a Gaonom, ako duchovnou. Stavali sa opat synagogy, pracovali skoly. Boje o Exilarchat viedli dokonca k vnutornym rozkolom (vznik sekty Karaitov), co je dokazom pomerne dobrej situacie v ktorej sa Zidia nachadzali. V rozvinutych islamskych krajinach mali Zidia svoju vlastnu jurisdikciu a mnohe autonomne nabozenske a kulturne institucie. Zidovske autority respektovali miestne zakonodarstvo, co mozno charakterizovat talmudickym vyrokom: "Dina d'makulta dina" = zakon kralovstva je (platnym) zakonom. Problemom ostavalo, kde je hranica poslusnosti. Ak boli pomery stabilizovane, otazka sa javila cisto akademickou, ak sa zhorsili a doslo k statom podporovanemu antisemitizmu, otazka sa stala aktualnou. Autonomia preniesla mnohe problemy do vnutra obci. Najcastejsie to boli otazky danoveho zatazenia jednotlivych clenov obce, kedze dan sa stanovovala globalne pre celu obec alebo dokonca pre cele zidovstvo v kralovstve. Danova otazka sa objavovala v mnohych storociach a na mnohych miestach a mala dve zakladne riesenia. Alebo sa platila dan z hlavy (osoby) alebo dan z majetku, pripadne iste kombinacie tychto rieseni. Treba k tomu dodat, ze v ramci zidovskych obci vzdy jestvovali socialne institucie, ako starobninec, nemocnica, domov sirot, vyvarovne pre chudobnych a pod. Rovnako jestvovala snaha o zabranenie zbedacenia alebo zruinovania jednotliveho clena obce. Viedlo to k istej, aj ked casto nedobrovolnej solidarite. Majetok bohateho clena obce predstavoval potencialnu pomoc pre vsetkych jej clenov. Zidovske nabozenske predpisy vyzadovali dobrocinnost a obec bola riadena dvomi skupinami ludi: Jednak bohatymi a vznesenymi, teda ludmi s majetkom a vplyvnymi stykmi, ale aj ucencami a rabinmi, ktori poznali literaturu a zavazne predpisy. Je jasne, ze prva skupina predstavovala v ramci zidovskej autonomie skor svatsku moc a bola spojena s Exilarchom, ktory pred miestnymi uradmi reprezentoval cele zidovstvo v danej krajine. Ucenci a rabini mali blizsie styky s veducimi jesiv a akademii, s Gaonmi. Predstavitelia jesiv argumentovali v zmysle citatu z 1. knihy proroka Samuela (8. kap.): "Hospodin sa hneval na Izrael, ked si ziadal krala". Vyvodzovali z toho, ze v diaspore, ked Zidia nemaju vlastny stat ani vlastneho krala je potrebne riadit sa zakonmi Halachy.

    Tieto zakony boli predmetom studia v jesivach a ich predstavitelia si preto ziadali vacsi podiel na moci. Studenti jesiv pochadzali v prevaznej miere z rodin, v ktorych bolo tradiciou, ze najstarsi syn (niekedy aj viaceri synovia) studovali za rabina. Az v 10. a 11. storoci doslo k znacnej demokratizacii studia. Do jesiv sa dostalo viac studentov zo socialne slabsich rodin. Viedlo to k revolucnemu kvasu. Mladi absolventi jesiv z chudobnych rodin prejavovali silne socialne citenie, prisne dodrziavali nabozenske prikazy a pranierovali nespravodlivosti. Vrchol obdobia Gaonov je za zivota Saadja ben Jozefa (882- 942), ktory sa narodil v Egypte a pracoval ako veduci akademie (Gaon) v babylonskom Sure (od roku 933). Bol prvym zidovskym ucencom pracujucim a pisucim po arabsky. Povazovany je za jedneho zo zakladatelov zidovskej nabozenskej filozofie. Prelozil do arabskeho jazyka Toru. Branil Talmud pred utokmi Karaitov. V case jeho ucinkovania prepukol spor o kalendar, ktory mal byt podla palestinskych ucencov o dva dni posunuty. Nepriamo sa jednalo o uznanie priority palestinskych skol pred babylonskymi. Saadjovi sa podarilo obhajit klasicky kalendar aj povest babylonskych skol. O niekolko rokov neskorsie sa dostal do sporu s Exilarchom. V spore podlahol Saadja a musel sa 8 rokov skryvat v Bagdade pred Exilarchovou pomstou. Vo vyhnanstve napisal svoje zivotne dielo "Viera a vedomosti" a neskorsie autobiografiu "Kniha vyhnanych". Na sklonku zivota sa zmieril s Exilarchom a vratil sa do svojho postavenia v Sure. Mnohe jeho prace sa nam zachovali len v zlomkoch. Podobny vyvoj ako v Bagdade sa dial aj na inych miestach obrovskeho priestoru islamskej civilizacie. Vrchol rozkvetu vsak dosiahli zidovski vedci v Spanielsku, kde nemozno ohranicit pritomnost Zidov nejakym pevnym datumom. Stredomorie narody spajalo a zidovske obce v Spanielsku existovali za rimskych cias, ovela skor, ako doslo k zniceniu druheho chramu v roku 70 obcianskeho kalendara. Zanik rimskeho imperia zastihol spanielskych Zidov ako starousadlikov, ktori zili na vo svojich sidlach uz mnoho storoci. Novi vladcovia krajiny boli krestanske kniezata, ktore povazovali za svoju povinnost prenasledovat a obracat na svoju vieru zidovske obyvatelstvo. Avsak pomery sa zmenili a krestanov vystriedala nova moc, mohamedanski dobyvatelia. V roku 711 ovladli znacnu cast Hispanskeho poloostrova Berberske kmene pod vedenim bratov Tarifa a Tarika. Je to zaciatok obdobia, ktore je oznacovane ako "zlata era" spanielskeho Zidovstva. Pocet Zidov v Spanielsku nebol velky a ich vztah k islamskym vladcom im garantoval dobre podmienky pre rozvoj kultury a vzdelanosti. Z hladiska ostatnych Zidov Stredomoria sa Spanielsko tych cias javilo ako ako krajina slobody, vzdelanosti a nabozenskej tolerancie. Mnozstvo zidovskych vzdelancov, lekarov, ale aj obchodnikov a bankarov naslo v Spanielsku utociste. Niektori historici tvrdia, ze obdobie podobnej tolerancie medzi mohamedanmi, krestanmi a Zidmi nebolo nikdy predtym, ani potom. Pozicie spanielskych Zidov charakterizuju mena ako Chasdai ibn Saprut a Samuel ibn Nagrela "Ha-nagid": Chasdaj ibn Saprut (okolo 910-975). Vyznamna a vsestranna osobnost kordobskeho Zidovstva. Lekar, filozof, basnik, spisovatel a prekladatel, predovsetkym vsak vplyvny a uspesny politik. Zil v Kordobe za kalifov Abdulrachmana III. (912-961) a Al-Hakima II. Pracoval ako diplomat, formoval zahranicnu politiku statu. Podstatne upevnil moc a vyznam kordobskeho kalifatu. Podielal sa na vyznamnych diplomatickych aktivitach napr. na jednaniach medzi Kordobou a byzantskym cisarom, prekladal grecke spisy do arabskeho jazyka pre kalifa Abdulrachmana.

    Zaznamenana je jeho korespondencia s chazarskym kralom Jozefom, ktoreho prosil o blizsie informacie o jeho zidovskom kralovstve. Prekladal aj z hebrejciny, latinciny a spanielciny. Zaoberal sa hebrejskou gramatikou a postavil ju na vedecke zaklady. Podporoval zidovskych vedcov a umelcov v celom Spanielsku. Samuel ibn Nagrela "Ha-nagid" (okolo 983-1056). Zidovsky basnik a politik. Zil v Granade a vypracoval sa az na vezira, ale ostal verny zidovskej viere. Titul Ha-nagid znamena princ. Funkciu zastaval vyse 30 rokov a bol natolko uspesny, ze kral potvrdil ako dedicneho vezira aj jeho syna Jozefa. Povodnym povolanim bol Nagrela zamorsky obchodnik. Mal vedomosti polyhistora, znamy je ako matematik, logik, astronom, znalec greckej filozofie, pravnik a autor mnohych komentarov k Talmudu. Jeho komentare boli vzorom pre neskorsie prace Maimonidesa. Arabski aj zidovski historici ho popisali ako cloveka so silnou osobnou charizmou a vsestrannym talentom. Zaznamenane je aj jeho krasne kaligraficke pismo. Na mnohe udalosti svojho zivota reagoval basnickou tvorbou vo vynikajucom arabskom style. Menej zname je, ze bol aj vojvodcom a velil islamskym vojskam pri viacerych vojnach granadskeho kralovstva. Viedol korespondenciu s Gaonom Rav Hai-om v Bagdade a s rabinmi v Severnej Afrike. Rovnako ako Chasdaj ibn Saprut bol aj Nagrela mecenasom zidovskych vedcov a umelcov. Dalsie z vyznamnych mien patri Izakovi Alfassimu (1013- 1103), zakladatelovi rabinskej akademie v Lucene a kodifikatorovi talmudickej Halachy. Afassi patril k tym, ktorym exil do Spanielska poskytol novu, plnohodnotnu vlast. Koncom 11. storocia sa situacia na poloostrove zmenila, k moci sa dostali novi dobyvatelia - Almoravidi. Ich nabozenstvo bolo sice tiez islam, ale o predoslej tolerancii uz nemozno hovorit. Zidia stratili svoje pozicie, dostali sa do role obcanov druhej kategorie, museli byt oznaceni, platit zidovsku dan a boli na nich uvalene aj dalsie obmedzenia. Ani v 12. storoci nemalo mat Spanielsko klud. Opat novi dobyvatelia, mohamedanski Almohadi, vtrhli na poloostrov z juhu. Bolo to roku 1146 a po 26 rokoch mali v rukach cele islamske Spanielsko. Ich triumf nemal dlhe trvanie, pretoze podlahli spojenym silam krestanskych kniezat, ktore dosiahli svoje vitazstvo v roku 1212. Tento rok znamena pre Zidov v Spanielsku zaciatok konca. Este starocia trvalo rozdelenie Spanielska na krestansku a mohamedansku cast a zaroven pritomnost Zidov v tejto krajine. Od roku 1212 zila vacsina Zidov pod krestanskymi vladcami, hlavne v severnych oblastiach. Definitivnu bodku za pritomnostou Zidov v Spanielsku urobil az rok 1492, ktory je vyznamnym z troch dovodov. Je rokom zaniku poslednych zvyskov islamskeho panstva v Spanielsku (pevnost Alhambra padla 2. 1. 1492), rokom objavenia Ameriky a zaroven rokom vydania kralovskeho dekretu o vyhnani spanielskych Zidov z krajiny (31. marca 1492). Ale vratme sa do obdobia medzi koncom zlatej ery a definitivnym vyhnanim Zidov z poloostrova v roku 1492. Pripomenme, ze pocet Zidov v Spanielsku 12. az 14. storocia sa odhadoval na niekolko stotisic osob. Najvacsia koncentracia bola na severe v Kastilsku, Aragonsku ako aj v Portugalsku, teda v krestanskej casti krajiny. V 13. a 14. storoci su uz zaznamenane pogromy, pri ktorych prislo o zivot vela nevinnych obeti, ale kontinuita zidovskych tradicii sa udrzala. Jestvovali skoly a synagogy, pozname mena zidovskych politikov, vedcov a umelcov.

    Z najznamejsich mien uvedieme Samuela Abulafiu (1320-1361), strazcu pokladu (ministra financii) Dona Pedra Kastilskeho, dalej ziaka rabi Meiera (Rasbama), znameho tosafistu Jakob ben Asera (1269-1343), autora diela "Arba Turim". V tomto obdobi zil najvacsi hebrejsky basnik pobiblickej doby Jehuda ha-Levi (1083- 1141?), znamy aj svojou filozofickou pracou Al-Chazari (Chazari - popis teologickej diskusie medzi zidovskymi, krestanskymi a islamskymi teologmi na dvore chazarskeho krala, ktory bol presvedcivou apologetikou zidovskej viery). Do 12. storocia patri aj filozof a basnik Moses ibn Ezra, biblicky exeget Abraham ibn Ezra alebo Abraham ibn Daud (David) ha-Levi (narodeny okolo roku 1110), lekar, autor mnohych historickych prac a zaroven filozof zaoberajuci sa otazkami zidovskej viery. Snazil sa o harmonicke ponatie nabozenstva a rozumu. Napisal viacero prac a jeho myslienky rozvinuli jeho sucasnici, ale stal sa pramenom aj pre mnohych neskorsich filozofov. Treba tiez spomenut dvoch myslitelov, ktori vyznamne ovplyvnili nielen svoju dobu, ale aj nasledujuce generacie. Je to Solomo ibn Gabirol (okolo 1020 az 1060), v Malage narodeny basnik a filozof. Napisal mnozstvo versov, ovplyvnil aj liturgiu. Jeho hlavnou filozofickou pracou je kniha "Mekor chajim" (Zriedlo zivota), alebo tiez "Kniha hmoty a formy". Zachoval sa latinsky preklad so skomolenym menom autora "Avicebron". Skutocnost, ze sa jedna o toho isteho autora sa zistila az v roku 1840 pri porovnani vytahov prekladu Gabirola s Avicebronom. Druhy vyznamny zidovsky myslitel ktoreho zivot a posobenie je spojene prevazne so Spanielskom 13. storocia je Mose ben Maimon (1135-1204), znamy ako Maimonides alebo Rambam. Rambam bol znamy ako ucenec a lekar, dnes ho pocitame k najvyznamnejsim zidovskym filozofom. Predstavoval spickovu duchovnu autoritu uz pocas svojho zivota. Jeho prace sa rychlo rozsirili a citali v celom zidovskom svete. Vo veci sporu medzi Gaonom a Exilarchom o dominantne postavenie v obci sa postavil na stranu svetskej moci (Exilarchu). Odmietol naroky ucencov, ktory sa domnievali, ze obec je povinna financovat ich studium. Argumentoval prikladom Tanaitov a Amorejcov, ktori boli casto chudobni a zarabali si na svoje zivobytie ako robotnici a remeselnici. Upozornoval aj na neumerne socialne zatazenie obce sposobene znacnym poctom studujucich. Zhorsujuca sa socialna situacia sa prejavila odvratenim sa mnohych myslitelov a filozofov od sveta. V slnecnej atmosfere Spanielska vznika kabalisticka skola a hlboka mystika. Nie nahodou sa jedna z centralnych knih kabaly, kniha Zohar (Ziara) objavila na konci 13. st. v Spanielsku. Prvym vydavatelom bol Mose ben Sem Tov de Leon, ktory knihu vydal, ako dielo Tanaitu Simona ben Jochaja, ale moderna analyza knihy posunula jej autorstvo na samotneho Mose ben Leona. Obsahovo predstavuje Zohar zhrnutie celeho dovtedajsieho ucenia Kabaly. Historia zaznamenala aj pokusy o zlepsenie postavenia zidovskeho obyvatelstva Spanielska uradnou cestou - intervenciami na kralovskom dvore. Bol to jeden z dovodov na zvolanie synody v roku 1354, na ktorej sa stretli hlavy vsetkych obci, hlavne Aragonska, ale aj inych spanielskych kralovstiev. Zvolili si predstavenstvo synody, ziskali peniaze pre vlastny rozpocet a prijali niekolko kolektivnych rozhodnuti. Obratili sa na Aragonskeho krala a na papeza Avignone (bolo to v obdobi papezskej schizmy). Duchovnu aj svetsku hlavu krestanov prosili o vydanie ediktu, ktory by zabranil vtedy beznej praxi, totiz ruseniu zidovskych poboznosti a fyzickym utokom na Zidov. Zaroven ziadali o obmedzenie moci inkvizicie. Program synody sa nikdy nepodarilo zrealizovat. Komunikacnym jazykom spanielskych Zidov bol arabsky jazyk, prave tak, ako hebrejcina a spanielcina. Tvorili preto prirodzeny most medzi dvomi kulturami a prakticky cela vzdelanost arabskej civilizacie sa dostala do Europy prostrednictvom zidovskych ucencov.

    Treba k tomu dodat, ze mnoho prac, ktore dnes tvoria sucast nasej kultury, prislo do Europy oklukou. Typickym prikladom su Aristotelove prace, zachovane v arabskych prekladoch a prelozene do latinciny Jakob ben Aba Mari Anatolim, jednym z clenov slavnej "prekladatelskej" rodiny Tibonidovcov. Z rodiny Tibonidov pozname astronomov a astrologov, matematikov, lekarov, vedcov, ale predovsetkym prekladatelov, ktory sprostredkovali latinskym vzdelancom mnozstvo arabskych a hebrejskych titulov. Tradicia prekladatelov dosiahla vrchol rozkvetu na toledskom kralovskom dvore za panovania Alfonza X. (1252-1284), ktory je v historii znamy ako Alfonz Mudry a udrzala sa pocas niekolkych generacii. Ale Tibonidovci neboli jedini, pozname aj podobny pripad rodiny Kimji. Clenovia tejto rodiny obzvlast vynikli v biblickej exegeze. Povest rodiny dokumentuje dobova veta, ze "bez rodiny Kimji by nebolo Tory". Dalsie rodiny, z ktorych vysiel cely rad ucencov su rodina Kolonimos a rodina Abulafia (co v arabskom jazyku znamena "otec uzdravovania") Jedneho z rodiny Abulafia, politika a bankara na dvore Pedra Kastilskeho sme uz uviedli. V suvislosti s toledskou prekladatelskou skolou sa spomina aj jeho menovec, Samuel Abulafia ha-Levi, ktory bol nielen prekladatelom, ale aj lekarom, inzinierom a astronomom. Pre krala Alfonza X. postavil nadherne vodne hodiny a navrhol rozne mechanicko-astronomicke pristroje. Historia nam zachovala znacny pocet mien prekladatelov z "toledskej prekladatelskej skoly". Neslo len o formalnu vzdelanost, ale o celu kultivaciu zivota v jeho najrozlicnejsich formach, o vztah k zivotu a zivotny styl. Nieco uz naznacili mena lekarov, prekladatelov astronomov a astrologov atd., ale k spomenutej civilizacii patrila aj hudba, sposob obliekania, spracovanie potravin, moreplavba, obchod, architektura a ine. Nie je nahodou, ze dom ktory si dal v Tolede postavit Samuel Abulafia ha-Levi sa stal neskorsie miestom , ktore si vybral na byvanie a tvorbu jeden z najvacsich maliarov Spanielska El-Greco (dom stoji do dnesnych cias). Da sa povedat, ze Spanielsko tohoto obdobia ponukalo vsetkym svojim obcanom moznost plnohodnotneho zivota. Bolo to v stredoveku, ked Europa prezivala obdobie duchovneho upadku, znameho, ako doba temna. Zo Spanielska tych cias vyzarovalo svetlo vysoko kreativnej a humannej civilizacie. Cele 13. a 14. storocie je obdobim zvysujuceho sa protizidovskeho tlaku zo strany krestanskych vladcov a katolickej cirkvi. Zaznamenane su pogromy vznikle v dosledku nenavistnych protizidovskych kazni. Do dejin vstupili vynutene disputy medzi krestanskymi a zidovskymi teologmi. Casto sa spomina disputa zorganizovana aragonskym kralom Jakubom I. roku 1263, kde proti sebe stali ako protivnici rabi Mose ben Nachman - Nachmanides a ku krestanstvu konvertovany Zid Pablo Christiani. Nachmanides vyhral tuto diskusiu "na body", mal mnozstvo vystiznych replik a lepsiu argumentaciu, ale nedostalo sa mu priameho zadostucinenia vo forme vyhlasenia jeho stanoviska za spravne. Tato diskusia bola vynimocna tym, ze Nachmanides sa v nej postavil do pozicie neohrozeneho protivnika. Vopred odmietol obmedzit svoju argumentaciu podla poziadaviek mnichov a odvazil sa vyslovit tvrdenie, ze len sustavna propaganda moze presvedcit racionalneho cloveka, ze sa Boh narodil ako clovek a po zivote na Zemi sa vratil na svoje povodne miesto.

    Kral sice odmenil Nachmanidesa a navstivil synagogu, ale cela disputa priniesla Zidom viac obav a starosti, ako radosti zo ziskaneho "vitazstva". O dva roky neskorsie bol Nachmanides odsudeny za vydanie spravy o dispute a v dosledku tohoto procesu sa vystahoval do Palestiny, kde aj umrel roku 1270. Mnohe disputy boli vedene skor vo forme vysluchu zidovskych rabinov a neraz boli dosledkom disputy protizidovske vystupenia luzy. Za duchovneho otca mnohych pogromov v 14. a 15. storoci v Spanielsku je povazovany dominikansky kazatel Vincent Ferrera (1350 - 1419), ktory bol roku 1455 vyhlaseny za svateho. Postupoval obzvlast rafinovane, pretoze jeho kazne casto vyvolavali pogromy, avsak Ferrera sam sa od nasilia distancoval. Ostal "reziserom v pozadi" a zasadil sa o prijatie mnohych antisemitskych zakonov. Ferrera mal doverne styky ako s papezom Benediktom XIII., tak aj s aragonskym kralom Ferdinandom I. Pod jeho vedenim sa stal antisemitizmus sucastou vladnej aj cirkevnej politiky. Ferrera stal aj v pozadi najznamejsej disputy, ktora sa odohravala v Tortose pocas viac ako jedneho roku (1413-1414). Disputa pozostavala zo 65 zasadnuti, niektorych sa zucastnil aj papez Benedikt XIII. Okrem vysokych krestanskych hodnostarov sa disputy museli zucastnit mnohi rabini. Celnou postavou zo zidovskej strany bol Jozef Albo (1380 - 1444), na krestanskej strane bol prvym hovorcom konvertovany Zid povodnym menom Josua Lorqui, ktory po konverzii prijal meno Geronimo de Santa Fe (ku konverzii ho priviedol Vincent Ferrera). Geronimo si zvolil za dominantne temy disputy Mesiassku vieru a Talmud. Na diskusiu bol dobre pripraveny, mal zidovske aj krestanske vzdelanie, opieral sa aj o prace krestanskych kabalistov. Disputa nebola v ziadnom pripade rovnopravna a da sa v tomto pripade skor hovorit o vysluchu a osocovaniach. Pocas dlhych mesiacov disputy boli rabini nuteni zdrziavat sa v Tortose, zatial co krestanski mnisi na cele s Ferrerom ciastocne propagandou a ciastocne nasilim nutili clenov ich komunit (zbavenych pritomnosti rabinov) na konverziu ku krestanstvu. Konvertovanych potom privadzali k disputujucim rabinom, ako zivy dokaz "krestanskeho triumfu". Reakciou rabinov bolo zvacsa mlcanie a rozne pokusy vyhnut sa ucasti na dispute. Dosledkom tejto udalosti bolo vynesenie dalsich protizidovskych zakonov. Vacsina protizidovskych zakonov sa snazila vytlacit Zidov na okraj spolocnosti a vytvorit tlak na ich konverziu, ale ine zakony zasahovali aj do samotneho praktizovania zidovskeho nabozenstva. Tak vysiel roku 1380 zakon krala Juana II., ktory zakazoval modlit sa Smone Esre (modlitba osemnastich pozehnani), pretoze niektore casti modlitby interpretoval zakonodarca ako protikrestanske.

    V 14. storoci boli Zidia zijuci v krestanskych kralovstvach Spanielska duchovne aj fyzicky tlaceni k prestupu. Pozorovat tu zvlastny jav, ktory je v protiklade k tomu co sa dialo v neskorsom obdobi v ostatnej Europe. Zidia podliehali natlaku, zachranovali si zivoty a neraz aj pozicie a prestupovali, doslova masovo na krestansku vieru. Iste nejeden z nich prezival dusevne peklo, nasli sa aj martyri viery, ktori si radsej zvolili strasnu smrt v plamenoch, ako by sa mali zriect svojho Zidovstva, ale dobre dokumentovanym faktom ostava, ze tisice a desattisice Zidov postupili "dobrovolne" krst. Dokumenty hovoria, ze skoro polovica spanielskych Zidov prijala krestanstvo. V dosledku penaznych odmien, ktore sa vyplacali tym, ktori pomohli obrateniu Zida na krestana nastal niekedy pohon na nekonvertovanych Zidov. V mnohych mestach zanikli zidovske obce, ale nastal pochopitelny jav, spolocnost rozlisovala "starych" a "novych" krestanov. Na veci nic nezmenilo ani to, ze medzi konvertovanymi boli aj mnohi, ktori prijali novu vieru uprimne a so vsetkymi zavazkami. Su dokonca zname viacere priklady, ked sa konvertovani Zidia stali vyznamnymi kritikmi zidovskej viery. Snad najcastejsie je v tejto suvislosti spominany kabalista Abner z Burgosu, ktory konvertoval roku 1321 po hlbokej dusevnej krize. Po krste prijal meno Alfonso von Valladolid. Bol autorom nabozenskych spisov a pocita sa za jedneho z krestanskych kabalistov. Dvaja dalsi vyznamni konvertiti tychto cias su: Rabin Salomo Levi alias Paulus Burgensis de Santa Maria, ktory sa vypracoval az na biskupa a Josua Lorqui, ktory sa zucastnil ako krestan disputy v Tortose. Pozoruhodne je tiez to, ze spolu s Salomo Levim konvertovali aj jeho dospeli synovia (jeden z nich sa neskorsie stal nastupcom svojho otca na biskupskom stolci), ale jeho manzelke ostala verna zidovskej viere. Vznikla nova situacia. Znacna cast Zidov prijala, aspon formalne krst a s tym spojene zavazky, ale nezbavila sa odlisnosti.

    Moderni autori pisu, ze nabozensky antisemitizmus sa zmenil na rasovy. Uradne dokumenty oznacovali "novych" krestanov ako "Conversos", ale ludova slovesnost im priradila hanlivy nazov "maranos" (svine), (v literature stratilo toto pomenovanie svoj negativny obsah a casom sa presadilo). Nenavist voci maranom, bola casom este vacsia, ako proti tym, ktori odolali natlaku a nezriekli sa svojej viery. Druhou strankou masovej konverzie Zidou bola formalnost prestupu. Vzhladom na okolnosti, za akych konvertiti "dobrovolne" prestupovali na krestansku vieru, si nemohli k nej vypestovat nejaku duchovnu vazbu, casto vyznavali v tajnosti zidovsku vieru. V katolickom Spanielsku sa taketo tajne praktikovanie Zidovstva povazovalo za smrtelny zlocin. Bariery medzi maranmi a "starymi" krestanmi ostavali. Je zaznamenane a velmi lahko pochopitelne, ze rodiny maranov sa stykali medzi sebou, ich deti sa vydavali a zenili, udrziavali profesne aj osobne priatelstva. Bariera sa vsak vytvarala aj zo strany "starych" krestanov. Vznikla doslova rasisticka teoria o "cistej krvi starych krestanov". Treba dodat, ze cirkevna vrchnost v Rime ani v Spanielsku tuto teoriu nikdy neprijala, naopak, odsudila ju, ale bariery medzi "starymi" a "novymi" krestanmi nikdy nezmizli. S uzemnou a politickou integritou katolickeho Spanielska narastalo aj ohrozenie jeho zidovskych obyvatelov. Stat a cirkev vytvorili mocenske zoskupenie pracujuce podla idealu: "Jeden stat, jedno nabozenstvo". Nabozensky pluralizmus musel na svoje opatovne objavenie cakat az do osvietenstva. V takejto atmosfere zacala pracovat roku 1480 inkvizicia a o tri roky neskorsie sa stala centralne riadenou spanielskou organizaciou. Neobmedzenu moc v nej ziskal dominikansky mnich Tomas de Torquemada, spovednik kralovny Izabely I., kastilskej. Inkvizicia nebola v krestanstve nieco nove. Bola to organizacia urcena na "zachranu duse jednotlivca" a na "ocistenie stada od nezdraveho udu". Kto bol nezdravym udom, to rozhodli inkvizicne organy, ktore pritom uznavali, ze odsudeny si ani sam nemusel uvedomovat, ze "uz je v rukach diabla". Inkvizicne organy postupovali pomali, cielavedome a obet, ktoru si vyhliadli mala len malu nadej na zachranu. Sucastou inkvizicneho systemu bolo spiclovanie, anonymne udania, mucenie za ucelom priznania sa obete k obvineniu a neuveritelne absurdne tvrdenia. Vo vacsine pripadov sa inkvizicia snazila zachovat formalne prvky doboveho prava a sudu, ale zaznamenane su aj procesy, ktorym chybali akekolvek realne podklady na zalobu.

    Znamym je pripad "svateho dietata z La Guardia", co bola kauza, v ktorej dala inkvizicia zatknut mnoho maranov a obvinila ich, ze ukrizovali maleho chlapca. Podla zaloby to urobili preto, aby ziskali srdce ukrizovaneho a tento organ im mal potom sluzit na carovanie, pomocou ktoreho by vyvolali besnotu medzi krestanmi. Vsetkych obvinenych upalili. Aj ked odhliadneme od toho, ze z dnesneho hladiska sa cely pripad javi silne absurdnym, jednalo sa o justicnu vrazdu, pretoze obvineniu chybali akekolvek vecne dokazy. Jednym zo zakladnych cielov inkvizicie bolo odhalovanie krestanov (maranov), ktori v tajnosti vyznavali zidovsku vieru. Len do konca 15. storocia dala inkvizicia popravit priblizne 15 tisic skutocnych alebo domnelych maranov. P. Johnson vo svojich "Dejinach zidovskeho naroda" pise, ze pocas celej doby svojho jestvovania odsudila inkvizicia 341 tisic ludi, z toho upalili viac ako 32 tisic osob, prevazne zidovskeho povodu. Svetska a cirkevna moc krajiny videla aj v zdecimovanych zidovskych obciach nebezpecenstvo pre krestansku vieru. A tak sa prikrocilo k poslednym dejstvam tragedie spanielskych Zidov. 31. marca 1492 vysiel v Granade "Vseobecny edikt o vykazani Zidov zo Spanielska", podpisany kralovskymi manzelmi Ferdinandom II., aragonskym a Izabelou I., kastilskou. Dobovi kronikari zaznamenali zufalu situaciu Zidov v obdobi medzi zverejnenim ediktu a poslednym dnom ich pobytu v krajine, kde mali viac ako 1500 rokov trvajuce tradicie. Ceny pozemkov a nehnutelnosti klesli na symbolicku hodnotu. Kto mal moznost, kupil si veci potrebne na cestovanie. Ludia byvajuci vo vnutrozemi sa stahovali k hraniciam, hlavne do Stredomorskych pristavov. Mnohi umierali po ceste, pristavne mola boli zaplavene vycerpanymi a zoslabnutymi. Za prevoz na lodiach sa platilo casto celym majetkom, ktory si vyhnanci smeli ponechat. Nasli sa, ako vzdy, ludia ktori vyhnancom pomahali, ini zasa tazili z ich zufalej situacie. Posledny den ich pobytu pripadol na najsmutnejsi den zidovskeho kalendara, na 9. den mesiaca Av (roku 5252), ktory je dvojitym vyrocim zburania jeruzalemskeho chramu. Ziada sa dodat, ze Ferdinand a Izabela jednali v duchu vlastnej predstavy krestanstva podporenej aj generalnym inkvizitorom Tomasom de Torquemadom, ale v rozpore s nazormi papeza Inocenta VIII., ktory sa postavil proti realizacii ediktu. Je povsimnutiahodne, ze kralovsky edikt sa nezmienuje o prestupe na krestanstvo, ako moznej alternative k vyhnanstvu. Zda sa, ze krestanstvo 15. storocia chapalo krst Zidov ako cestu k ich duchovnej naprave, ale po skusenostiach s maranmi dospelo k nazoru, ze takato naprava nie je mozna. Nie je celkom jasne, ktorych z maranov sa edikt tykal a ktori pod neho nespadali. Iste je vsak, ze konvertiti a ich potomci zili cele starocia pod. dohladom inkvizicie. V 16. storoci sa na odhalovanie tajne praktizujucich Zidov vypracoval cely spiclovsky system. Jeho zakladom bolo poznanie zidovskych zvyklosti a prikazov, ako su napriklad umyvanie ruk pred jedlom, prikaz sobotneho kludu a pod. Udaje o mnozstve vyhnanych osob sa dost roznia, podla niektorych zdrojov je horny odhad 250 tisic ludi, ale ine zdroje pisu az o 400 tisic vyhnancov. Najvacsia cast z nich sa usadila v Portugalsku. Cakal ich vsak smutny osud, pretoze z Portugalska boli opatovne vyhnani o styri roky neskorsie. Ostatni sa usadzovali v Severnej Afrike, Francuzku, Taliansku, Juhoslavii, Grecku, Turecku, obzvlast vo vyznamnych pristavoch tychto krajin, napriklad v Janove, Neapoli, Smyrne, Soluni (Saloniky), Damasku a inde. Vznikli aj nove zidovske komunity v Amsterdame, Hamburgu a inych mestach na severe Europy. Cast z vyhnancov sa usadila v Palestine. Vyhnanie Zidov zo Spanielska malo nedozierne nasledky a dnes je evidentne, ze velmocensky sposobilo zanik Spanielska. Zaciatkom 16. storocia vidime Spanielsko ako mocnost, ktora objavenim Ameriky a rozvojom namorneho obchodu siahala po svetovej hegemonii. O niekolko desiatok rokov neskorsie je uz zjavne zaostavanie Spanielska vo sfere obchodnej, vojenskej aj hospodarskej. Podobne skoncilo aj Portugalsko, ktore nasledovalo spanielsky vzor a vypovedalo svojich Zidov o styri roky neskorsie. Pozostatkom oboch slavnych kralovstiev je dnes obrovske teritorium latinskej Ameriky, ktoreho obyvatelia hovoria spanielsky a portugalsky.

     

    KAPITOLA III.

    Zidia v stredovekej spolocnosti tvorili specificku socialnu skupinu. Ich hostitelskymi narodmi boli prevazne Arabi, Slovania a Germani. Tieto narody zili v antickej dobe na urovni jednoduchych kmenovych spolocenstiev. Do sveta grecko - rimskej kultury boli vtiahnuti postupne a sprostredkovane. Hodnoty, ktore im anticka kultura dala k dispozicii boli zmiesane a ovplyvnene ich vlastnou kulturou a ich kmenovymi predstavami. Naproti tomu zidovsky narod predstavoval v antickej dobe kompaktny kulturny celok a vlastnym jazykom, literaturou, kulturou a hlavne s vlastnou identitou. Zidia si boli vedomi sveta aj svojho postavenia v nom. Poznali svoje slabosti aj prednosti, zili v realnom odhade situacie. Mali nepretrhnutu dejinnu kontinuitu. Aj vztah k nabozenstvu bol iny u Zidov a iny u majoritneho obyvatelstva. Pre krestanov aj Mohamedanov bolo nabozenstvo taviacim kotlom roznych skupin a narodov, integrujucim elementom. Pre Zidov bolo nabozenstvo hlavnym pojidlom ich dejinnej kontinuity a zaroven praktickym navodom k zivotu, nie ideologickou doktrinou. So zidovskou vierou sa spajal aj pocit vyvolenosti. Dosledkom bolo egalitarstvo smerom do vnutra vlastnej spolocnosti a pocit aristokratickej odlisnosti voci majoritnej spolocnosti. V krestanskych krajinach prebehol vo vztahu k Zidom iny vyvoj nez tomu bolo v islamskom svete alebo v multikulturalnom Spanielsku. Krestanstvo sa stalo majoritnym nabozenstvom vo vacsine krajin tak, ze doslo ku konverzii skoro vsetkych obyvatelov. Vznikali nabozensky silne homogenne krestanske krajiny, obyvane narodmi, ktore len nedavno zili kocovnym a bojovym zivotom. Asketicke idealy krestanstva im boli cudzie a aspon ciastocne si ich transformovali na svoj obraz. Na rozdiel od mohamedanov sa obyvatelia vacsiny krestanskych krajin nestykali s inovercami. Jedinou vynimkou boli prave Zidia. Krestania ideove vysli zo Zidovstva. Cirkev sa povazovala za ich duchovneho dedica, niekedy si doslovne hovorila, ze je "duchovnym Izraelom".

    Moderny izraelsky filozof Jeshajahu Leibowitz v suvislosti s tymto oznacenim podotkol, ze sa zle dedi po niekom, kto este zije. Viacere popredne osobnosti krestanstva videli v jestvovani Zidovstva len jeden zmysel. Zidov chapali ako zivych svedkov Kristovho zivota ktori musia zazit jeho druhy prichod a byt svedkami triumfu krestanstva. Zidovske nabozenske presvedcenie sa povazovalo za neoddovodnenu tvrdosijnost a slepotu. Postoj cirkvi tych cias k Zidovstvu znazornuje dvojica soch na prieceli Strasburgskeho domu (aj mnohych inych kostolov). Dve zenske postavy symbolizuju cirkev a synagogu. Cirkev pevne zviera v rukach kriz a synagoga so zaviazanymi (nevidiacimi) ocami ma v ruke polamanu kopiju. Aj v mnohych, dodnes zachovanych prejavoch cirkevneho umenia sa mozeme stretnut s tendencnymi protizidovskymi prejavmi. Kladne postavy rannych krestanskych dejin, ktore su zidovskeho povodu (Kristus, apostoli) su zobrazovane s nezidovskymi crtami, pri zapornych postavach (Judas) dochadza k vyraznemu zdorazneniu ich zidovskych crt a neraz su zobrazovane v dobovom zidovskom obleceni. V stredovekom krestanskom vytvarnom umeni boli kostoly pouzivane ako miesta protizidovskej propagandy ktora bola zrozumitelna aj analfabetom tvoriacim nemale percento navstevnikov. Cirkev obvinovala Zidov z "bohovrazdy" a pouzivala toto obvinenie na rozduchavanie protizidovskej nenavisti. Taketo stvanie bolo typicke pre nizsie vrstvy krestanskeho duchovenstva, ale aj vysoki cirkevni hodnostari a papezi sa zapisali do dejin antisemitskymi prejavmi alebo zneuzitim svojich vedomosti. Znamy je pripad papeza Gregora I. (590 - 604), ktory biblicke proroctva vykladal ako prejavy protizidovskeho postoja ich autorov (prorokov) a zdoraznoval, ze Zidovstvo je uz "prekonane" nabozenstvo. Snazil sa priviest Zidov ku konverzii. Z tohoto dovodu sa prihovaral za mnohe diskriminacne opatrenia, ktore mali na Zidov vytvarat patricny tlak. Tato filozofia sa udrzala pocas mnohych storoci krestanskeho stredoveku. Jestvoval vsak aj dalsi moment. Mnohe cirkevne kniezata povazovali Zidov za nebezpecnych, pretoze sa obavali, ze pod ich vplyvom a prikladom bude dochadzat ku konverzii krestanov k zidovskej viere. V niektorych pripadoch sa tomu aj skutocne stalo. Opat mozno uviest priklad. Za panovania Ludvika Zbozneho, ktory bol synom Karola Velkeho (a jeden z panovnikov horliacich za "jednotnu krajinu a krestansku vieru") vznikol rad dokumentov ohladne postavenia Zidov v Risi (okolo roku 825). Podla tychto dokumentov mali Zidia vlastnu jurisdikciu, jestvovali prostrednici vo veciach sporov medzi krestanmi a Zidmi, bol deklarovany system Zidovskych dani a pod. Z toho isteho obdobia sa zachovali aj staznosti biskupa Agobarda z Lyonu, ktory kritizuje cisarsky vynos dovolujuci stavat Zidom nove synagogy, presunut trhovy den zo soboty na nedelu a usadzovat sa v mestach. Treba dodat, ze obavy biskupa Abogarda mali opodstatnenie v tom, ze skutocne doslo k viacerym konverziam z krestanskej na zidovsku vieru. Casto sa v tejto suvislosti spomina Bodo-Eleazarova afera. Bodo bol dvoran na dvore krala Ludvika Zbozneho. Pripravoval sa na funkciu knaza. Spriatelil sa so zidovskym kupcom, ktory navstevoval kralovsky palac. Je pravdepodobne, ze v dosledku tohoto priatelstva zmenil svoj svetonazor. Roku 838 usiel do muslimskeho Spanielska, kde prestupil na zidovsku vieru a prijal meno Eleazar. Po konverzii pisal nabozensku literaturu v ktorej popisoval koniec sveta ako trest za sustavne ponizovanie Zidov. Jeho konverziu a utek, ako aj ine podobne pripady cirkevni predstavitelia tazko znasali. Europska politicka scena bola silne ovplyvnena spomienkami na Rimsku risu.

    Prejavovalo sa to pri vzniku novych statov. Snahou panovnikov bolo vytvorenie velkych a univerzalnych celkov podla vzoru Rimskej rise. Viaceri panovnici ziskali titul "Rimskeho cisara" bez toho, aby sa v ich moci nachadzal Rim. Integrujucim prvkom rise nebola narodna, ale nabozenska myslienka, predstava jednotneho nabozenstva pre vsetkych poddanych. Podobny vyvoj ako na Zapade prebehol aj vo Vychodorimskej (Byzantskej) risi. Tu vsak posobili aj dva momenty, ktore Zapad nepoznal. Jednak mnohe hereticke hnutia ohrozujuce cirkevnu homogenitu. Najcastejsie to boli herezy suvisiace s popieranim dogmy o trojjedinosti boha a tiez hnutie ikonoborcov, ktore razne odmietalo umelecke spodobovanie boha. Tieto herezy koncili casto obcianskymi vojnami a cirkev ich povazovala za dosledok ideoveho vplyvu Zidovstva. Druhym momentom, ktory posilnoval protizidovske postoje bol vznik Chazarskeho kralovstva jestvujuceho na severovychodnych hraniciach Byzancie. Chazari, vcetne ich kralovskeho dvora sa hlasili k zidovskemu nabozenstvu. Jestvovanie Chazarskeho statu chapala krestanska cirkev ako ohrozenie a jej predstavitelia reagovali na situaciu protizidovskymi kaznami. Zaznamenane su napriklad tri nenavistne kazne patriarchu Photiosa z rokov 833 az 836, ktore sa stretli so znacnym ohlasom. Pocas celeho desiateho a jedenasteho storocia stupal u zidovskeho obyvatelstva na Vychode aj Zapade Europy pocit tiesne. Zidia mali pocit, ze kruh okolo nich sa zuzuje. V ich bezprostrednej blizkosti vznikali nove organizacne utvary - mnisske rady. To bol jav, ktore Zidovstvo nepoznalo ani z vlastnej, ani z cudzej skusenosti. Deklarovanym cielom mnisskych radov bolo sirenie krestanskej viery "ohnom a mecom". Jedinou ochranou zidovskeho obyvatelstva ostavali ochranne listy a privilegia svetskych aj cirkevnych hodnostarov. Tieto sa tazko a dlho ziskavali, draho platili peniazmi a rychlo stracali platnost. Vyznamna zidovska obec Spyer v stredovekom Nemecku dostala od miestneho biskupa roku 1084 ochranny list, ktory opatovne potvrdil roku 1090 cisar Heinrich IV. a zaroven udelil tie iste privilegia Zidom z Wormsu. Ale uz o sest rokov neskorsie sa celou Europou prevalila vlna prvej kriziackej vypravy, ktora predstavovala pre zidovske obyvatelstvo smrtelnu katastrofu. Privilegia a listy pochopitelne nikomu nepomohli pred sfanatizovanym davom ozbrojencov tuziacich po krvi. Ale o teme kriziackych vyprav sa treba zmienit podrobnejsie. Nielen statna moc, ale aj cirkev hlasala myslienku univerzalizmu, aj ked v inej podobe. Na cele cirkevnej hierarchie stal papez, ktory v stredoveku nebol len duchovnou, ale aj svetskou autoritou. Pod autoritou cirkvi a papeza sa zrodili kriziacke (alebo krizove) vypravy. Boli to vojenske tazenia, ktorych povodnym cielom bolo dobytie Jeruzalema a "oslobodenie svateho hrobu", ktory sa nachadzal pod islamskym panstvom. Hodnotenie krizovych vyprav je dost rozne. Hovori sa o stretnuti Islamu s krestanstvom o obchodnej rivalite medzi talianskymi statmi a Kalifatom o potrebe vojenskeho zjednotenia Europy, ktora sa vycerpavala v serii lokalnych vojen a podobne. Faktom, ktory nespochybnuju ani sucasne cirkevne dejiny je, ze pre europske, hlavne nemecke Zidovstvo predstavuju krizove vypravy tragicky zlom. Uz prve, pomerne zivelne organizovane pokusy o krizovu vypravu sa skoncili v Uhorsku, kde sa predvoj kriziakov dopustal lupezi a nasilia. Reakciou domaceho obyvatelstva bolo rozohnanie prvych dvoch polovojensky organizovanych tlup. Treti zastup zacal svoju vypravu velkym pogromom Zidov v okoli Ryna. V Koline nad Rynom jestvovala prastara zidovska komunita. Najstarsie dokumenty dokazujuce jej existenciu pochadzaju z roku 321. Tato obec, ako aj mnohe ine v Nemecku, Cechach a Uhorsku sa stali tercom krizovych vyprav, ktore pustosili Europu az do konca 13. storocia. Uz pocas prvej krizovej vypravy sa Zidia pokusali roznymi sposobmi branit. Nemali a ani nemohli mat vlastnu vojensku moc a preto sa pokusali zisakt ochranu miest v ktorych sidlili, stahovali sa do vacsich centier, davali obrovske financne prostriedky pre svetske aj cirkevne kniezata a pozadovali ako protihodnotu svoju vlastnu bezpecnost. Vsetky tieto opatrenia sa minuli ucinkom. Plateni zoldnieri sa branili len kratky cas a neboli ochotni riskovat svoje zivoty za zachranu inovercov v boji proti krestanom, s ktorymi mali spolocnu vieru. Opevnene mesta skoro spravidla vydali svoje zidovske obyvatelstvo kriziakom, ktori povrazdili vsetkych, pokial neboli ochotni prijat krst. Vela Zidov sa nechalo pokrstit v smrtelnej uzkosti alebo po predchadzajucom muceni, ale zaznamenane su aj mnohe pripady strasneho tyrania obeti, ktore vydrzali vzdorovat az do smrti. V niektorych mestach sa Zidia ozbrojili a pokusali so zbranou v ruke branit proti vojensky vycvicenym kriziakom, ale ich odpor mal viac symbolicky, ako vojensky vyznam. Potvrdilo sa opat len to, co velakrat predtym aj potom zaznamenala historia. Civilne obyvatelstvo bez vojenskej infrastruktury nedokaze uspesne bojovat proti pocetnym, lepsie vyzbrojenym a vycvicenym nepriatelom. V tom case vznikla tradicia posvacovania mena Hospodinovho mucednickou smrtou nevinnych obeti (Kidus Hasem). Takychto nevinnych obeti kriziackeho besnenia boli tisice. Pre mnohych vsak bola este strasnejsie ako vlastna smrt predstava, ze ich zeny a deti sa dostanu do ruk kriziakov. Obava mala velmi realny podklad, pretoze pre zidovskych zajatcov, vcetne zien a deti bola neraz smrt vykupenim z mucenia. Beznadejnost situacie dokazuje viacero pripadov, ked cele zidovske obce spachali kolektivnu samovrazdu este prv, ako padli do ruk kriziakov. Zahynuli spolu so svojimi detmi a zenami. Po roku 1096 mnohi krestanski kronikari vyslovili nazor o zaniku vsetkych Zidov v Nemecku a Francuzsku. Ale nebolo tomu celkom tak, mala cast zidovskeho obyvatelstva prezila a v niektorych miestach sa obce obnovili. Najvacsi pocet obeti sposobila prva kriziacka vyprava. Pri neskorsich vypravach sa Zidia snazili ziskat ukryt v opevneniach, kde nebolo nezidovske obyvatelstvo a spoliehali sa viac na vlastne sily. Tak sa podarilo prezit druhu krizovu vypravu Zidom z Kolina nad Rynom, ktori si od miestneho biskupa prenajali hrad Wolkenburg a opevnili sa na nom spolu so svojimi rodinami. Podobnych pripadov je viac. Pre Zidov to boli nepredstavitelne tazke casy. Kriziaci sa rekrutovali zo zberby najhorsieho druhu. Rabovanie a vyvrazdovanie zidovskych obci sa opakovalo. Kriziaci sami deklarovali tuto cinnost, ako boj proti "nepriatelom krestanstva" a treba povedat, ze to bol jediny boj v ktorom dosiahli vyraznejsich uspechov. Za obet im padli stovky zidovskych komunit. Na poli vojenskom boli ich vysledky skromnejsie. Medzi rokmi 1099 az 1250 sa niekolkokrat zmocnili Jeruzalema a patricne ho vyplienili, ale mesto napokon ostalo v rukach "neveriacich" privrzencov Mohameda.

    Spolu s kriziackymi vypravami posobil aj dalsi faktor, ktory zhorsil postavenie Zidov v Europe. Bol to postoj katolickej cirkvi, ktora vydala v stredoveku stovky protizidovskych vynosov a nariadeni. V pozadi protizidovskej nenavisti cirkvi boli vacsinou ideologicke dovody a trvala neochota zmierit sa so skutocnostou, ze Zidia "neprijali Krista za svojho Spasitela". Okrem toho posobil aj fakt, ze ochrancami Zidov boli velmi casto slachtici, ktori poznali ich hospodarsky vyznam. Kedze od pontifikatu Gregora VIII. sa viedla propagandisticka vojna medzi cirkevnou a svetskou mocou, stali sa Zidia tercom utokov cirkvi, ktora hlavne prostrednictvom kazni nizsieho duchovenstva stvala lud proti Zidom a nepriamo oslabovala poziciu ich ochrancov. Vyssi klerus zastaval mienku, ze na samotnu fyzicku existenciu Zidov sa siahat nema a spraval sa rezervovanejsie, avsak aj tu je mozne poukazat na mnozstvo vynimiek. Napriklad papez Inocent III. pouzival vo svojich dopisoch vulgarne antisemitske nadavky. Je tiez evidentne, ze tento papez siril protizidovske nalady na zaklade nepodlozenych sprav, ktorym pravdepodobne ani sam neveril. Nalez mrtveho studenta v blizkosti zidovskeho domu sa mu stal impulzom k vyhlaseniu, ze "Zidia v tajnosti vrazdia krestanov". Na druhej strane treba povedat aj to, ze su zname pripady, ked sa vysoke cirkevne kniezata, alebo sam papez, zastali zidovskeho obyvatelstva. Nikedy tak urobili ti isti hodnostari, ktori v inych pripadoch zastavali protizidovske postoje. Uz spomenuty Inocent III. vydal r. 1199 vynos "Constitutio pro Judaeis", kde pozadoval, aby krestania nezabijali, neokradali a netrapili Zidov, nenicili ich cintoriny, nevyberali z hrobov mrtvoly a pod. Este lepsie posobi edikt papeza Inocenta IV. z roku 1249, ktory je namiereny proti povere o ritualnej vrazde. O tomto edikte este bude zmienka. Protizidovska tendecia v cirkevnej praxi bola vsak silnejsia. Krestanska cirkev zakazala Zidom vykonavat remesla donutila ich byvat separovane v getach, oznacila ich zltym znakom, ktory museli nosit na viditelnom mieste odevu (nariadenie Inocenta III. z roku 1215). Zidia boli povinni pocuvat kazne krestanskych mnichov, ktori im vysvetlovali "zjavne pravdy jedinej pravej viery". Nasilim ich krstili, odnimali im deti (aby sa im dostalo vychovy v "spravnej" viere), zbavovali ich majetku. Zidovske pramene povazuju tieto casy za ozvlast tragicke a ako roky najvacsich pohrom sa udavaju rok prvej krizovej vypravy (1096), roky strasnych pogromov 1298 a 1336 a roky 1348-49, ked v celej Europe zurila strasna epidemia cierneho moru. Cele 50-rocne obdobie medzi rokmi 1298 a 1348 sa opakovali vyvrazdovania zidovskych komunit, obvinenia z hanobenia hostie a z ritualnych vrazd. Navyse sa vyskytli (hlavne na uzemi Nemecka) viacere rolnicke povstania, ktore boli dosledkom zleho socialneho postavenia rolnictva. Ci uz z dovodov protizidovskej propagandy cirkvi alebo z dovodov dlhorocne pestovanej nenavisti jednoducheho obyvatelstva proti Zidom sa revolucna nenavist rolnikov casto obracala proti Zidom. Akoby vsetkym pohromam nebolo konca, vypukla v roku 1348 spomenuta epidemia moru znama tiez ako "cierna smrt". Obetou epidemie sa stalo znacne percento obyvatelstva Europy, v mnohych mestach dosiahla umrtnost az 50 % celkoveho obyvatelstva. Dobova stredoveka spolocnost si kladla otazku viny: "kto je zodpovedny za epidemiu?". Vo svetle dejin, je priam cudne, ze za vinnikov sa pokusali najprv oznacit rozne nezidovske skupiny, ale po case sa obvinenie otocilo proti Zidom. Nepomohlo ani to, ze boli tiez medzi obetami epidemie. Na niektorych miestach nasledovalo okamzite po obvineni mucenie a v dosledku toho aj "priznanie" obeti. Spravy o tom, ze Zidia su zodpovedni za "ciernu smrt" obleteli Europu. Na niektorych miestach reagovalo krestanske obyvatelstvo tak, ze povrazdilo miestnu zidovsku komunitu este prv, ako sa k nim epidemia rozsirila a nasledne boli prekvapeni, ked sa epidemia nezastavila ani pred branami ich mesta. Ako v mnohych inych pripadoch, tak aj tu sa nasli ludia, ktori napriek atmosfere vybicovanej nenavisti, povier a predsudkov pouzili svoj vlastny rozum a racionalisticky pristup. Na prvom mieste treba v tomto pripade uviest papeza Klemensa VI., ktory vydal roku 1348 bulu. Protestoval v nej proti tomu, ze epidemia bola povazovana za dosledok zidovskeho travenia studni. Poukazoval na fakt, ze aj medzi Zidmi bolo vela obeti epidemie a tiez na to, ze "cierna smrt" sa vyskytla aj v krajoch a mestach, kde Zidia nezili. Papezova bula bola vsak len chabym, aj ked statocnym pokusom bojovat rozumom a logikou proti vasni a nenavisti. Vsade vladol strach z choroby a protizidovska hysteria. V tom case sa viacere mestske rady slavnostne zaviazali prisahou, ze nikdy viac nevpustia Zidov za mury svojich miest. Napriek tomu zmenili o niekolko rokov svoje rozhodnutie a dovolili Zidom opat sa usadit za mestskymi murmi. Obnovene komunity sa skladali z velkej casti len z vdov a sirot. V nasledujucich rokoch sa znacna cast zidovskeho obyvatelstva Nemecka presunula do Vychodnej Europy, kde zalozili mnozstvo novych komunit jestvujucich az do polovice 20. storocia. Paralelne s telesnym sa konalo aj duchovne nasilie. Vznikli institucie, ktore boli zamerane na obracanie Zidov ku krestanstvu. Obzvlastnou horlivostou sa vyznamenali mnisske rady. Zidia boli predmetom zaujmu viacerych z nich, ale na prvom mieste treba poukazat na Frantiskanov. Frantiskani boli potulni mnisi. Ich kazne sa obracali k chudobnemu obyvatelstvu a z toho dovodu sa zaoberali aj socialnou problematikou. Kazne Frantiskanov sa obracali proti Zidom, ktorych oznacovali nielen za nepriatelov krestanstva, ale aj za zdroj socialnej nerovnosti. Medzi talianskymi Frantiskanmi ziskal vyznamne postavenie Bernardin von Sienna. Hlasal, ze krestanom je dovolena abstraktna laska vo vztahu k Zidom, ale co sa tyka konkretnej lasky, tu nemozu a nesmu voci Zidom pocitovat. Jeho nasledovnikom a obdivovatelom sa stal Johan Capistrano (1386- 1456), v niektorych spisoch oznacovany ako "bic na Zidov". Capistrano zacal roku 1417 velke tazenie proti Zidom. Mal pravne vzdelanie a bol vybaveny opravnenim inkvizitora. Podporoval ho papez aj svetska moc. Cestoval od mesta k mestu a vsade inscenoval protizidovske procesy konciace justicnymi vrazdami. Presiel aj uzemie Uhorska a Moravy, dostal sa az do Polska, kde mal na svedomi niekolko Zidov z Poznane upalenych po obvineni z ritualnej vrazdy roku 1453. Johann Capistrano, rovnako ako Bernardin von Sienna boli po svojej smrti cirkevne kanonizovani a prehlaseni za svatcov. Dalsi v tomto retazci Frantiskanov bol Capistranov ziak Bernardin von Feltre. Tiez cestoval po krajine a kazal proti Zidom. Roku 1475 sa dostal do Trientu nedaleko nemeckych hranic. Jeho kazne vybicovali v meste protizidovsku atmosferu. Za tychto okolnosti sa rozsirila sprava, ze dvojrocne dieta - chlapec s menom Simon bol Zidmi zavrazdeny z ritualnych dovodov. Vsetkych dospelych Zidov v Triente zatkli, podrobili prisernemu muceniu a po "priznani" popravili. Cirkevna vrchnost prehlasila roku 1582 pod tlakom "zdola" Simona za svateho, avsak v roku 1965 anulovala toto rozhodnutie a prehlasila Zidov z Trientu za obet justicneho omylu. V socialnej oblasti bola centrom kritiky Frantiskanov voci Zidom uzera. Zidia sa zaoberali penaznym obchodom a pozadovali okrem navratenia povodne pozicanej sumy aj uroky. Frantiskani sa rozhodli bojovat proti "zidovskej uzere" zalozenim vlastnych bank.

    Tieto banky vznikli po roku 1462 vo viacerych talianskych mestach pod nazvom "zbozne pokladne". Mali sluzit pre potreby krestanov ktorym mali poziciavat peniaze bezurocne. Vysledkom cinnosti "zboznych pokladni" vsak bolo zistenie Frantiskanov, ze bez urokov a bez financnych odbornikov nie je mozne prevadzkovat penazny obchod. Cast pokladni rychlo zanikla a zvysok sa udrzal za cenu urokovania este vyssieho, ako bola "zidovska uzera". Z celej akcie mali Frantiskani navyse problemy s cirkevnou vrchnostou, pretoze sustavne porusovali kanonicke pravo zakazujuce poziciavanie penazi na urok. Zo stredoveku pozname vynutene diskusie v ktorych museli Zidia verejne obhajovat svoju vieru pred namietkami katolickych knazov alebo zidovskych konvertitov. Ak vsak obhajobu viedli duchaplne alebo sebavedome, tak im hrozilo vyhnanstvo alebo dokonca trest smrti. Jedna zo znamych "disput" medzi rabinmi a ich krestanskymi oponentmi sa odohrala roku 1240 v Parizi. V tomto pripade sa vsak skor jednalo o vysluch, ako o diskusiu medzi oponujucimi si stranami. V tom istom roku zhabali krestanske urady na priamy pokyn papeza vsetky dostupne opisy Talmudu a dali ich na "preskumanie" Dominikanom. Treba dodat, ze to bolo starocia pred vynalezom knihtlace a strata kazdeho exemplara knihy predstavovala obrovsku skodu. Pariz neostal osamoteny v protitalmudickych aktivitach. O rok neskorsie boli Talmudy skonfiskovane a nasledne aj spalene v mnohych dalsich mestach Europy. Tento trend pokracoval az do roku 1247, ked sa proti paleniu Talmudu vyslovil papez Inocent IV. Talmud sa v zidovskych dejinach stal knihou, ktora bola krestanmi najviac osocovana a casto palena. Je to dane tym, ze pre Zidovstvo najdolezitejsia kniha - Tora bola pre krestanov rovnako posvatna, ako aj pre Zidov. Utoky na Talmud sa stali synonymom verbalnych utokov na Zidovstvo. Prezili az do dnesnych dni. Stredovek bol pre Zidov skutocne dobou temna. Je obdivuhodne, ze napriek tomu dokazali zanechat po sebe trvale dusevne hodnoty. Dokazuju to zivot a praca takych osob, ako je Gerson ben Jehuda a hlavne rabi Salomo ben Izak (Rasi) a jeho nasledovnici - Tosafisti. Vedlajsim produktom zidovskeho utrpenia tych cias bol priklon zidovskych ucencov k mystike. Na uzemi Nemecka vznikla pocetna kabalisticka literatura, povodne iniciovana pracami sefardskych kabalistov. Statna moc podrobila v stredoveku Zidov zvlastnemu zakonodarstvu. Vystupovali ako obcania druhej kategorie a ich prava boli okliestene, mali obmedzenu sudnu autonomiu a museli platit zvlastne dane. Snaha o vlastnu jurisdikciu je typicka pre zivot stredovekych obci, ktore sa tvale a vacsinou aj uspesne dozadovali autonomie a tvorili akysi "stat v state". Medzi clenmi nabozenskej obce jestvovala hierarchia. O vacsine veci rozhodovala pomerne uzka skupina vzdelanych a bohatych rodin, ktore sa opierali o generaciami ziskane postavenie a zasluhy. Bola tu ista analogia pomerov, ktore jestvovali v krestanskej feudalnej spolocnosti. Casto sa vyskytovali rabinske rody alebo rodiny, ktore dali svetu vela ucencov, lekarov, prekladatelov a pod., tieto patrili k "lepsej" casti spolocnosti. Mnohe z mien, ktore su spomenute v tejto kapitole patrili k vyznamnym rodom. Rodina Tibbonidovcov bola znama mnozstvom prekladatelov, Rasi a jeho potomkovia predstavovali autoritu pri interpretacii nabozenskej literatury v Nemecku a Francuzsku, podobna autorita patrila v Spanielsku rodine Ibn Esra, politicky vplyv na dvore Aragonskeho kralovstva mala rodina Alconstantini, rovnako vplyvna bola rodina Nachman (Nachmanides). Rodina Nassi mala vplyv v Osmanskej risi, jeden z jej predstavitelov Jozef Nassi - knieza z Naxoxsu sa stal ministrom financii na dvore sultana Suleimana II. Jozef Nassi bol priamym potomkom rabi Jozefa Hamona a jeho syna rabi Moseho Hamona, ktori boli lekarmi na sultanovom dvore. Clenovia tychto rodin zastupovali zidovske obce pri jednaniach s predstavitelmi statu a tvorili akusi zidovsku aristokraciu. Podporovali centralisticke tendencie a budovanie ustrednych organov. Ich zidovska opozicia pranierovala socialnu nespravodlivost, ktoru chapala ako nieco, co v zidovskom svete nema miesto.

    Este aj dnes sa nam javi aktualnym dielo sotva dvadsatrocneho talmudistu Menachem Hameiriho z roku 1269, ktory v spise "Chibbur Hatesuva" (Traktat o pokore) vysvetluje, ze hrdost a pokora su dve nezavisle veci. Pokorny clovek moze a ma byt hrdy na schopnosti, ktorymi je obdarovany, ale jestvuje schopnost, ktora nikomu nemoze a nesmie sluzit ku cti. Je to schopnost uradnikov a mudrcov, ktori znevazuju pravdu a odvazuju sa byt hrdi na zneuzivanie svojich schopnosti, pomocou ktorych dokazuju, ze "cierne je biele". Od cias Rimskej rise bolo v Europe tradicne centrum zidovstva Rim, koncom 12. storocia sa centrum presunulo do Francuzska a Nemecka. Toto centrum nebolo lokalizovane, realizovalo sa synodami, na ktorych sa stretavali zastupcovia vsetkych vyznamnych obci. Diskutovalo sa o sposoboch kooperacie so statnou a cirkevnou mocou, o stravovacich a nabozenskych predpisoch, o doporucenom obleceni a vyzore (napriklad doporucene boli dlhe brady, ale nie dlhe vlasy). Castou temou synod boli problemy s udavacmi, ktori spolupracovali s krestanskymi uradmi. Nariadenia synody sa prenasali direktivne smerom "dole". System sice vykazoval aj demokraticke crty, napriklad platnost vacsinoveho rozhodnutia predstavenstva synody alebo obce, ale do znacnej miery sa respektovala "vznesenost" rodiny alebo osoby. V stredovekom Nemecku sa dlho viedla diskusia podnietena Rasiho vnukom Jakob ben Meierom Tamom, ktory ziadal, aby rozhodnutia obce boli zavazne len v tom pripade, ked budu prijate jednohlasne. Meier Tam dovodil tym, ze nikto by nemal byt nuteny dodrziavat pravidlo, ak s nim sam prv nesuhlasil. Avsak hlasovania boli ucastni len predstavitelia spolocenskej spicky. Nabozensky zivot bol vzdy pevnou sucastou zivota obci aj jednotlivcov a socialna struktura sa prejavovala aj v synagoge. Byt vyvolany k predcitaniu Tory sa vzdy povazovalo za poctu. Podobne bola hodnotena aj moznost "obliect Toru". Tieto spolocenske vyznamenania sa neraz stali predmetom sporov a hadok, diskutovalo sa tiez o tom, ci ma prednost "vzneseny" alebo vzdelany clen obce. V stredovekej askenazskej synagoge sa vyskytoval aj zvlastny socialny fenomen - moznost vyvolania tzv. "opravneneho skandalu". Bola to moznost prerusit verejnu modlitbu alebo citanie Tory v pripade, ak sa niekto citil spolocensky mimoriadne ukrivdeny. Tuto moznost vyuzivali chudobni clenovia obci. Popri hierarchickej strukture mali askenazske zidovske obce vela socialnych ustanovizni a osvedcnu strukturu s platenymi uradnikmi (gabaj, kantor). Vzhladom na niektore pravne zlozite sudne pripady vznikla aj potreba centralnych sudnych institucii, ale tieto jestvovali len kratky cas. Presadili sa lokalne rabinske sudy, v roli zalobcu alebo obzalovaneho sa mohol ocitnut kazdy Zid, bez ohladu na miesto bydliska. Pravo na byvanie v nejakom meste bolo vysadou. Ak sa chcel cudzi Zid usadit v meste, potreboval suhlas miestnej zidovskej komunity, velmi casto podmieneny aj suhlasom mestskych (krestanskych) uradov. Aj medzi Zidmi vladol tvrdy konkurencny boj (napriek niektorym predpisom, ktore sa snazili zmiernit konkurencny zapas medzi clenmi komunity) a v dosledku toho zidovske obce odmietli neraz cudzich Zidov, ktori by predstavovali pre niektorych miestnych clenov obce konkurenciu. Rovnako boli odmietani ti, ktori by mohli "ohrozit moralku alebo socialny mier". Typicke vsak bolo, ze v pripade pogromov prijala a podporovala obec utecencov bez obmedzenia. Zidovske obce sa casto nachadzali pod priamou ochranou aristokratickych rodov, dostavali vysady usadzovat sa na ich pozemkoch, budovat synagogy a ine institucie. Tento vyvoj viedol v niektorych pripadoch k tomu, ze sa Zidia dostali pod ochranu panovnikov a boli deklarovani, ako "kralovski poddani". V stredovekej spolocnosti to bolo nieco nove. Prvy, kto pouzil spomenute oznacenie bol cisar Fridrich II. roku 1236 a da sa predpokladat, ze z jeho strany to bolo pozitivne mienene opatrenie. Zmyslom takto deklarovaneho statusu bolo definovanie Zidov ako osobneho majetku cisara a vysokopostavenych slachticov. Byt v osobnom vlastnictve cisara znamenalo istu ochranu a niekedy sa povazovalo za privilegium. Jeho negativom bolo bremeno platenia najrozlicnejsich dani. Vsetky priviledia vsak v praxi chranili len maly pocet Zidov a aj to len po urcity cas. Na dokreslenie celeho obrazu stredoveku treba dodat, ze nebol dobou temna len pre Zidov, ale aj pre krestanske obyvatelstvo. Mnohe zo spomenutych nestasti sa tykali vsetkych obyvatelov, ale tak, ako mnohokrat prv aj neskorsie sa celkove zhorsenie situacie najvyraznejsie prejavilo v zhorseni pomerov zidovskej mensiny. Spomenuli sme uz meno cisara Fridricha II. Jeho osoba a panovanie si zasluhuju pozornost, pretoze sa vymykal priemeru, jeho myslenie a skutky patria do osvieteneckeho obdobia o mnoho storoci neskor.

    Spominaju ho viaceri dejepisci stredoveku a aj historik slovenskeho Zidovstva Ing. E. Barkanyi pise vo svojom monumentalnom (len vo fragmentoch zverejnenom) diele "Dejiny slovenskych Zidov" o pozitivnom vplyve Fridricha II. na postavenie Zidovstva v Uhorsku. Fridrich bol nemeckym cisarom a zaroven dedicom Sicilie. Zil na Sicilii ako kralovska sirota a jeho porucnikom bol papez Inocent III., ten isty, ktory sa v dopisoch vyjadroval vulgarne protizidovsky a vydal nariadenie o povinnom oznacovani Zidov. Fridrich dost rychlo prekonal dusevny obzor svojho tutora. H. G. Wells vo svojich "Dejinach sveta" pise, ze "ziskal arabsky nazor na krestanstvo a krestansky na Islam". Ked dorastol, pozyval na svoj sicilsky dvor islamskych, krestanskych aj zidovskych filozofov. Nesnazil sa o konfrontaciu nazorov, ale o vedomosti. Sam bol vsestranne vzdelany, plynule hovoril siestimi jazykmi. Jeho tutor ho nutil opustit Siciliu a Taliansko, pretoze sa obaval ohrozenia vlastnych mocenskych pozicii. Aby svojmu natlaku dodal presvedcivosti, uvalil na Fridricha cirkevnu kliatbu. Cisarom to vsak nijako nepohlo, prezil Inocenta III. aj jeho nastupcu Honoriusa III. Potom zasadol na papezsky stolec Gregor IX., ktory sa rozhodol razne skoncovat so "sicilskym kacirstvom". Opat vyobcoval Fridricha a dal rozsirit po Europe list v ktorom popisoval jeho neresti a kacirstva. Fridrich II. oplatil papezovi stejnou mincou. Napisal list, ktory bol koncipovany daleko lepsie a v ktorom odhalil rozpor medzi duspastierskym poslanim papezstva a jeho narokmi na svetsku moc. List sa cital na vsetkych europskych panovnickych dvoroch s velkou odozvou. To bolo roku 1227. O rok neskorsie prepadli vojska Gregora IX. Fridrichove drzavy v Taliansku. Bolo to v case nepritomnosti Fridricha na Sicilii, ked sa vydal na ojedinelu krizovu vypravu, snad jedinu ktoru si mozeme vazit. Odplaval do Palestiny a stretol sa tam so sultanom Saladinom. Po kratkych a intenzivnych diplomatickych jednaniach sa mu podarilo dohodnut sa na odovzdani Jeruzalema do krestanskej moci. Fridrichova korunovacia za krala jeruzalemskeho sa konala (roku 1230) v prazdnom kostole z ktoreho odislo vsetko duchovenstvo, kedze bol exkomunikovany. Do Talianska sa vratil ako vitaz, zahnal papezske vojska zo svojho uzemia a dalej viedol propagandisticku vojnu proti cirkvi. Fridrich II. sa opakovane prejavil ako nadpriemerne rozhladeny clovek nezatazeny predsudkami a ako rozumny vladca svojich poddanych. Nemalo by nas prekvapit, ze sa zaoberal aj jednym z najcastejsie vznasanych protizidovskych obvineni, ktore sa dotykalo ritualnej vrazdy. Podstatou obvinenia je tvrdenie, ze Zidia potrebuju na svoje ritualne praktiky ludsku krv. Obvinenia tohoto typu sa prvykrat vyskytli uz v 2. storoci o. l., ale boli namierene proti krestanom a Zidom spolocne. Je pochopitelne, ze od cias, ked sa krestanstvo stalo dominantnym nabozenstvom v Europe sa tieto obvinenia neobjavili. Opatovne ozili az po tisic rokoch a boli tentoraz vznesene krestanmi a namierene proti Zidom. Dobova fantazia krestanskych kazatelov vysperkovala obvinenie historkami o tom, ze Zidia ukrizovali Krista, pretoze prahli po absolutne nevinnej krvi a radi by ju mali opat. Ale kedze Kristova krv uz nie je k dispozicii, tak sa snazia ziskat inu, aspon podobnu "nevinnu" krv. Krestania za taku povazovali krv krestanskych deti a tak domnele alebo skutocne zmiznutie krestanskych deti interpretovali ako vrazdu spachanu Zidmi za ucelom ziskania krvi. Stredoveke vypocuvanie podozrivych za pomoci muciacich nastrojov vyprodukovalo aj potrebne "priznania" a tak mnozstvo Zidov doplatilo na najprimitivnejsiu poveru svojimi zivotmi. Od roku 1144, ked boli z ritualnej vrazdy obvineni Zidia v Norwichu v Anglicku, az do dnesnych cias sa obvinenia mnohokrat a na mnohych miestach zopakovali. Na viacerych krestanov spomenuta povera zaposobila, pripadne poskytla zamienku na zdovodnenie ich vlastnej protizidovskej nenavisti. Fridrich II. pristupil k tejto povere, nie sice ako moderny, ale ako nezavisly sudca a myslitel.

    Najprv si zvolal vysoke duchovenstvo a ziadal, aby sa krestanski duchovni vyjadrili k podstate obvinenia, hlavne k tomu, ci ho povazuju za pravdive a ak ano, tak na akom zaklade. Dostal vsak len rozpacite a hmliste odpovede. Ako dalsi krok si zvolal zhromazdenie ku krestanstvu konvertovanych Zidov z roznych krajin, teda ludi, ktori z vlastnej minulosti poznali zidovske ritualne praktiky. Dal im rovnaku otazku, ako prv krestanskym duchovnym. Na tomto zhromazdeni, kde boli pritomni aj krestania nezidovskeho povodu sa ukazala v plnej nahote neudrzatelnost povery o ritualnej vrazde. Vysledky svojho vysetrovania nechal cisar spisat a zverejnit ako cisarsky vynos r. 1236. Jeho argumentacia bola natolko presvedciva, ze podnietila aj papeza Inocenta IV. (ktory rozhodne nebol sympatizantom cisara), aby sa vyjadril v rovnakom duchu a podpisal edikt proti obvinovaniu Zidov z ritualnej vrazdy (roku 1249). Cisarsky vynos aj papezsky edikt mal len maly vplyv, pretoze viera v ritualnu vrazdu nebola zalozena na neznalosti, ale na nenavisti. Krestania, ktori tuzili vrazdit Zidov potrebovali povest o ritualnej vrazde, ako ospravedlnenie svojich zlocinov. Nie prvy ani poslednykrat sa ukazalo, ako tazko je bojovat racionalnymi prostriedkami proti iracionalnej nenavisti. Je povsimnutiahodne, ze povera o ritualnej vrazde pretrvava az do dnesnych dni, tlie v ludskom podvedomi a kedykolvek mozeme ocakavat, ze bude opat vytiahnuta na svetlo dna. Ak sa niekomu zdaju posledne vety prehnane skepticke, tak by som mu rad pripomenul, ze Fridrich II. aj Inocent IV. zili v 13. storoci a ze z konca 19. a zaciatku 20. storocia su zname pripady otvorenych alebo maskovanych ritualnych procesov. Pripomenme len Beilissov proces v Carskom Rusku, ktory sa konal pred Prvou svetovou vojnou v Kyjeve, proces v Tisza-Eszlar, teda v Uhorsku ktory sa konal roku 1882 alebo prces s Leopoldom Hilsnerom, ktory prebiehal v Cechach na prelome 19. a 20. storocia. Aj v nedavnej dobe bola povera o ritualnej vrazde rozsirovana v byvalom Sovietskom zvaze, vratili sa k nej syrski a ini arabski diplomati v suvislosti s protiizraelskou propagandou. Druha povera, ktora hrala v minulosti podobnu ulohu ako ritualna vrazda, bola povera o hanobeni hostie. Hostia je oplatka, ktoru krestansky knaz vklada pocas ritualu veriacim do ust a ktora sa podla krestanskej vierouky meni na Kristovo telo. Zidia boli obvinovani, ze sa uskokmi alebo nasilim zmocnili hostie, aby tuto hanobili, trapili a mucili. Chapalo sa to ako mucenie Jezisa Krista. Aj tomuto nezmyselnemu obvineniu padlo za obet tisicky ludskych zivotov. Jednou z prvych obeti povery o hanobeni hostie (za svatu bola hostia vyhlasena roku 1215 na 4. Lateranskom koncile) sa stal bratislavsky rabin Jonah koncom 13. storocia. Dostal na vyber mucednicku smrt alebo konverziu ku krestanstvu. Umrel verny viere svojich predkov.

    Stoji za povsimnutie, ze povera o hanobeni hostie sa v dnesnych dnoch prakticky nevyskytuje. Mozno to pripisat tomu, ze dnesna krestanska spolocnost ma k hostii vlaznejsi vztah, ako stredoveka a preto obvinenie straca pre samotnych krestanov potrebnu udernost, ktoru toto obvinenie malo v minulosti. Spomenuli sme, ze v 13. storoci boli Zidia deklarovani ako "poddani cisara". O storocie neskorsie sa v Nemecku zacali domahat vlastnickych prav nad "svojimi" Zidmi mestske rady. Viedlo to k sporu medzi lokalnymi vladcami a centralnou mocou. Ich dosledkom bolo dohoda medzi kralom Wenzelom a Rynskym spolokom miest z roku 1385 podla ktorej mesta odviedli do kralovskej pokladne 40 tisic guldenov a ako protihodnotu si mohli ponechat vsetky peniaze, ktore boli krestania dlzni Zidom. Mesta tak prisli k znacnym sumam. Niekde tuto prax este "vylepsili". V Norimberku zatkli vsetkych Zidov v meste a ich majetok skonfiskovali. Spociatku to fungovalo. Ak nebolo dost penazi, tak sa zavreli Zidia a ich majetok skonfiskoval. Po niekolkych rokoch sa vsak dostavili dosledky ekonomickych zakonitosti. Kredity nebolo mozne nijako ziskat, na financnom trhu chybali peniaze. Danove straty koruny aj miest mnohonasobne prevazili zisky z ulupeneho majetku.

    Na prelome 14. a 15. storocia doslo skoro k uplnemu zruteniu financneho systemu v Nemecku. Mesta aj uradnici koruny vyslovne uistovali Zidov, ze nikdy v buducnosti uz nedojde k dalsim konfiskaciam majetkov alebo anulacii dlhov. Niekedy sa mesta pokusali vytvorit svoju vlastnu krestansku vrstvu bankarov. Dosiahli v tom iste uspechy, ale sustavne narazali na kanonicke pravo zakazujuce krestanom poziciavat peniaze na uroky. Bez urokov a bez odbornikov, ktori rozumeli penaznemu trhu vsak penazny obchod nefungoval. Vysledkom bolo, ze krestanske uroky boli spravidla vyssie, ako zidovske. Vyhananie Zidov z miest potom uzko suviselo s konkurencnym bojom medzi krestanskymi a zidovskymi bankarmi. V uz spominanom Norimbergu sa bohati mestania domahali vyhnania Zidov s poukazom na "zidovsku uzeru", pricom ich vlastna "uzera" bola dokazatelne vyssia. Napriek tomu viedli 25 rokov propagandisticku vojnu, ktora bola korunovana vyhnanim Zidov roku 1498. Podobne boli vyhnani aj Zidia z blizkeho Regensburgu, ktori sa branili za pomoci krestanskych profesorov prava, vypracovali niekolko memorand, ponukali korune aj mestu spoluucast na ziskoch z penaznych obchodov, ale vsetko marne. Museli tiez opustit mesto (mali v nom 1500 rocnu tradiciu), ich synagogu premenili na krestansky kostol. V Bratislave doslo k takejto udalosti roku 1526, po bitke pri Mohaci. Pocas boja zahynul uhorsky kral Ludovit II. a jeho vdova, na naliehanie mestanov podpisala vynos o vyhnani Zidov z mesta. Na zdovodnenie vyhnanstva vysiel spis, v ktorom su Zidia obvineni z lahostajnosti k mestu a uzery, ktora sposobila chudobu. Zidia sa vsak branili a v zachovanej listine bod za bodom vyvratili vsetky obvinenia. Zdoraznili, ze mnohi krestania sa dopustaju daleko vacsej uzery, ako Zidia. Je zrejme, ze jednym zo skutocnych dovodov vyhnanstva bol konkurencny boj medzi zidovskymi a krestanskymi obchodnikmi. Aj ked mestania Zidov z mesta vykazali, nezbavili sa ich konkurencie.

    Skoro po vyhnani sa Zidia zacali usadzovat na upati hradneho vrchu, ktory patril rodine Palfyovcov. Situacia v troch spomenutych mestach je signifikantna pre Strednu Europu v 16. storoci. Je zaznamenanych mnozstvo vyhnani zidovskeho obyvatelstva. Typicke bolo, ze vyhnanstvo sa tykalo len istej oblasti (mesta) a netrvalo dlhsie, ako niekolko rokov. V tom case bola situacia v Zapadnej Europe charakterizovana zanikom zidovskeho zivota v Spanielsku. Nepritomnost Zidov v Spanielsku trvala cele starocia a az pocas nacizmu sa male skupiny zidovskych utecencov usadili na v krajine. Obdobna bola aj situacia v Anglicku, kde boli Zidia vyhnani roku 1290 za panovania krala Eduarda I., ale opatovne prijati roku 1656 po diplomatickej misii Manasse ben Izraela, ktory presvedcil Olivera Cromwella, aby sa zasadil za prijatie Zidov do krajiny. Manasse ben Izraelovi pomohli viacere priaznive okolnosti: Radikalne protestantske sekty v Anglii boli Zidom priatelsky naklonene. Znalci si uvedomovali ich pozitivny vplyv na hospodarstvo a obchod. Studium hebrejciny vyvolalo zaujem o poznanie zidovskych dejin. Po usadeni sa v Anglii, Zidia ziskali hospodarsky vplyv mali respekt, ale politicke prava dostali az v 19. storoci. Nie je mozne spisat datumy vsetkych vyhnanstiev a omilosteni, ktore Zidov posuvali na sachovnici Europy. Napriklad len vo Francuzku sa medzi rokmi 1181 a 1394 odohrali styri vyhostenia a tri opatovne prijatia zidovskeho obyvatelstva. Doba pozdneho stredoveku a ranneho novoveku nasla zidovske obyvatelstvo Europy v zalostnom stave. Dosledkom sustavneho utrpenia neistoty a prenasledovania bola vseobecna beznadej, uzkost a strach. Nielen zidovska, ale aj majoritna krestanska spolocnost sa nachadzala v hlbokej spolocenskej krize. Jej dosledkom boli rozlicne pokusy o reformovanie krestanstva v Europskych krajinach. V Anglicku sa prejavili myslienky Viklefove, v Cechach kazal jeho pokracovatel Jan Hus, ktoreho zakerne odsudenie a poprava dali posledny podnet k vzniku husitskeho hnutia, najslavnejsej kapitoly ceskych dejin. Hnutie Husitov sa cirkvi este podarilo po znacnej namahe eliminovat, ale neskorsia reformacia Lutherova uz podstatne zmenila situaciu katolickej cirkvi. Mocensky monopol katolickej cirkvi bol definitivne zlomeny, nezmenili ho ani mnohe pokusy o protireformaciu. Od prvej tretiny 16. storocia prestali byt Zidia jedinou nonkonformnou skupinou v europskych kralovstvach. Zidovske obyvatelstvo krajin v ktorych zvitazila reformacia sa spravalo k novemu nabozenstvu zdrzanlivo. Luther a napokon aj ini reformatori ocakavali od Zidov akysi dusevny obchod typu: "My vam poskytneme obcianske a ludske prava a vy uznate nasu vieru za jedine prave nabozenstvo". Na pociatku svojej kariery sa javil Martin Luther ako sympatizant Zidov. Okolo roku 1523 napisal, ze "krestania tak jednaju so Zidmi, ze keby bol niekto skutocne dobrym krestanom, tak by sa radsej chcel stat Zidom, ale ak by som ja bol Zidom a videl zmatky a poznal hlupakov, ktori vladnu a ucia v krestanskej cirkvi, tak by sa radsej stal svinou, ako krestanom". Podobnych vyrokov mal mnoho. Ale v ich pozadi bola trvala tuzba snad vsetkych nabozenskych reformatorov ziskat Zidov pre nove nabozenstvo. Lutherov osobny postoj k Zidom sa v priebehu rokov 1523 az 1543 diametralne zmenil. V pozadi tejto zmeny boli aj jeho osobne postoje a s vekom narastajuci konzervativizmus, ale predovsetkym sklamanie z toho, ze Zidia nesplnili jeho ocakavania ohladne masovej konverzie k protestantizmu. Ku koncu svojho zivota napisal niekolko ostro antisemitskych, nenavistnych spisov, v ktorych priamo vyzval krestanov na protizidovske nasilnosti. Napriek tejto skutocnosti ostali vztahy medzi Zidmi a luteranskymi krestanmi relativne dobre. Evanjelicka cirkev sa v mnohom priblizila k Zidovstvu. Na jej pode bol iniciovany hlboky zaujem o Stary zakon a jeho studium v hebrejcine. Zjednodusili sa obrady, zrusil celibat knazov a mnisske rady sa zbavili moci. Evanjelicke nabozenstvo sa presadilo vo vacsine vyspelych krajin Europy. Nikdy nemalo tak hierarchicku strukturu, ako katolicka cirkev a taktiez nikdy nemalo mocensky monopol zrovnatelny so stredovekym postavenim katolickej cirkvi.

    To vsetko boli momenty, ktore vytvarali predpoklady pre lepsie spoluzitie medzi luteranmi a Zidmi. Je hodne pozornosti, ze po vzniku protestantizmu sa na zidovskej strane objavili legendy, ktore spajali protestantizmus s maranmi vyhnanymi zo Spanielska. Zidovski kronikari juzneho Francuzska zaznamenali po naraste protestantskej komunity, ze "nasilim pokrstene deti Zidov teraz stiepia katolicku cirkev a takto sa mstia za svojich rodicov". Vznik protestantizmu tvoril jeden z impulzov, ktore zlepsili postavenie zidovskych mensin. Rovnako posobila aj meniaca sa struktura spolocnosti, ktora potrebovala odbornikov noveho typu. Svetske aj cirkevne kniezata hladali ludi, ktori by boli schopni viest nove, velke podniky hospodarske a obchodne. Rastla potreba medzistatnych stykov, dvorne kancelarie zufalo hladali schopnych prekladatelov. Rodila sa racionalna veda opierajuca sa o experiment a logicke myslenie. V mnohych mestach, kniezactvach a statoch sa objavuju zidovski politici, diplomati a mecenasi. Vynaraju sa postavy ako Joselmann von Rosheim alebo David Reubeni. Tento vyvoj pochopitelne nemohol prebehnut hladko a bez protireakcii. V 16. storoci je zaznamenanych rad absurdnych procesov s casto tragickymi nasledkami, napriklad v roku 1510 bolo v Berline upalenych 40 Zidov obvinenych z "hanobenia hostie", ale napriek vsetkemu sa situacia pomaly menila. Zmeny sa netykali len spolocnosti, ale aj katolickej cirkvi. Je znamy postoj papeza Leva X., ktory trval na poziadavke kompletneho vydania Talmudu a tym ho s velkou pravdepodobnostou zachranil pred definitivnym znicenim. Reakcia na reformaciu (protireformacia) sa prejavila aj v postoji Vatikanskeho statu k Zidom. V Taliansku 16. storocia zilo az 50 tisic zidov, ich pocet sa zvacsil po usadeni sa casti spanielskych emigrantov. Niektori ziskali domovske pravo na uzemi papezskeho statu. Pavol III. (papez v rokoch 1543 - 1549) aj jeho nastupca Julius III. (1549 - 1555) sa spravali voci Zidom priatelsky. Potom vsak nastupil na papezsky stolec kardinal Caraffa, ktory mal titul "Velkeho inkvizitora" a bol znamy ako fanaticky nepriatel Zidov. Papezom sa stal pod menom Pavol IV. (1555 - 1559). Jedno z prvych opatreni, ktore vykonal vo svojej novej funkcii bolo vydanie protizidovskych nariadeni, a procesy proti maranom v pristavnom meste Ancona (patrilo do papezskeho statu). Cast maranov v Ancone sa vcas dozvedela o chystanych procesoch a utiekla, ale niekolko desiatok sa ich dostalo do vazenia. 27 maranov sa pod natlakom prihlasilo ku krestanskej viere a boli odsudeni na tazke prace na Malte. Cestou sa im vsak podarilo utiect. Dalsich 23 muzov a jedna zena ostali verni zidovskemu nabozenstvu a boli zaziva upaleni. Tato masova vrazda vzbudila koncom 16. storocia rozhorcenie Zidov vo vsetkych stredomorskych krajinach.

    Ako reakcia na vrazdu v Ancone vznikla medzi Zidmi v Osmanskej risi iniciativa, aby sa proti Ancone viedla akasi obchodna vojna spocivajuca v bojkote pristavu zidovskymi obchodnikmi. Takyto krok by mal vazny hospodarsky dopad, ale neuskutocnil sa pre nejednotnost obci k celej problematike. Aj rabini mali k maranom ambivalentny vztah, odsudzovali ich formalne prihlasenie sa ku krestanstvu, bez ohladu na to, ze bolo robene pod natlakom. Reakcia na vrazdy v Ancone predstavovala prvy zaznamenany pokus Zidov o obranu ich ludskych prav za pomoci vyuzitia spolocneho hospodarskeho potencialu. V casoch protireformacie v Europe sa tesili priaznivym podmienkam Zidia usadeni v Osmanskej risi, pod ktoru spadala od 16. storocia aj Palestina. Vplyvna zidovska rodina Nassi, ktora sa angazovala aj v snahe o obchodnu vojnu proti Ancone, podporovala zidovsku kolonizaciu. Dona Gracia Nassi a jej dcera Reyna sa stali patronkami zidovskej obce v Tiberiade. Tieto zeny boli pribuzne Jozefa Nassiho - kniezata z Naxosu a ministra financii na dvore sultana Sulemeina II. Z jeho pomocou vybudovali v Tiberiase rozsiahly textilny priemysel. Jozef Nassi umrel roku 1579 a po jeho smrti sa o osud Zidov v Tiberiase starali jeho potomci. Znacny vyznam pre zidovske dejiny mala uz v 16. storoci zidovska obec v Safede (V Galilei). Hospodarsky zil Safed tiez z textilneho priemyslu, ale stal sa znamy ako mesto kabalistov a vizionarov. Jeho obyvatelstvo v 16. storoci bolo tvorene sefardskymi Zidmi. Nabozensky zivot v Safede charakterizovala hlboka zboznost spojena az s extremnymi prejavmi (nocne modlidby, caste posty, sklon k mystike). Postupne sa stal centrom viacerych kabalistickych skol, pracoval tu kruzok Izaka Luriu Askenaziho (Ari-ho) a jeho ziaka Chajima Vitala, tiez Jakob Berab a jeho ziak Jozef Karo autor Sulchan Aruchu a mnohi dalsi. Safed sa stal znamym aj ako mesto, kde sa rabini rozhodli nadviazat pretrhnutu nit zidovskej tradicie pomocou obnoveneho obradu ordinacie rabinov ("Smicha"). Prvym, kto dal ordinaciu styrom rabinom bol Jakob Berab. Jeden zo spomenutej stvorice bol jeho ziak Jozef Karo. Uz v dalsej generacii dostali ordinaciu siedmi rabini. Tento zvyk sa udrzal az do dnesnych dni a rozsiril do celej diaspory.

     

    KAPITOLA IV.

    Migracia do Palestiny nepredstavovala v stredoveku vyznamny prud vystahovalcov. Vyznamnejsim javom pocas celeho stredoveku bola trvala migracia zidovskeho obyvatelstva na Vychod. V 15. storoci sa povazovalo Polsko za krajinu, kde vladla pre Zidov relativna bezpecnost. Druha krajina, ktora bola cielovou stanicou zidovskych emigrantov bola Litva. Polsko a Litva sa zjednotili roku 1569. Nasledne prebiehala kolonizacia Ukrajiny, vznikali nove mesta, rastol objem obchodnej vymeny. To vsetko sa dialo za aktivnej spoluprace zidovskeho obyvatelstva, ktore bolo podporovane uradmi. Zidia v 16. storoci mali v Polsku obcianske prava zrovnatelne s inymi obcanmi. Zili uprostred feudalnej spolocnosti a boli s nou previazani mnozstvom cinnosti. Pocas dlheho obdobia, az do polovice 17. storocia je katolicke Polsko povazovane za utociste Zidov, ale aj za novy domov prenasledovanych protestantov a inde zakazanych krestanskych siekt. Bola to zvlastna spolocnost, ktorej nechybal silny naboj slobodomyselnosti. Jeho nositelom bola polska slachta a magnati - vysokopostaveni slachtici, ktori sa na svojich rozlahlych panstvach spravali ako absolutni suvereni. Slachta v Polsku bola kultivovana, mala zive styky s Talianskom, Svajciarskom a Ceskom. Slachtici podporovali zidovske osidlenie, uvedomovali si hospodarske schopnosti Zidov. Dokonca v mestach, kde mali Zidia zakaz usadzovat sa zili v domoch magnatov, ktore boli exteritorialnou podou. Polske pravo malo pre tuto vynimku specialny termin - "juridica". V casoch, ked boli Zidia vyhanani z nemeckych miest im Polsko ponukalo privilegia. V novych mestskych centrach dostavali zadarmo podu a stavebny material na stavbu domov a synagog. Na oplatku sa museli Zidia, prave tak, ako aj ini obcania zucastnovat obrany miest a v mierovych dobach dbat na obranne vojenske opatrenia. Vznikli dokonca synagogy, ktore boli sucastou stredovekych fortifikacnych stavieb, mali obranne veze a strielne. Aj v Polsku sa vyskytovali protizidovske excesy, obvinenia z ritualnej vrazdy, hanobenia hostie, alebo pomoci pri konverzii z krestanskej na zidovsku vieru. Aj tu boli pripady justicnych vrazd, ked popravili Zidov za absurdne obvinenia a po vynutenom priznani, ale celkova atmosfera krajiny je povazovana dnesnymi aj dobovymi zidovskymi pramenmi za priaznivu. Za zmienku stoji, ze popri slachte mali Zidia oporu aj vo viacerych polskych kraloch. Napr. Stefan Bathory reagoval na obvinenia z ritualnych vrazd podobne, ako pred niekolkymi storociami Fridrich II. Roku 1598 nariadil, aby bolo povazovane za trestne uz samotne obvinenie z ritualnej vrazdy. Toto nariadenie sa nepodarilo presadit do zivota, ale aj tak dava svedectvo o postoji krala k protizidovskej povere. Pre Polsky stat boli zidovske dane dolezitym zdrojom prijmov. Vyberanim dani bol povereny autonomny centralny zidovsky urad nazvany "Rada styroch krajin". Rada predstavovala federalnu synodu, ktora davala doporucenia jednotlivym komunitam. Cely system autoritativneho riadenia zidovskej spolocnosti v Polsku bol poznaceny snahou o centralizmus. Rada rozhodovala aj o socialnych a nabozenskych otazkach, mala sudnu pravomoc, davala doporucenie alebo zakaz na tlacenie a sirenie nabozenskej literatury a vyjednavala so statnymi a kralovskymi uradmi. Jestvovala az do roku 1764. V prvych desatrociach rozkvetu polskeho Zidovstva chodili studenti z Polska na studia do Stredo a Zapadoeropskych jesiv. Potom vsak zacali vznikat vlastne jesivy v polskych mestach a situacia sa otocila. Povest jesiv v Krakove alebo Lubline pritahovala studentov z Ciech, Uhorska, Nemecka a ostatnej Europy. Polsko sa stalo vyznamnym duchovnym centrom. Ukazalo sa to uz roku 1565, ked vysiel tlacou v Benatkach halachicky kodex "Sulchan Aruch" (Prestrety stol) od Sefardskeho autora Jozefa Kara. Uz roku 1570 bola kniha vydany v Krakove s dodatkami a upravami Moseho Isserlesa (1520 - 1572) (znameho pod skratkou Ramo), ktory doplnil sefardsky original zvykmi askenazskych Zidov. Isserles priliehavo oznacil svoje vlastne dielo nazvom "Mapa" (Obrus), co sa vztahovalo na nazov originalu. Jeho kniha posobila ako integrujuci faktor sefardskej a askenazskej vetve Zidovstva, mala vela vydani (spolocnych so Sulchan Aruchom) a bola povazovana za normativne dielo. Okrem Moseho Isserlesa posobili v Polsku mnohi vyznamni rabini, niektori boli odchovani na vlastnych skolach, ini prisli zo zahranicia. K najvyznamnejsim rabinskym autoritam v Polsku patrili aj povodne ceski rabini Jehuda L;w ben Becalel (1525 - 1609) znamy ako prazsky Maharal a jeho ziak, povodne prazsky, neskor krakovsky rabin Jomtov Lipman Heller (1579 -1654). Reformacia a protireformacia aj tu ovplyvnovala zidovske osudy. V jej dosledku vznikli v Polsku a Litve nove krestanske sekty, ktore odmietali niektore oficialne katolicke predstavy a nahradzovali ich vlastnymi doktrinami, casto prevzatymi zo Zidovstva. Aj v Cechach a na Morave vznikli krestanske sekty s "judaistickymi" prvkami. Z polskej historie su zname nielen "judaizovane" krestanske sekty, ale zaznamenane je dokonca aj jestvovanie polskej odnoze arianstva. (Arianizmus je odchylka od normativneho krestanstva. Pomenovana je podla alexandrijskeho knaza Aria (280 - 336), ktory povazoval Jezisa Krista za cloveka obdareneho mimoriadnymi schopnostami, teda nie za Boha.) Jeden z nekonformnych krestanskych ucencov - Simon Budni prelozil do polstiny bibliu a jeho preklad sa podstatne odlisoval od oficialnej katolickej verzie. Na tento preklad sa neskorsie odvolaval predstavitel karaitov, rabi Izak Troki (1533 - 1594) autor knihy "Chisuk Emuna" (Posila viery). Troki tvrdil, ze mnohi (ini) krestanski prekladatelia neporozumeli ducha hebrejskeho originalu biblie.

    Diskusie tohoto typu sa snad mohli konat v Polsku 16. storocia, inde im chybala potrebna davka tolerancie. Nie je nahoda, ze problematikou tolerancie sa zaoberal aj rabi Jehuda Low ben Belcalel. Uz v Prahe protestoval proti vtedy zavedenej cenzure knih zo strany katolickej cirkvi, ktora bola zamerana predovsetkym proti zidovskym zdrojom. Argumentoval principialnymi vyhradami proti duchovnemu nasiliu, za slobodu slova a slobodu nabozenskeho presvedcenia. Vo svojich knihach bol tak jasnozrivy, ze jednym dychom kritizoval cenzuru ako prejav politickej tyranie a zaroven vystupoval proti nabozenskemu fanatizmu. Kritizoval aj vseobecne platny princip feudalnej spolocnosti vyjadreny heslom: "cuius regio eius religio" (Komu patri vlada, ten urcuje nabozenstvo.), ako prejav nabozenskeho nasilia. Strasnou pohromou pre vychodne komunity bolo povstanie kozakov pod vedenim Bohdana Chmelnickeho. Povstalci vytvorili polovojensky organizovane skupiny z rolnikov pochadzajucich z juhovychodnych pohranicnych oblasti Polskeho kralovstva. Dnesne historicke knihy zdoraznuju, ze nenavist kozakov proti Zidom bola vyvolana tym, ze Zidia boli najomcovia ukrajinskych statkov, ktore mali v prenajme od polskej katolickej slachty. Pre ukrajinskych nevolnikov boli Zidia ich bezprostrednymi panmi a vykoristovatelmi, teda prostrednikmi medzi pravoslavnymi ukrajinskymi sedliakmi a polskou katolickou slachtou. Ale ani tieto fakty nedokazu vysvetlit surovost a nezmyselnu krutost vrazdenia Zidov, ktora snad nemala obdobu v dejinach. Jestvuje a casto sa cituje kniha ociteho svedka povstania Natana Hanovera "Priepast beznadeje". Nechcem podla tohoto zdroja popisovat ukrutnost kozakov, pretoze je to este aj dnes strasne citanie. Zidovske pramene oznacuju Chmelnickeho ako "Zleho Chmela", pre Ukrajincov je narodnym hrdinom. V hlavnom meste Ukrajiny - Kyjeve stoji jeho pomnik. Historicke pramene sa zhoduju v tom, ze pocas svojho tazenia v roku 1648/49 znicil stovky zidovskych komunit. Len pocas jedneho dna, 10. 6. 1648 povrazdili chmelnickeho kozaci v Nemirove okolo sesttisic Zidov. Nemirov vojensky branila zidovska posadka a preto sa do neho uchylilo pocetne zidovske obyvatelstvo z okolia. Druhe vyznamnejsie mesto branene az dvojtisicovou zidovskou posadkou bol Tulcin. Dobyli ho po zrade pomocnych krestanskych zborov, ktore si nepriali bojovat proti kozakom. V obdobi povstania sa vyrazne zredukoval pocet obci v Polsku. Mnohi Zidia sa vzdali krymskym Tatarom, ktori sice boli spojenci kozakov, ale radsej predavali Zidov do otroctva, ako by ich vrazdili. Viaceri z tych, ktori sa dostali do otroctva boli neskorsie vykupeni prostrednictvom zidovskych obci v Osmanskej risi. Povstanie nebolo jedinou pohromou pre polskych Zidov v druhej polovoci 17. storocia. Patrili k nim aj Rusko - Polske vojny a tzv. "Velka severna vojna" (Svedsko - Ruska vojna), ktora sa viedla ciastocne na Polskom uzemi. Aj uzemna expanzia Ruska bola pre zidovske obyvatelstvo negativnym faktorom. Posuvanie polskych hranic v priebehu 17. a 18. storocia je ojedinelym historickym fenomenom. Este pred rokom 1667 boli mesta ako Smolensk alebo Poltava na polskom uzemi, Kyjev bol vzdialeny od ruskych hranic asi 300 kilometrov. Ale uzemna expanzia Ruska pohltila postupne tieto uzemia a hranice Polska sa posuvali na zapad. Takto vlastne "vzniklo" zidovske obyvatelstvo Ruska o ktorom budeme este hovorit. Poslednymi ranami pre Polske kralovstvo boli tri delenia Polska susednymi velmocami: Pruskom, Ruskom a Rakuskom. V rokoch 1772, 1793 a 1795 si velmoci postupne rozkuskovali cele uzemie Polska. Spolu s uzemim ziskali aj domace zidovske obyvatelstvo. Dosledkom kozackeho povstania a vojen bola vyrazna redukcia zidovskeho obyvatelstva. Udaje v literature nie su jednotne, ale aj najnizsie hovoria o viac ako 100 tisic zavrazdenych Zidov. Cele rozsiahle oblasti sa zmenili na ludoprazdnu pust. Od cias Chmelnickeho povstania sa odvodzuje zaciatok kozackych pogromov, ktore pretrvali az do 20. storocia.

    Po skonceni povstania stali rabini a ich obce pred tazkou ulohou. Ludia, ktory prezili nepredstavitelne hrozy boli spolocensky aj nabozensky vykoreneni. Spolocnost aj zidovske komunity boli v troskach. Znacna cast zidovskeho obyvatelstva zufalo ocakavala nadprirodzeny zasah. Ludia prahli po zazrakoch. Nie je ziadnou nahodou, ze v tychto rokoch sa zrodili mesiasske hnutia Sabataja Zeviho a neskorsie Jakoba Franka (vid. prislusne hesla v slovniku). Daromne dvihali rabini hlas rozumu a tradicnej viery, aby zachranili ludi pred nezmyselnym dobrodruzstvom. Myslienky ktore hlasal Sabataj zachvatili celu Europu, tisice ludi zanechalo svoju existenciu a tiahlo do Istanbulu v ocakavani prichodu Mesiasa.Vysledkom bolo strasne sklamanie pre vacsinu z nich, mala cast sa nevzdala Sabataja ani po jeho prestupe na Islam. Rabini riesili situaciu autoritativne. O nasledujucom obdobi sa hovori, ze Zidia niesli jarmo Talmudu. Zivot bol vtesnany do prikazov a zakazov. V dusevnej sfere ani v konani nebolo moznosti na vyber. Su to roky zavedenia dialektickej metody "pilpul" do Polska. Talmud studovali skoro vsetci Zidia. Reakciou na tieto prisne pomery bol vznik chasidizmu. Chasidizmus bol prvou pozitivnou reakciou na zivot od cias vyhnanstva zo Spanielska. Po dvoch storociach sa objavili nazory o potrebe sluzit Bohu s cistou myslou a veselym srdcom. Chasidizmus je neopakovatelnym fenomenom v dejinach ludstva aj Zidovstva. Stal sa ludovym hnutim, ale ostal na pode ortodoxie a svoje ucenie cerpa aj zo zidovskej mystiky - kabaly. V pociatkoch formovania chasidskeho hnutia vznikali rozpory medzi ortodoxnymi rabinmi a chasidskymi kazatelmi, ale Chasidi ostali na pode ortoxneho judaizmu a su aj dnes povazovani za jeho svojsku a originalnu sucast. Chasisizmus sa rozsiril medzi zidovskymi masami vo Vychodnej Europe, v oblasti Polsko - Ukrajinskej. Pocas dlhych staroci tvoril zvlastny kolorit zidovstva, ktory zanikol az pocas obdobia nacistickeho holokaustu. V 17. storoci predstavovalo Polsko krajinu s pocetnym zidovskym obyvatelstvom. Je pochopitelne, ze niektore z institucii polskeho Zidovstva sa snazili zaviest aj Zidia v okolitych krajinach. Boli to hlavne "Zemske rady" alebo snemy, ktore predstavovali najvyssi zidovsky organ v niektorej krajine.

    Popri Cechach a Morave vznikali tieto institucie aj V Nemecku. Fungovali na teritorialnom principe. Zdruzovali mensie obce, pricom sa aj male obce snazili integrovat do svojej posobnosti jednotlive rodiny alebo male skupiny Zidov zijuce v okoli sidla nabozenskej obce. Malo to zmysel vzhladom na lokalne dane, ktore obec vyrubovala jednotlivym clenom. Cinnost "Zemskej rady" bola podobna, ako uz popisana cinnost "Rady styroch krajin" v Polsku - Litve, alebo inych vrcholnych organov Zidovstva. Zaoberala sa socialnymi a nabozenskymi otazkami, obchodnymi pravidlami, sposobmi urokovania poziciek, nabozenskou problematikou, vztahom k statnym uradom, problematikou autonomneho sudnictva a vydavanim literatury. Aj nemecki rabini zvolali roku 1603 rabinske zhromazdenie - "Landtag" do Franfurktu nad Mohanom. Okrem uvedenej problematiky sa zaoberali aj pravnymi postihmi voci Zidom, ktori sa obratia v spornych veciach (medzi Zidmi) na krestanske sudy. "Landtag" sa zaoberal aj etikou obchodnych praktik, odsudil hospodarsku kriminalitu a neciste obchodne praktiky, ako napr. umele bankroty za ucelom obohatenia sa. Ziadal tiez, aby sa bohati Zidia zriekli prehnaneho luxusu a aby nenapodobnovali svojim oblecenim krestanske (modne) vzory. V priebehu 16. a 17. storocia sa medzi askenazskymi Zidmi objavilo viacero osobnosti, ktore sa zaoberali postavenim Zidovstva a jeho sebareflexiou v europskej spolocnosti. Tento duchovny proces bol silne poznaceny racionalistickym myslenim a podpisala sa pod neho aj skutocnost, ze vznik reformacie (protestantizmu) podporoval hlasanie nekonformnych nazorov. Uz spomenuty Joselmann von Rosheim, veduca postava nemeckeho Zidovstva na pociatku 16. storocia si pre svoju potrebu spracoval knihu "Derech emuna" (Cesta viery) od sefardskeho racionalistu 15. storocia Abrahama Bibago. V poznamkach Rosheima je mozne citat doporucenia pre pripadne nabozenske diskusie s protestantmi, ktori sa snazili priviest Zidov ku konverzii: "Zidia by mali k diskusii pristupovat racionalne, nevrhat sa slepo na protivnika a necitovat z biblie a prorokov. Treba sa odvolat na prirodu, srdce a rozum. Pretoze musi jestvovat jednota a harmonia niecoho, co riadi cely vesmir. Takto musite hovorit s nimi, ak ich chcete pozdvihnut a otvorit im oci. Predpokladajme, ze by nejestvovala ziadna biblia a ziadni proroci, co by bolo potom? Takto hovorte, kedze ich viera je zalozena na nasich prorokoch a svatych spisoch.... Ak by sme nemali prorokov, tak oni by nemali moznost priniest dokazy. Ale nas zakon ma svoje zaklady v prirode. Jestvoval by aj bez biblie a bez prorokov, pretoze verime, ze svet je jednotny a harmonicky a ze vsetko ma svoj povod v Bozej voli". Racionalisticky pristup citit aj zo spisov talianskeho rabina, filozofa, komentatora biblie a lekara Obadja ben Jakuba Sforna (1475 - 1550). Sforno sa vo svojich spisoch vyslovil za umiernenost, za harmonicku rovnovahu tela a duse. Vystupil proti prehnanej askeze, ktora znemoznuje, aby clovek prirodzenym sposobom sluzil Bohu. Aj biblicky popis nazirejskych slubov vysvetloval ako poistku proti prehnanemu asketizmu, postom a sebatryzneniu.

    Ak sa asketizmus prehana, tak je to druh pokrytectva. V skutocnej askeze ide o to, aby clovek ziskal kontrolu nad zlymi pudmi a nie nicil svoje vlastne telo. Sforno sa zaoberal aj zidovskou vyvolenostou. Dospel k nazoru, ze Boh si chcel povodne vyvolit cele ludstvo, ale len nedopatrenim sa tak nestalo. Vyvolenim Izraela ho Hospodin posvatil a dal mu ulohu, byt pozitivnym prikladom pre narody sveta. Avsak Izrael pri tejto ulohe zlyhal a zhresil. Sforno vychadzal zo zidovskych zdrojov a dospel k univerzalnemu humanizmu. Humanizmus zaznieva aj zo spisov prazskeho Maharala, rabi Jehuda L;wa ben Belcalela. Analyzoval postavenie Zidov, ako naroda podriadeneho inym narodom. Toto podriadenie povazoval za dosledok exilu, ktory nie je prirodzenym a spravodlivym stavom sveta. Izrael by prirodzene mal sidlit v Palestine (Erec Izrael) a jeden narod by nemal utlacat druhy. Sucasny stav sveta je sice neprirodzeny, ale ma svoje dovody. Maharal ich hladal (podla kabaly) v narusenej rovnovahe sveta. Ked sa svet stane harmonickym, tak sa stratia dovody pre jestvovanie exilu a Izrael sa vrati do svojej starej vlasti.

    Maharal prirovnaval Izrael k biblickemu Jakubovi a krestansku zapadnu civilizaciu k jeho bratovi Ezauovi. Sucasny uspech "Ezaua" videl v tom, ze jeho charakter je naruseny a preto lepsie zodpoveda skazenemu charakteru a stavu sveta. Zlepsene postavenie "Jakuba" v buducnosti je garantovane procesom zlepsovania sveta. Nie vzdy boli racinalisticke pristupy prijmane bez kritiky. Napriklad uz spomenuty Mose Isserles v jednej zo svojich prac zdovodnoval halachisticke stanovisko citatmi z Aristotela, co mu prinieslo vlnu ostrej kritiky zo strany inych rabinov. Ale vo vacsine pripadov sa racionalisticka argumentacia akceptovala a osvojili si ju aj ti, ktori sa venovali mystike. Podstatou rabinskeho racionalizmu bol sposob pristupu k problematike, pouzivanie formalnej logiky, rozhodne nie predmet, ktorym sa zaoberali. Za zmienku stoji nazor rabina Eliezera Askenaziho, ktory sa v poslednej tretine 16. storocia stal vplyvnym rabinom v Polsku, kam prisiel po dlhej ceste z Egypta cez Cyprus, Benatky a Prahu. Bol to clovek, ktory sa venoval mystike. Ale zastaval nazor, ze: "Vo veciach viery treba postupovat podla rozumu. Slova Tory sme povinni skumat az do konca pokoleni. Prijmat pravdu bez ohladu na to, z ktorej strany prichadza. Nesmieme posluchnut tych, ktori tvrdia, ze slova Tory mame chapat bez skumania tak, ako su zapisane. To co zistime, musime odovzdat buducim generaciam a tieto potom mozu nase stanoviska prijat alebo odmietnut na zaklade vedomosti, ktorymi my este nedisponujeme." Intelektualne osobnosti askenazskeho Zidovstva sa zaoberali aj otazkami socialnej nerovnosti. Nie kazdy dokazal akceptovat stanovisko rabi Mose Isserlesa, podla ktoreho je "dobremu, ale chudobnemu cloveku bohatstvo odoprete, aby nebol vystaveny jeho pokuseniam." Mierne kriticke stanovisko reprezentovali chasidi, podla ktorych dostali bohaci svoj majetok len ako zalohu od Boha a su preto povinni podporovat chudobnych. Splnenie tejto povinnosti sa im na druhom svete zapocita k dobru. Ale nasli sa aj kazatelia a rabini s radikalnejsim stanoviskom. Efrajim Luschnitz (Lusnic) postavil bohatstvo do protikladu s biedou chudobnych a s ponizenim Izraela v exile. Argumentoval tym, ze Zidia musia uznat, ze bohatstvo bohatych nezidov este nedokazuje, ze Boh je im nakloneny a rovnako by mali nezidia uznat na zaklade krestanskej viery, ze bohati Zidia este niesu dokazom zidovskej vyvolenosti.

    Bohatstvo teda neznamena spasu a milost. Podla Luschnitza Boh jedna ako clovek, ktory vidi, ze niektore pokrmy v jeho dome su skazene. Neda ich vlastnym detom, ale vyhodi ich psom. A rovnako je to aj s bohatstvom tohto sveta. V tomto stanovisku sa Luschnitz priblizil k stanovisku socialnych reformatorov. Nazory Mose Isserlesa otocil o stoosemdesiat stupnov. Bohatstvo sa stalo synonymom "zla" a zvycajne k nemu aj prispievalo. Socialna kritika Efrajima Luschnitza bola spojena s ostrymi kaznami. Najcastejsim cielom jeho kritiky bolo pokrytectvo spolocnosti, ktora zdanlivymi ctnostami zakryva tuzbu po majetku a moci. Pomery v zapadnej casti Europy sa vyvijali inak, ako tomu bolo na vychode. Rastla tu autorita rozumu, racionalistickeho myslenia a empirickej skusenosti. Mikulas Kopernik (1473 - 1543) prvy vyslovil hypotezu o heliocenrickej sustave a tym posunul stred vesmiru mimo nasu Zem. Cirkev ocenila jeho hypotezu rozsudkom smrti, ale sirenie jeho myslienok uz nevedela zastavit. Nasledoval Giordano Bruno (1548 - 1600) a Rene Descartes (1596- 1650) filozof a fyzik v jednej osobe. Neskorsie sa ozvali aj otvoreni nepriatelia cirkve ako Francois Voltair (1694 - 1778). Povstali francuzski encyklopedisti. Diela Jeana Jacquesa Roussea (1712 - 1778) pripravovali cestu Velkej francuzkej revolucii. V Anglicku sa zrodil empirizmus a v Nemecku bohata filozoficka skola. Dosiahli sa pokroky aj v inych oblastiach, umelci pracovali na svetskych temach, objavuje sa nova architektura, hudba, literatura, rastu vedomosti ludi o ich postaveni vo svete a vesmire.

    V Europe 17. storocia sa objavil dalsi fenomen(okrem protestantizmu) , ktory zlepsil situaciu Zidovstva. Bola to renesancia so svojim pozitivnym vztahom k zivotu. Najsilnejsie sa prejavovala v Taliansku. Nove impulzy prichadzali aj zvnutra zidovskej spolocnosti. Zvlastnu ulohu zohrala amsterodamska zidovska komunita, ktora sa do znacnej miery skladala jednak z byvalych maranov, ale aj z tych, ktori v dalsich generaciach utekali zo Spanielska a Portugalska, aby sa v Holandsku vratili k svojej povodnej viere. Tito marani spoznali v Spanielsku krestansku kulturu, zili v krestanskom prostredi a o zidovskom nabozenskom a spolocenskom zivote mali neraz romanticke a skreslene predstavy. Povazovali Zidovstvo za synonymum pre spolocnost so slobodou myslenia a kritiky, akusi idealnu spolocnost. To pochopitelne nezodpovedalo realite. Holandski Zidia si dobre uvedomovali krehkost svojho postavenia a preto sa snazili vychadzat dobre s uradmi a odstranit pripadne trecie plochy medzi zidovskym a majoritnym obyvatelstvom. Viedlo to k prisnej spolocenskej discipline a obmedzeniu slobody jednotlivcov. Pre maranov, obzvlast mladych, to bolo predmetom trpkeho sklamania. Bolo tazke oslobodit sa spod jednej kontroly a dostat sa pod druhu. Z tohoto dovodu dochadzalo v Amsterodame k niekolkym rebeliam vo vnutri zidovskej komunity. Najznamejsi je pripad Barucha Spinozu (1632-1677), ktoreho zivot je skvelym prikladom boja za nezavislost a slobodu myslenia. Tiez sa dostal do sporu s rabinmi, tak ako sa Kopernik a Bruno dostali do sporu s cirkvou. Rabini ho neodsudili na telesny trest alebo na popravu, ale vyriekli nad nim kliatbu a vylucili ho zo spolocenskeho a nabozenskeho zivota. Spinoza je znamy ako prvy Zid dejinach, ktory stratil svoje Zidovstvo, ale neprijal ine nabozenstvo. Po vyobcovani neostal osamoteny.

    Mal mnozstvo obdivovatelov v radoch krestanskej spolocnosti a dopisoval si s prominentnymi osobnostami svojej doby, napriklad s Wilhelmom Leibnitzom (1646 - 1716), Robertom Boyleom (1627 - 1691) alebo Christianom Huygensom. Stal sa znamym filozofom. Vo svojich, zvacsa az posmrtne vydanych dielach prudko utocil na Toru a Halachu. Tvrdil, ze respektovat z nej mozno len to, co je v sulade s prirodnymi zakonmi. Kritizoval bibliu z racionalistickeho pohladu. Neodmietal nabozenstvo, ale zavadzal do neho panteisticke prvky. Sam bol ovplyvneny Aristotelom a Maimonidesom, jeho prace vyznamne ovplyvnili neskorsich ucencov. Spinozov osud mal uz v Amsterodame precedens o jednu generaciu skor. Jeho predchodcom bol byvaly maran z Portugalska Uriel da Costa (Gabriel Acosta) (1585 - 1640). Bol vysokym predstavitelom katolickeho kleru a po diplomatickej misii vo Vatikane sa nevratil do Portugalska, ale usadil sa v Amsterodame. Vratil sa k zidovskej viere svojich predkov, po vicerych sporoch sa rozisiel so zidovskou komunitou a opatovne do nej vstupil za velmi pokorujucich okolnosti. V dosledku tejto udalosti si vzal zivot. Jeho pripad vzbudil vo svojej dobe znacnu pozornost. Na obzore Europy 18. storocia sa objavila nova univerzalna myslienka rovnosti ludi bez rozdielu povodu, nabozenstva, rasy, pohlavia alebo naroda. Osvietenstvo pripravovalo cestu revolucii. V nasich krajinach mal pre zidovske dejiny klucovy vyznam "Tolerancny patent" osvieteneckeho cisara Jozefa II. z roku 1782. Dnesne hodnotenia pravom zdoraznuju, ze Patent neznamenal rovnopravnost, ale toleroval Zidov. Napriek tejto skutocnosti predstavoval vo svojej dobe obrovsky pokrok a mal ohlas aj za hranicami monarchie. Prvy novodoby stat, ktory nepoznal ziadne zakonne ohranicenie prav zidovskej mensiny su Spojene staty americke. Statna listina z roku 1796 prehlasuje: "Vsetci ludia sa rodia rovni, slobodni a nezavisli" a na inom mieste: "Vsetci ludia maju rovnake pravo vyznavat slobodne svoje nabozenstvo". V spomenutej listine je zaroven jasne deklarovane, ze "Vlada Spojenych statov nespociva na krestanskom nabozenstve" [35]. Aj v praxi sa Spojenych statoch prejavovala rovnost obcanov pred zakonom a v spolocenskom zivote. Prve zidovske obce jestvovali na pode Severnej Ameriky (v mieste neskorsieho New Yorku) uz roku 1654, ale pocet americkych zidov bol maly az do poslednej tretiny 19. storocia. Pocetny rast americkych Zidov nastal v suvislosti s emigracnymi vlnami vychodoeuropskeho Zidovstva.

    Osudy europskeho Zidovstva v 19. storoci boli formovane dvomi myslienkovymi prudmi. Prvy predstavovala Francuzka revolucia (1789), s jej heslom "Bratstvo, rovnost, sloboda" a druhy prud, to boli myslienky zidovskeho osvietenstva 18. storocia - haskaly. Haskala vznikla na pode Nemeckych statov a jej zrod sa spaja s Mosesom Mendelssohnom (1729 - 1767) a jeho okolim. Mendelssohn poznal zidovske dejiny a uvedomoval si silu a dkzku tradicie na ktorej stalo ortodoxne Zidovstvo. Toto nabozenstvo povazoval vsak za prezite a nezodpovedajuce "modernej dobe". Nechcel zrusit samotne nabozenstvo, pretoze v nom videl dolezity prvok socialneho zivota spolocnosti a pripisoval mu ulohu socialneho regulatora. Z porovnavania rozlicnych nabozenskych systemov Mendelssohn dospel k nazoru, ze zidovska viera je najlepsie zlucitelna s racionalnym pristupom k svetu. Zidia teda mali ostat pri Zidovstve, ale zmenit jeho formy, zaviest nove zvyky, inovovat liturgiu, zmenit hebrejcinu v liturgii za nemcinu alebo ine europske jazyky, zrusit oddelenie zien a muzov v synagoge, zaviest do zidovskych skol svetske a remeselnicke predmety a pod. Svoj projekt podporil aj prekladom Tory do nemciny. Umyslom Mendelssohna bolo vyucovat zidovsku mladez v nemeckom jazyku (povodne prekladal pre svoje deti). Jeho preklad sa znacne rozsiril, ale nesplnil ockavanie autora. Naopak, stal sa ucebnicou nemciny pre mnozstvo Zidov, ktori doverne ovladali text Tory, ale nepoznali nemcinu. Mendelssohn sa pocas svojho zivota nedostal do konfliktu so Zidovstvom. Bolo to dane tym, ze sam zil ako ortodoxny Zid a pozival znacnej autority v nezidovskej spolocnosti. Jeho myslienky sa rozsirili najprv v Nemecku a postupne aj v ostatnych statoch. Vo vnutri zidovskej spolocnosti vznikali snahy o emancipaciu Zidov a odstranenie rozdielov medzi zidovskou a majoritnou spolocnostou. Nositelmi tychto snah boli intelektuali oboznameni s myslienkami haskaly. Najsilnejsie zazemie mali tieto tendencie v Nemecku a vo Francuzsku. Francuzski Zidia povazovali od cias Napoleona svoju vlast za veducu silu Europy a sveta pri presadzovani myslienok univerzalneho humanizmu. Verejne hlasali, ze antisemitizmus je vo Francuzsku cudzim, zo zahranicia importovanym prvkom.

    Pre Zidov v Nemecku bola typicka hlboka zakotvenost v nemeckom jazyku a v nemeckej kulture. Snazili sa o integraciu do spolocnosti a podali znacne intelektualne vykony pri prezentacii Zidovstva. Predstavili kulturnemu svetu zidovske dejiny. Z novodobych historikov Zidovstva v tomto obdobi su najvyznamnejsi: Izak Jost (1793 - 1860), Leopold Zunz (1794 - 1886), Nachman Krochmal (1785 - 1840), Eduard Gans (1798 - 1837) a Heinrich Graetz (1817 - 1891). Na nich nadviazal neskorsie najvyznamnejsi zidovsky historik Simon Dubnov (1860 - 1941). Pociatok 19. storocia v Europe sa niesol v znameni napoelonovskych vybojov. Vo vsetkych dobytych uzemiach ktore boli pod francuzskou hegemoniou sa zavadal napoleonovsky pravny kodex, ktory zrovnopravnoval zidovske obyvatelstvo. Tato skutocnost vyvolala retazovu reakciu zrovnopravnovania vo vsetkych statoch Europy. Sirila sa zo zapadu na vychod. Zrovnopravnovanie bolo postupne, najprv padali obmedzenia teritorialnych zakazov byvania, potom dostavali Zidia obcianske a politicke prava, v poslednej faze bolo zidovske nabozenstvo postavene na roven ostatnym, statom uznanym vyznaniam. Chronologia zrovnopravnenia v Europe bola nasledna: Francuzsko: 1790/91, Holandsko, Belgicko, Taliansko a Nemecke staty: 1796, Prusko (ciastocna rovnopravnost): 1812, Dansko: 1814, Britania: 1866, Bavorsko: 1871, Svajciarsko: 1874, Rusko: 1917, (za Kerenskeho, potvrdene aj po bolsevickej revolucii). Pre nas najzaujimavejsia je Rakusko - Uhorska monarchia. Zvycajne sa uvadza rok zrovnopravnenia 1848. Presnejsia chronologia postupu zrovnopravnenia Zidov je tato: Povolenie byvat v mestach ziskali Zidia od roku 1840. Obcianske a politicke prava dostali pocas revolucie 1848. Boli potvrdene aj po porazke revolucie cisarom Frantiskom Jozefom v "konstitucii" 4. marca 1849, ale zrusene roku 1851. Opat potvrdene po Rakusko - Uhorskom vyrovnani roku 1867, ked bola deklarovana plna obcianska a politicka rovnopravnost a potom platila az do roku 1939. Zrusena v rokoch 1939 - 45, od roku 1945 plati opatovne az do sucasnosti. Rovnost v povolaniach sa uzakonila az od roku 1859/60, nabozenska rovnopravnost od roku 1895. Ako vidiet, proces zrovnopravnovania Zidov v 19. storoci nebol jednoduchy a monotonny, mal aj etapy, ked sa urady snazili vratit situaciu do predchadzajuceho stavu. Prejavilo sa to v zakonodarstve Rakusko - Uhorska, ale vidiet to aj v celoeuropskom meradle. Po porazke Napoleona a Viedenskom kongrese sa stali Zidia predmetom vysmechu a ponizovania (1820- 1825), ich prava boli systematicky potlacane. Druha polovica 19. storocia priniesla vacsine Zidov v Europe formalnu rovnopravnost, ale prax bola casto inaksia. Pokial sa pokusali robit spickove kariery, alebo ziskat vysokopostavene miesta, boli postaveni pred nepisany zakon, ktory hovoril "dalej je postup dovoleny len pre krestanov". V dosledku toho bolo v 19. storoci mnoho prestupov zo zidovskej na krestansku vieru. V podstatnej vacsine tychto pripadov sa jednalo len o formalne prijatie novej viery, bez nabozenskych motivov. Konvertiti boli a ostali ateistami. Nabozenstvo (stare aj prijate) predstavovalo pre nich pritaz a sami sa casto pokladali za prislusnikov naroda s ktorym zili.

    Snad najznamejsim pripadom konvertovaneho Zida bol Heinrich Heine (1797 - 1856), znamy sarkazmom a ostrou ironiou, ale aj nevsednym citom pre pouzitie nemeckeho jazyka. Ma nezastupitelne miesto v nemeckej literature. V obdobi nacizmu boli jeho basne uverejnovane, ako "basne od neznameho autora". Heine sa stykal v Parizi s niekolkymi konvertitmi, ktori podobne ako on pouzili krst, ako "vstupenku do europskej kultury" (znamy Heineho vyrok). Jeho vztah k Zidovstvu bol (ako napokon ku vsetkemu) ambivalentny. Kritizoval Zidovstvo, posmieval sa mu, ale aj sa k nemu hlasil. Najznamejsou postavou z okruhu Heineho priatelov je bezpochyby Karol Marx (1818 - 1883). Prestupil na krestanstvo spolu so svojou rodinou ako sestrocny chlapec. Marx vo vztahu k Zidovstvu predstavoval stredoveky typ konvertitu, ktory sa po prijati noveho nabozenstva otocil proti prostrediu z ktoreho vysiel a stal sa nepriatelom Zidovstva. V jeho spisoch a knihach sa zachovalo mnozstvo antisemitskych poznamok. Pritom v 19. a 20. storoci uz takyto postoj nebol pravidlom a mnohi konvertiti deklarovali slovami aj skutkami svoj pozitivny vztah k Zidovstvu od ktoreho sa oddelili. Pocas celeho 19. storocia a prvej polovice 20. storocia rastla svetova zidovska populacia. Na poc. 19. st. zilo na svete 2.25 miliona Zidov a z toho 2 miliony v Europe. Uz v osemdesiatych rokoch 19. storocia tieto cisla vzrastli na 7 milionov vo svete a 6 milionov v Europe [125]. Rozdelenie medzi staty ukazuje, ze v dvoch velmociach - Rusku a Rakusko - Uhorsku zilo skoro 80% svetovej zidovskej populacie. V Rusku 4 miliony, v Rakusko uhorsku 1.5 miliona, v Nemecku 550 tisic, v Otomanskej risi 300 tisic a v USA 250 tisic.

    V dosledku zlepsenych sanitarnych a zdravotnickych podmienok sa predlzil aj priemerny vek. Populacny narast Zidov bol skoro dvakrat vyraznejsi, ako celkovy narast obyvatelstva. Medzi zidovskym obyvatelstvom jestvovala znacna migracia. Suvisela s rastucou vlnou nasilia, vrazednych pogromov a antisemitskym zakonodarstvom (to platilo v zvysenej miere v Rusku) a tiez so zhorsujucou sa socialnou situaciou, ktora bola aj dosledkom pocetneho rastu zidovskych obyvatelov. Obrovsky pocet ludi opustal Europu a hladal novu vlast v severnej aj juznej Amerike. Uz v rokoch 1881 a 1882 odchadzalo z Ruska 50 tisic Zidov rocne, v roku 1891 to bolo uz 110 tisic a o rok neskorsie 137 tisic. Emigracny prud z Ruska bol sice najpocetnejsi, ale nie jediny. Aj z Rakuskej Halice sa v rokoch 1881 az 1914 vystahovalo viac ako 350 tisic Zidov, zhruba rovnaky pocet emigrantov opustil aj Rumunsko. Tak vznikli nove zidovske komunity v mnohych mestach, predovsetkym v Spojenych statoch. New York sa uz v minulom storoci stal jednym z najvacsich zidovskych miest. Exodus zidovskeho obyvatelstva bol teda zakonity a treba ho vidiet z toho isteho uhla pohladu, z akeho sa posudzuje povedzme slovenska emigracia, ktora mala ten isty ciel - Ameriku. Treba dodat, ze prva synagoga uhorskych Zidov v Clevelande (Ohio, USA) bola postavena roku 1865, co je asi 15 rokov pred zaciatkom exodu Slovakov do Ameriky [95-b]. Dalsia vseobecna charakteristika socialnych zmien Zidovstva 19. storocia sa tyka urbanizacie. Jej narast pripomina podobny proces, ktory sa odohral v stredoveku. Na pociatku 19. storocia prakticky nejestvovali komunity, kde by zilo viac ako 10 tisic Zidov. Na konci storocia mnozstvo komunit prekrocilo 50 alebo aj 100 tisic Zidov (Varsava, New York, Berlin, Vieden, Budapest, Odesa). V doledku tejto koncentracie sa menila aj socialna struktura zidovskej spolocnosti. Vo velkych mestach vznikal zidovsky namedzny proletariat. Jestvovalo aj znacne mnozsrvo remeselnikov a obchodnikov na najrozlicnejsej urovni.

    V 19-stom storoci Zidia vysli z geta a zapojili sa do vsetkych foriem obciamskeho zivota. Ich uspech bol evidentny a prinasal obdiv aj nenavist. Nie je mozne vymenovat, ani ciastocne a ani v jednom obore cinnosti vsetky mena uspesnych ludi zidovskeho povodu. Tieto mena su sucastou svetovych dejin a zaujemcov o ne odporucam na encyklopedie , ktore prinasaju stovky mien zidovskych spisovatelov, hudobnikov, technikov, architektov, vedcov a podobne. Ich relativny pocet je podstatne vyssi, ako podiel zidovskeho obyvatelstva na svetovej populacii. V 19. storoci je uz tazke hladat spolocny osud zidovskeho obyvatelstva Europy. Pomery sa lisili v jednotlivych statoch a obdobiach. Jedno, co sa predsa ukazalo byt spolocnou crtou zidovskych dejin je vznik sionizmu. Jeho dejiny su popisane na inom mieste tejto knihy, v kapitole "Sionizmus a Izrael".

    Podstatnym faktorom, ktory prispel k tomu, ze sa sionizmus stal popularny medzi zidovskymi masami bol rast antisemitizmu. V poslednej tretine 19. storocia narastal pocet a rozsah antisemitskych atakov na vsetkych urovniach. Bola to casto reakcia na emancipaciu Zidov, ale najsilnejsie sa antisemitizmus prejavoval v Rusku, kde sa v ziadnom pripade nedalo o emancipacii Zidov hovorit. Ako uz bolo spomenute, prakticky vsetci ruski Zidia sa dostali do Ruska v dosledku jeho uzemnej expanzie. Ruske zakonodarstvo nepovazovalo Zidov za plnohodnotnych obyvatelov. Jestvovalo pre nich obrovske mnozstvo obmedzeni, ktore sa navyse casto menili. Podla platnych zakonov mohli byvat len v tzv. "rajone osidlenia", ktory sa tahal od Baltickeho k Ciernemu moru. Ale boli z neho vynate vsetky vacsie mesta, ako aj uzemia do vzdialenosti 30 mil od statnej hranice a oblasti s priaznivymi polnohospodarsko - podnymi podmienkami alebo oblasti umoznujuce rozvoj podnikania, kupelne mesta a pod. Mali zakaz vykonavat vacsinu beznych povolani, zakaz ziskat dostojnicku hodnost v armade (ale brancov museli armade dodavat vo vacsom pocte, ako majoritne obyvatelstvo), nesmeli cestovat mimo "rajon", nemohli navstevovat vysoke skoly a univerzity, nesmeli vlastnit podu a pod. Zoznam protizidovskych zakonov ruskej vlady z roku 1914 obsahoval viac ako 1000 stran! V praxi sa k tomu pripojila vsadepritomna korupcia a neustale policajne prenasledovanie. Ale aj toto vsetko bolo "nic" v porovnani so stale sa opakujucimi pogrommi, ktore sa diali za ticheho suhlasu policie a armady, alebo dokonca za aktivnej ucasti jej predstavitelov. Koncom 19. a zaciatkom 20. st. zazilo niekolkosto zidovskych komunit v Rusku vrazedne utoky spojene s nicenim, rabovanim a roznymi druhmi nasilia. Stovky ludi prislo o zivot bez toho, aby ich vrahovia mali minimalne tazkosti so zakonom, naopak, casto prave oni predstavovali v Rusku zakon. Mnohe iniciativy na vyvolanie pogromov vychadzali priamo z ruskej vlady a z kruhov blizkych carom. Za cara Mikulasa II. (vladol od r. 1894) sa antisemitizmus stal vyznamnou zlozkou ruskej politiky. Carske urady dokonca organizovali skupiny, ktore vyvolavali pogromy, vydavali stvave letaky a podielali sa na masovych vrazdach. Niektore pogromy trvali niekolko dni a po ich skonceni ostali lezat na uliciach miest desiatky mrtvych Zidov. Pocet ranenych, znasilnenych zien a do smrti narusenych ludi dosahoval tisicky osob. Pre carske Rusko bolo typicke, ze za pricinu vsetkych nepokojov oznacili "vysetrovacie komisie" spravidla samotnych Zidov. Urady branili aj snaham zidovskych organizacii o zavedenie zakonnosti. Znacny rozruch vyvolal pogrom v meste Gomel, ktory sa odohraval kratko po obrovskom pogrome v Kisineve (1903). Podla uradnych carskych udajov padlo za obet pogromu v Kisineve 50 Zidov, pocet ranenych bol okolo 500 osob. Pogrom trval niekolko dni, ale armada ani policia nezasiahla. V dosledku toho sa v meste Gomel organizovala zidovska sebeobrana, ktora v pociatocnej faze zabranila pogromistom v ich cinnosti. V tomto pripade carska policia promptne zareagovala a zatkla ozbrojenych obrancov! Pogrom pokracoval za ucasti policie. Zatknutych zidovskych obrancov postavili pred sud, zatial co vrahovia z Gomelu ostali na slobode. Je pomerne malo znamou skutocnostou, ze strasne nepravosti pachane za aktivnej ucasti uradov na Zidoch vyvolali niekedy aj spoluucast ruskeho obyvatelstva s trpiacimi Zidmi. Pocas pogromu v Odese, ktory trval styri dni a pocas ktoreho bolo zavrazdenych alebo padlych styristo Zidov sa na stranu braniacich sa Zidov dobrovolne pripojili aj prislusnici ruskej inteligencie a viaceri padli po boku zidovskych obrancov, ked urady nasadili na podporu pogromu kozakov. Podobne sa zachovali aj robotnici vo viacerych mestach, ktori pomohli Zidom pri ich sebaobrane pred pogromistami. Ale aj tato spojena sila spravidla podlahla po nasadeni kozakov alebo armady. V ruskom zabore Polska, v mestach Sielce a Bialystok sa policajti a vojaci aktivne zucastnili na pogromoch a boli dokonca za svoju ucast vyznamenani. Kriklavu nespravodlivost uradov dopknala protizidovska propaganda. Za prispenia carskej policie sa zrodila povestna antisemitska kniha "Protokoly sionskych mudrcov", ktora je dodnes vydavana a ktora sa stala "bibliou" antisemitov 20. storocia. Ruska propaganda nevahala po katastrofalne prehratej Rusko- Japonskej vojne roku 1905 obvinit zo zodpovednosti za porazku Zidov, "ktorych sympatie boli na strane Japonska"! V Rusku sa este aj v 20. storoci (r. 1911) mohol odohravat proces v ktorom obvinili Mendela Beilisa (1874 - 1934) z ritualnej vrazdy. Rozsah ruskeho statneho antisemitizmu bol na pociatku 20. storocia najvyraznejsi v Europe, zrovnatelne pomery vladli tiez v Rumunsku. 19-ste storocie je dobou zrodu dvoch vyznamnych fenomenov, socializmu a nacionalizmu. Vo svojom povodnom zmysle sa socializmus staval za socialne prava najchudobnejsich vrstiev. Prve zakony presadene socialistami minuleho storocia bojovali za ohranicenie pracovnej doby na 12 hodin denne pri 6-dnovom tyzdni! Socialisti prebojovali zakaz prace deti mladsich ako 9 rokov! Minule storocie je storocim presadzovania myslienok socialnej spravodlivosti, povinneho zdravotnickeho a dochodkoveho poistenia. Dlhodobym cielom socialistov 19. storocia bola 8- hodinova pracovna doba.

    Mnoho Zidov sa v minnulom storoci pripojilo k myslienkam socializmu, videli v nich prislub socialnej spravodlivosti, ktora je imanentnou sucastou zidovskej etiky. Druhy politicky prud silne posobiaci na masy zidovskeho ludu bol uz spomenuty sionizmus. Jedina politicka sila 19. storocia, ktora mohla konkurovat myslienakam socializmu bol rodiaci sa nacionalizmus. Pre zidovske obyvatelstvo, pokial sa politicky artikulovalo, bolo rozhodovanie medzi socializmom a nacionalizmom jednoznacne v prospech socializmu. Neznamena to, ze Zidia neboli patrioti svojich krajin. Jestvuje vela prikladov dokazujucich narodny alebo aj politicky patriotizmus zidovskych obcanov, ale tendencia k socializmu prevladala. Vo vacsine europskych statov Zidia nadobudali formalnu rovnopravnost s ostatnymi obcanmi. Reakciou na antisemitizmus zapadnej Europy a pomery na vychode bol vzrast vplyvu sionistickeho hnutia. Popri tom rastol aj stupen asimilacie a integracie zidovskeho obyvatelstva. Na pociatku 20. storocia sa objavuju vo vacsej miere zmiesane manzelstva medzi osobami zidovskeho a nezidovskeho povodu. Klesa vplyv nabozenstva na kazdodenny zivot. Plati to viac na zapade, ako na vychode Europy. Jednym z vedlajsich dosledkov emancipacie je aj obrovsky narast profannej vzdelanosti u zidovskej mladeze. Vysoke skoly su zaplavene zidovskymi studentmi. Rodicia, v tomto smere verni zidovskym tradiciam, povazuju za najlepsiu investiciu vzdelanie svojich deti.

    V 60-tych a 70-tych rokoch 19. storocia videli mnohi zidovski intelektuali v emancipacii riesenie vsetkych problemov Zidovstva. V pozadi tejto predstavy bola hlboko zakorenene presvedcenie, ze bariera medzi zidovskym a nezidovskym svetom je predovsetkym pravnou barierou a jej odstranenim zaniknu aj antagonizmy. Toto presvedcenie nezodpovedalo skutocnosti. Ako uz bolo uvedene, Zidia sa postupne dostavali k formalnej rovnopravnosti, ale bariery medzi Zidmi a majoritnou spolocnostou jestvovali aj nadalej. Antisemitizmus , ktory mal mnoho korenov a mnoho podob sa presunul do modernejsej podoby. Jeho zakladom a bol stredoveky krestansky antisemitizmus. Ciel nabozenskeho antisemitizmu bol striktne obmedzeny: priviest Zidov ku konverzii. Toto bolo pre cirkev "konecnym riesenim" zidovskej otazky a k tomuto sa ciastocne aj dnes hlasi. Avsak antisemitizmus, ktory sa rodil vo vyspelych europskych krajinach mal uz rasovy ciel a zdovodnenie. Zidia predstavovali pre modernych antisemitov cudzi prvok, ktory bolo treba vylucit z narodneho zivota a ktory sa spravidla oznacoval ako zdroj vsetkeho zleho. V spomenutom obdobi sa z antisemitizmu stala realna politicka sila. Vznikli politicke strany s antisemitickym programom. V Nemecku sa za pociatok politickeho antisemitizmu povazuje clanok ktory uverejnil Otto Glaugau v katolickom periodiku "Germania". Pripojili sa viceri nemecki intelektuali s vycitkami, ktore dnes posobia tragikomicky. Napr. znamy historik Heinrich Treitschke obvinil Zidov, ze nie su ochotni zblizit sa z nemeckou kulturou! Eugen D[hring vydal knihu v ktorej spojil vsetky tazkosti spolocnosti so "zidovskou rasou". V D[hringovych spisoch sa objavili vyzvy na vyhladzovanie a zabijanie Zidov. Objavili sa aj obvinenia z ritualnej vrazdy. Roku 1882 sa v Drazdanoch konal prvy "Medzinarodny antisemitsky kongres". Kongres vydal vyzvu ku vsetkym europskym vladam a ziadal protizidovske opatrenia. O rok neskorsie, na nasledujucom "Kongrese" sa antisemiti pokusili presadit D[hringove rasove teorie sa zavaznu ideologiu, ale nedosiahli svoj ciel. Zapadoeuropsky politicky antisemitizmus mal ohlas v Rusku. Veduca osobnost ruskych slavianofilov Aksakov napisal: "Krestansky svet Zapadnej Europy musi v buducnosti viest so Zidovstvom boj na zivot a smrt. Pretoze Zidia sa snazia univerzalny ideal krestanstva nahradit inym, semitskym idealom, ktory je sice tiez univerzalny, ale kazdopadne negativny a antikrestansky". Napriek pociatocnym uspechom boli politicki antisemiti v Nemecku sklamani, ked vo volbach roku 1881 neziskali v "Reichstagu" (parlamente) ani jeden mandat. Vznikla aj spolocenska protireakcia, mnoho nemeckych osobnosti podpisalo manifest oznacujuci antisemitizmus za "hanbu nemeckeho naroda". O niekolko rokov neskorsie dosiahli antisemiti vo volbach uspechy: v roku 1893 mali 16 poslancov, roku 1898 13 poslancov a roku 1903 9 poslancov. Vacsi uspech mali v Rakusku a Uhorsku. Vo Viedni bol na zaklade antisemitskeho programu zvoleny Karl Lueger za starostu Viedne (1890). Cisar Frantisek Jozef ho odmietol potvrdit, ale v nasledujucich rokov bol Lueger zvoleny styrikrat za sebou. Potom cisar kapituloval a Luegera potvrdil (1897). V tom istom roku ziskali antisemiti vo viedenskom parlamente 131 poslancov!

    Politicky antisemitizmus sa prejavoval aj v Uhorskom parlamente. Poslanec Viktor Istoczy predniesol roku 1875 viacero ostro antisemitskych prejavov. Vrchol politickeho vplyvu antisemitizmu bol v Uhorsku okolo roku 1882, ked prebiehal proces v Tisza Eszlar. V procese boli obvineni viaceri Zidia z ritualnej vrazdy, porota ich vsak oslobodila. Pocas procesu doslo na viacerych miestach Uhorska (aj v Bratislave) k protizidovskym vytrznostiam, ktore nadobudli taky rozsah, ze na ich potlacenie bolo treba povolat armadu. Politickou organizaciou uhorskych antisemitov bola Neppart (Ludova strana). Patrili do nej aj neskorsi predstavitelia Hlinkom zalozenej "Ludovej strany" (od roku 1925 "Hlinkova ludova slovenska strana"), ktori sa odtrhli od "Neppartu" roku 1895. Uhorsky politicky antisemitizmus sa snazil etablovat sa aj na Slovensku. Autor prace [95-c] pise o "Slovenskom antisemitskom kalendari" na rok 1886 od Imricha Bartalica, ktory mozno oznacit za: "extremny ulet skupiny chorych mozgov". Kalendar sluzil ako vestnik "Krajinskej antisemitskej strany" Vznikla roku 1882 a podarilo sa jej ziskat v Zapadoslovenskom kraji v rokoch 1883 a 1886 pocet hlasov postacujuci k siestim mandatom v budapestianskom parlamente. Pritom (podla toho isteho zdroja) sa v rokoch 1860 az 1900 podarilo ziskat pre slovensky narodny program na celom Slovensku len devat mandatov. Do celosvetovej historie dramaticky zasiahla Prva svetova vojna. Predstavovala dovtedy najvacsi vojensky konflikt v dejinach ludstva.

    V rokoch 1914 - 1918 bolo v dosledku vojny povolanych viac ako 60 milionov vojakov, priamo na frontoch zahynulo 9 milionov, sekundarne straty boli daleko vacsie. Zidia boli zastupeni vo vsetkych bojujucich armadach na oboch stranach frontu. Na strane centralnych mocnosti bojovalo 320 tisic zidovskych vojakov a dostojnikov v Rakusko - Uhorskej armade a 100 tisic v nemeckej armade, mensie pocty v armadach Bulharska a Turecka. Najvacsi pocet Zidov bol povolany do ruskej armady - 650 tisic, v americkej armade ich bojovalo 250 tisic, francuzska armada povolala 65 tisic a anglicka 50 tisic Zidov. Pocet padlych Zidov sa pohyboval okolo 12 % poctu mobilizovanych. Tato statistika platila tak na strane Trojspolku ako aj na strane Trojdohody a zaroven zodpovedala statistike padlych nezidovskych vojakov a dostojnikov. Mnohe operacie vojny sa viedli na uzemi husto obyvanom zidovskym obyvatelstvom (Halic, Rusko - Polske pohranicne oblasti). Na oboch stranach frontu sa objavili podozrenia o sympatiach zidovskeho obyvatelstva s nepriatelmi. Vyskytli sa tiez obvinenia z malej ucasti Zidov na vojnovom usili. Statistiky vsak dokazuju opak. Koniec vojny priniesol najvacsiu traumu Nemecku.

    Mnoho Nemcov sa nedokazalo zmierit s myslienkou, ze Nemecko bolo porazene. Hladali sa zdovodnenia porazky. Jednou z teorii bola teoria (blizsie nespecifikovana, ale velmi rozsirena) o zidovskej zrade Nemecka. "Nemecko by bolo vojnu vyhralo, ale Zidia vrazili Nemecku noz do chrbta". Koniec vojny spojeny s navratom demobilizovanych (a aj demoralizovanych) vojakov viedol na mnohych miestach (hlavne v porazenych krajinach) k rabovackam zidovskych obchodov, ktore miestami prerastli do pogromov. K takymto udalostiam doslo aj na mnohych miestach Slovenska, napr. na Kysuciach, kde pocas nepokojov niekolkych Zidov zavrazdili. Podobne udalosti sa udiali aj v inych oblastiach Slovenska, ale aj okolitych statov. Reakciou zidovskych komunit bolo organizovanie vlastnej zidovskej sebaobrany, ktora sa opierala zvacsa o demobilizovanych zidovskych vojakov. Trendy, ktore charakterizovali zidovsku spolocnost v poslednej tretine 19. a zaciatkom 20. storocia ostali v platnosti aj po roku 1918. Pochopitelne, ze situacia Zidov v jednotlivych statoch sa zmenila. Pocetne ruske Zidovstvo sa ocitlo sice v novych, ale miestami tiez dramatickych pomeroch. Z novych statov vzbniklych na pode Rakusko-Uhorskej monarchie treba na prvom mieste uviest Ceskoslovensku republiku, ktora sa stala plnohodnotnou vlastou svojej zidovskej mensiny. Zlepsilo sa aj postavenie velmi pocetnej komunity v Polsku a to aj napriek autoritativnym a antisemitskym prvkom, ktore sa v medzivojnovom polskom state vyskytovali.

     

    KAPITOLA V.

    Najtragickejsie obdobie zidovskych dejin je znicenie europskeho Zidovstva v rokoch 1939 az 1945, zname pod menom "Holokaust" alebo "Soah". Tato tragedia bola dosledkom dlhej antisemitskej tradicie zapadnej civilizacie. V Nemecku doslo k znacnemu narastu antisemitizmu po porazke v Prvej svetovej vojne. Za extremne antisemitsku mozno oznacit Nemecku narodne socialisticku robotnicku stranu (NSDAP, strucne oznacovana aj ako "nacisticka strana"), ktora ziskavala vo volbach stale viac hlasov. Veducou osobnostou NSDAP bol Adolf Hitler (1889 - 1945), ktory vo svojej knihe "Mein Kampf" hlasal poziadavky znicenia Zidov. Podobne sa vyjadroval aj politicky program nacistov. Nacisti sa stali znami castym pouzivanim fyzickeho nasilia. V mnohych pripadoch necuvli ani pred vrazdami svojich politickych odporcov. K parlamentnej vacsine sa v Nemecku prepracovali prostrednictvom demokratickych volieb. Roku 1930 ziskali 230 mandatov a stali sa najsilnejsou politickou silou. Roku 1933 sa Hitler stal Risskym kancelarom, co je funkcia zodpovedajuca premierovi vladneho kabinetu. Pod jeho vedenim bolo v Nemecku demontovane demokraticke zriadenie, zruseny politicky pluralizmus a odstranena rovnost obcanov pred zakonom. Mimoriadne usilie venovali nacisti svojmu antisemitskemu programu, ktory tvoril zakladnu ich ideologickej doktriny.

    Protizidovske rasove zakony (tzv. Norimbergske zakony) prijali nacisti uz roku 1935. Podla tychto zakonov sa zaviedlo delenie obcanov na arijcov, miesancov prveho alebo druheho stupna a Zidov. Zidia boli zbaveni politickych prav a statneho obcianstva. Zakon zakazoval zmiesane manzelstva, obmedzil aj obcianske prava Zidov. Na verejnosti boli Zidia povinni nosit viditelne oznacenie - zltu sestcipu hviezdu. Rasove zakony mali mnozstvo paragrafov, ktore obmedzovali pobyt Zidov na verejnosti, zamedzovali im vstup na kulturne podujatia, separovali ich zo skol, znemoznovali vykon mnohych, povolani atd. Toto vsak bola len prva faza protizidovskeho tazenia. Nemecki Zidia reagovali ciastocne vystahovanim sa do cudziny, ciastocne organizovanim nahradnych zidovskych ustanovizni (nemocnice, divadla, koncerty), ktore boli urcene pre Zidov.

    Druha faza antisemitskej kampane v Nemecku sa zacala povestnym celonemeckym pogromom, ktory je znamy ako "Krystalova noc" (9. november 1938). Potom nastupil cisty a brutalny teror. Uz pocas "Krystalovej noci" bolo 90 Zidov zavrazdenych, vypalenych okolo sto synagog a znicenych 7500 zidovskych obchodov. Nasledovala "pokuta" jednej miliardy mariek pre nemecke Zidovstvo a 26000 zatknutych Zidov z ktorych vacsina umrela v koncentracnych taboroch. Medzitym v dosledku expanzie nacistickeho Nemecka rastol pocet Zidov na nacistami spravovanom uzemi. Po anexii Rakuska a pripojeni ceskoslovenskych pohranicnych oblasti k Nemecku vzrastol pocet Zidov v Nemeckej risi na 400 tisic. Situacia Zidov sa zhorsovala aj v celoeuropskom meritku, pretoze pod vplyvom nacistov prijali protizidovske zakony aj ine staty (Madarsko, Polsko). Zaciatok Druhej svetovej vojny (september 1939) znamenal koniec moznostiam legalneho vystahovalectva. Okupacia porazeneho Polska zvacsila pocet Zidov pod nacistickou vladou o tri miliony. Od sameho zaciatku pouzivali proti nim okupanti brutalny teror.
    Nemecke urady vytvorili v polskych mestach geta, do ktorych nahnali Zidov. Zakazali im pracovat vo vacsine beznych povolani a v prvej faze ich pouzivali na tazke manualne prace. Jest dostavali len pracujuci. Zidia boli zbaveni vsetkeho majetku, vacsina "lepsich" veci (sperky, kozusiny, radia atd.) bola zakazana pod trestom smrti. Neskorsie sa zmensil pocet pracovnych moznosti mimo geta a tym klesol aj beztak nedostatocny prisun potravin a liekov. Zidovske obyvatelstvo Polska sa tiesnilo v preplnenych getach a umieralo od podvyzivy a chorob. Neopravnene opustenie geta sa trestalo smrtou.

    V priebehu roku 1940 sa pod nacisticke panstvo dostali Zidia v Norsku, Dansku, Belgicku, Holandsku a Francuzsku (cast Francuzska ostala neokupovana a stala sa satelitom Nemecka). Aj tu doslo k zavedeniu rasoveho zakonodarstva. V niektorych Zapadoeuropskych krajinach vsak razny odpor obyvatelstva aj domacich uradov ciastocne zmiernil dopad nacistickych perzekucii. Obzvlast sa vyznamenali Holandania, ktori podnikli viacere celonarodne akcie (generalny strajk) pri pokusoch pomoct holandskym obcanom zidovskeho povodu. Este uspesnejsi boli Dani, ktorym sa podarilo zorganizovat unikatnu operaciu, pri ktorej rybari, namornici a dobrovolnici z odbojovych organizacii previezli priblizne 6000 danskych Zidov do neutralneho Svedska. Len mala cast danskych Zidov sa dostala do ruk nacistov a zahynula v koncentracnych taboroch.

    Dalsia faza holokaustu nastala po prepade Sovietskeho zvazu (22. jun 1941). Uz pocas priprav na sovietske tazenie nemecke urady cvicili specialne jednotky SS (Einsatzgruppen SS) urcene na masove vyvrazdovanie Zidov na sovietskom uzemi. Rovnako mali zaobchadzat s politickymi komisarmi Cervenej armady a s Ciganmi. Na pociatku postupovali "Einsatzgruppen" podla jednoducheho modelu. V obsadenych mestach dali vyhotovit zoznamy zidovskeho obyvatelstva, potom za vojenskej a policajnej asistencie odviezli kompletne zidovske obyvatelstvo, vcetne zien, deti a starych ludi na odlahle miesta a tam ich zavrazdili strelnymi zbranami. Vo vacsich mestach Ukrajiny, kde zilo velmi pocetne zidovske obyvatelstvo trvalo vrazdenie cele tyzdne. Najvacsi pocet zavrazdenych na jednom mieste bol v blizkosti Kyjeva (Babij jar), kde oddiely SS a kolaborujucej ukrajinskej milicie zavrazdili 34000 obeti (to je najnizsi odhad), v Rovne to bolo 15000, v Rige 27000, vo Vilniuse 32000, v Simferopole 10000 obeti. V Odese zavrazdili Rumuni 26000 Zidov a v zozname by sa dalo velmi dlho pokracovat. Rovnakej perzekucii bolo vystavene aj zidovske obyvatelstvo Rumunska, ktore bolo vrazdene prislusnikmi fasistickej "Zeleznej gardy". Najvacsi pogrom sa odohral v meste Jassy, padlo mu za obet 7000 Zidov. Za jeden z klucovych datumov holokaustu sa povazuje 20. januar 1942. V ten den prebehla v blizkosti Berlina konferencia, na ktorej sa prediskutovali plany na systematicke znicenie europskeho Zidovstva (Die Wansee-Konferenz). Zucastnili sa jej vysoki predstavitelia SS a Gestapa (A. Eichmann, Muller) a predstavitelia rezortnych ministerstiev. Konferencii predsedal sef Hlavneho risskeho bezpecnostneho uradu Reinhard Heydrich. Na konferencii sa odhadol celkovy pocet europskych zidov na 11 milionov. Kedze dovtedajsie tempo vrazdenia sa povazovalo za nedostatocne, rozhodlo sa o zriadovani koncentracnych taborov v Polsku, kde sa v buducnosti malo vrazdit za pomoci jedovatych plynov.

    Od jari 1942 zacali odchadzat pocetne transporty Zidov do viacerych koncentracnych taborov urcenych na fyzicku likvidaciu ludi v plynovych komorach (Osviemcim, Treblinka, Belsec, Chelmno, Sobibor, Majdanek a ine). Posielali ich z vacsiny europskych krajin. Medzi prvymi zavrazdenymi bolo aj 58000 Zidov zo Slovenska, ktorych slovenske urady deportovali v zavretych zeleznicnych vagonoch pocas marca az oktobra 1942. Najvacsi pocet deportovanych vsak pochadzal z polskych get. V tom case uz znacna cast Zidov ako aj nezidovski obyvatelia vedeli o vyvrazdovani. Mnohi Zidia volili radsej sebevrazdu, ako odchod do taborov smrti. Prve priznaky organizovaneho odporu v polskych getach sa objavili, ked zacala zlyhavat nacisticka propaganda, ktorej cielom bolo ponechat obetiam do poslednej chvile nadej na prezitie. Najznamejsi pripad ozbrojeneho odporu sa odohral vo varsavskom gete roku 1943. Povstalci nebojovali s nadejou na vitazstvo, neocakavali ziadnu pomoc a vedeli, ze ich sance na prezitie su nulove. Chceli len umriet v boji. Bojovali naprosto osamoteni, nepomohli im ziadne antifasisticke odbojove skupiny, nedostali pomoc od Spojencov, nezhadzovali im zbrane ani potraviny. Nemeckym jednotkam kladli odpor pocas niekolkych tyzdnov. Proti nim stali pocetnejsie oddiely SS a Wehrmachtu, ktore systematicky zrovnavali povrch geta so zemou, vypalovali pivnice plamenometmi. Pocas bojov padlo 7000 obrancov geta.

    Vrazdenie Zidov pokracovalo v priebehu rokov 1943 a 1944 az do poslednych dni pred porazkou nemeckeho nacizmu v maji 1945. (Aj v Bratislave je masovy hrob Zidov, ktorych nacisti zavrazdili pred koncom vojny.) Mnohe transporty odisli len tesne pred oslobodenim. Madarski Zidia boli deportovani od marca 1944 az dovtedy, kym Cervena armada neoslobodila madarske uzemie. Viacere koncentracne tabory boli po priblizeni frontu evakuovane. Zvysky zijucich Zidov, museli podstupit dlhe "pochody smrti". Vacsina vaznov nevladala drzat tempo pochodu a bola povrazdena dozorcami pocas presunu. Dosledkom holokaustu bola zmenena demograficka mapa Europy. Medzi rokmi 1939 a 1989 sa zmenil pocet zidovskych obyvatelov Polska z 3250 tisic na 5 tisic osob, v ZSSR je tato zmena 3030/1750, v Rumunsku 850/26, v Madarsku 403/61, v Ceskoslovensku 360/8 tisic osob. Pred vojnou zilo v Europe viac ako 58 % zidovskeho obyvatelstva sveta, roku 1984 je to len 21,3% (vsetko podla literatury [16]). Negativne dosledky holokaustu, hlavne na postavenie vychodnej Europy su pravdepodobne trvale. Holokaust je lahsie popisat pomocou faktov, ako komplexne vysvetlit. Stavia mnohe otazky, ktore nevieme uspokojivo zodpovedat.

    Udalosti rokov 1938 - 1945 su vyvrcholenim dlheho procesu emancipacie, ktora sa zacala v osemdesiatych rokoch minuleho storocia a ktora v podstate zlyhala. Pocas holokaustu ostali Zidia osamoteni. Po moralnej stranke sa da hovorit o totalnom zlyhani sveta. Holokaust sa odohraval v case vojny, ale nemozno ho s vojnou zamienat. Specifikum holokaustu bolo nasadenie celej struktury organizovanej ludskej spolocnosti proti malej a rozptylenej skupine civilneho obyvatelstva. Nasadena bola policajna aj vojenska moc, zakonodarstvo aj propaganda a postvane civilne obyvatelstvo skoro celej Europy. Zidia nemali moznost vzdat sa a zachranit si zivot, alebo zachranit zivot aspon svojim detom. Vyzadovalo sa od nich len jedno, aby umreli spolu so svojimi blizkymi. Zidom nepomohli ani mocnosti protifasistickej koalicie. Z dovodov, o ktorych sa dodnes diskutuje, neboli bombardovane plynove komory a krematoria na spalovanie mrtvol, ani zeleznicne a cestne spoje na pristupoch k taborom smrti. Zlyhala aj Cervena armada, ktora podporovala partizanske hnutie v celej Europe, ale od akejkolvek pomoci urcenej specialne pre Zidov sa vzdy distancovala.

    K tym, ktori moralne zlyhali treba pripojit aj mnohe neutralne staty. Napriklad Svajciarsko vracalo zidovskych utecencov do ruk nemeckych uradov, kde ich cakala s najvacsou pravdepodobnostou smrt v koncentracnych taboroch. Ani katolicka cirkev ako celok neurobila nic proti vyvrazdovaniu Zidov, Vatikan nevydal ani jedno zasadne stanovisko v ktorom by protestoval proti holokaustu. Jednotlivi predstavitelia katolickej alebo inych krestanskych cirkvi sa vo viacerych pripadoch pozitivne prejavili, mnohi jednotlivci pomohli Zidom pri vydavani falosnych krstnych listov a inych dokumentov. Aj katolicke klastory sa stali utocistom a zachranou tisicok zidovskych deti v celej okupovanej Europe. Tito dielcie akcie zachranili mnoho zivotov, ale zasadne a otvorene prehlasenie zo strany cirkvi sa neobjavilo. Od vojny prebehlo mnoho diskusii o tom, do akej miery boli ludia v okupovanej Europe aj mimo nej informovani o rozsahu vrazdenia. Mozno pripustit, ze o celom rozsahu vrazdenia a o technickych detailoch vedela len mala vrstva nacistov. Nemozno vsak v ziadnom pripade akceptovat tvrdenia, ze sa vobec nevedelo, co sa zo Zidmi deje.

    Na protizidovskych akciach sa podielalo statisice ludi. Masy civilistov spolupracovali v Europe pri organizovani zidovskych transportov. Ini sa zucastnovali na spracovani nakradnuteho tovaru od vzacnych umeleckych diel, cez zlate zuby obeti az po hory detskych topanok. Jestvuje znacne mnozstvo pisomnych sprav a varovani, ktore dokazuju, ze mnozstvo ludi opakovane dostalo v priebehu vojny informacie o zverstvach nacistov a ich pomocnikov. Vela videli aj vojaci bojujuci na vychodnom fronte, kde boli velmi casto svedkami masoveho vrazdenia Zidov. Zaznamenane je napriklad hlasenie generala Turanca prezidentovi Slovenskej republiky Tisovi o masovom vrazdeni Zidov na dobytych uzemiach. V Nemecku je dodnes predmetom diskusie miera spoluprace (a teda aj spoluzodpovednosti) medzi armadou (Wehrmachtom) a jednotkami, ktore prevadzali masove vrazdy civilneho zidovskeho obyvatelstva. Dnes prevlada nazor, ze medzi tymito zlozkami bola spolupraca a teda, ze aj Wehrmacht ma spoluzodpovednost za masove vrazdenie na okupovanom uzemi.

    Po vojne boli jednotlivi predstavitelia Wehrmachtu odsudeni, ale armada ako celok nebola oznacena za zlocinecku organizaciu (na rozdiel od Gestapa alebo SS). Sucastou spomenutej diskusie je nedavno vysla praca americkeho historika Daniela Goldhagena "Hitlerovi ochotni kati, obycajni Nemci a holokaust". Goldhagen dokazuje, ze bez masovej a aktivnej ucasti mnohych Nemcov, ale aj prislusnikov inych narodov ci uz v armade alebo v civilnom sektore by holokaust nebol mozny. Literatura [125] uvadza, ze velmi pocetni pomocnici pri vyvrazdovani boli predovsetkym medzi Ukrajincami a Litovcami, ale tiez medzi Chorvatmi, Rumunmi, Madarmi a Slovakmi. Vo vsetkych statoch (vcetne Nemecka) jestvovali vsak aj ludia, ktori individualne alebo ako clenovia organizovanej skupiny pomahali zmiernovat utrpenie zidovskeho obyvatelstva a zachranili mnohym Zidom zivoty. Casto pritom ohrozili vlastne zivoty a zivoty svojich rodin.

    Okrem individualneho odporu, ktory pramenil z ludskeho postoja voci utrpeniu jestvoval aj uvedomely odpor niektorych vlad, ktore sice s nacistami spolupracovali, ale neboli ochotne (z roznych pohnutok) podielat sa na masovom vrazdeni vlastnych obcanov. Uz boli spomenute pripady holandskeho aktivneho odporu a zachrany skoro vsetkych danskych Zidov. Dalsia krajina, ktora odmietla vydat svojich Zidov bolo Finsko. Finska vlada nielen odmietla vydat svojich obcanov nacistom, ale nezaviedla ani rasove zakonodarstvo. Rovnako aj Bulharsko, ktore bolo spojencom nacistickeho Nemecka nevydalo svoju zidovsku komunitu. Vdaka pevnemu postoju bulharskej vlady a obyvatelstva prezilo viac ako 50000 bulharskych Zidov. Negativnym prikladom, ktory stoji v protiklade k uvedenemu su predovsetkym vlady formalne samostatnych statov Chorvatska a Slovenska. Tieto dve krajiny ako jedine v Europe prevadzali deportacie vlastnou ozbrojenou mocou bez asistencie nacistov. Slovensko zaviedlo rasove zakonodarstvo, ktore (podla slovenskej dobovej tlace) bolo miestami este prisnejsie, ako nemecke rasove zakony.

    Holokaustu padla za obet priblizne tretina svetovej zidovskej populacie, ktora mala koncom tridsiatych rokov asi 17 milionov ludi. Z 11 milionov, ktore prezili sa najpocetnejsia komunita nachadzala v USA (ca. sest milionov). Druha najpocetnejsia komunita bola v ZSSR, kde zilo do styroch milionov Zidov a az na tretom mieste sa nachadzala Palestina. Pocet zidovskych obyvatelov Palestiny a neskorsieho statu Izraela sustavne narastal, ale aj tak sa Izrael posunul z tretej priecky na druhu az koncom osemdesiatych rokov a USA ostavaju aj dnes domovom najpocetnejsej zidovskej komunity. Demograficky vyvoj svetovej zidovskej populacie je dnes (koncom 20. storocia) mierne zaporny a maximum povojnoveho poctu Zidov sa udava okolo 13 az 14 milionov, v poslednych rokoch tento pocet pomali klesa. Je zaujimave vsimnut si krivku relativnej pocetnosti zidovskeho obyvatelstva vzhladom ku globalnej svetovej populacii. Podla atlasu historie od E. Barnaviho [123] jestvovali v dejinach styri lokalne maxima tejto krivky. Prve okolo roku 1500 pred o. l. (Jozue), ked tvorili Zidia 0.6 % svetovej populacie, druhe maximum bolo v obdobi krala Davida (1.7 %), tretie a najvacsie maximum na prelome letopoctu (1.8 %) a posledne maximum pred holokaustom (0.8 %), sucasny stav je okolo 0.2 az 0.3% svetovej populacie.

    Podla prevzatej spravy v Narodnej obrode z 31. maja 1995 je na svete 12.8 miliona Zidov, co predstavuje 0.24 % svetovej populacie. Iny udaj, ktory pochadza z Nemecka (cituje ho Ros Chodes z juna 1995) hovori o 13.9 miliona a rozdeluje ich takto: USA-5.8 mil., Izrael-4.4 mil., Rusko-600 t., Francia-600 t., Ukrajina-446 t., Kanada-360 t., Velka Britania-300 t., Argentina-250 t., Juzna Afrika-114 t., Australia-100 t., Brazilia-100 t., Madarsko-70 t., Nemecko-60 t., Uzbekistan-45 t., Moldavia-40 t., Mexiko-40 t., Belgicko-35 t., Taliansko-31 t., Bielorusko-31 t., Holandsko-30 t., Svajciarsko-19 t., Spanielsko-15 t., Rumunsko-15 t., .... Ceskoslovensko malo 6 az 8 tisic, rovnakym dielom medzi Cesku republiku a Slovensko rozdelenej populacie, teda na Slovensku je dnes okolo 3 az 4 tisice Zidov.

    Vyvoj po holokauste je charakterizovany zanikom prevaznej casti europskeho Zidovstva, zanikom velkych kulturnych centier vo Vychodnej Europe, ale aj zanikom zidovskeho kulturneho zivota, ktory tvoril znacnu, niekedy az dominantnu cast niektorych Zapadoeuropskych miest, ako napriklad Berlin v medzivojnovom obdobi. To iste platilo pre Vieden na prelome storocia poznamenanu posobenim osobnosti ako boli Hugo von Hofmanstahl, Stefan Zweig, Teodor Herzl, Hans Benedikt, Elias Canetti, Karl Kraus, Martin Buber, Sigmund Freud, viaceri clenovia viedenskeho filozofickeho kruzku atd. Inym prikladom moze byt zidovska medzivojnova Praha, kde zili: Franz Kafka (1884 - 1923), Franz Werfel (1890 - 1945), Hugo Salus (1866 - 1929), Felix Weltsch (1884 - 1964), Max Brod (1884 - 1968), Frantisek Langer (1888 - 1965), Jiqi Mordechaj Langer (1894 - 1943), Willy Haas (1891 - 1973), Egon Ervin Kisch (1885 - 1948) a ini. Holokaust znicil aj specificky zidovsky fenomen, ktorym boli vysokovzdelane masy zidovskych proletarov a strednych vrstiev mnohych krajin a miest.

    Vo vychodnej Europe jestvovali po starocia masy ludi, ktori sa zivili manualnou, obchodnickou alebo remeselnickou pracou a popri tom sa cely zivot zdokonalovali v zidovskej vzdelanosti. Predstavovali obrovsky rezervoar vzdelancov a z ich prostredia vyslo mnozstvo genialnych ludi, ktori vsestranne obohatili svetovu civilizaciu. Svet tejto vzdelanosti uz dnes nejestvuje. Povojnove obdobie charakterizuje aj znacna migracia zidovskeho obyvatelstva. Pred vojnou zili dve tretiny Zidov v zaostalych alebo malo vyvinutych statoch, dnes zije viac ako tri stvrtiny Zidovstva vo vysokovyspelych krajinach (ciastocne je to aj dosledok prirodzeneho vyvoja, napr. v Rusku). Dosledkom je aj znacna asimilacia, kulturna a jazykova. Jazyk jidis sa rychlo vytraca a znalosti hebrejciny su dost zriedkave, aj ked v poslednych rokov vidiet snahu o zmenu tejto tendencie. V zvyskoch europskeho Zidovstva sa straca aj niekedajsia typicka viacjazycnost. Na druhej strane rastie zaujem aj vedomosti v oblasti judaistiky, aj ked sa nositelia tychto vedomosti presunuli z proletarskych povolani do akademickych postov. Rastie aj pocet Nezidov s judaistickymi vedomostami. Uplne sa stratili zidovski rolnici (v diaspore, nie v Izraeli), ktori predstavovali pred holokaustom jedno z povolani. Znacne klesol aj pocet zidovskych robotnikov a tych bolo v absolutnych aj relativnych cislach pred vojnou dost, hrali aj vyznamnu hospodarsku a politicku rolu, mali vlastne politicke strany, ich zastupcovia sedeli v parlamentoch vacsiny europskych krajin. Velmi dnes stupol pocet Zidov vo vede umeni, zurnalistike, skolstve, hudbe, filme a pod. Tento pocet prekonava relativnu pocetnost Zidov a to aj ich relativnu pocetnost v mestach. Jeden z autorov "Dejin zidovskeho naroda" vydanych pod redakciou H. H. Ben-Sassona, Smuel Ettinger [125] tvrdi, ze dnes si krajiny vazia kulturne a vedecke vykony "svojich" Zidov a ako negativny priklad uvadza upadok vedy za Hitlera v Nemecku. Typicka je tendencia stahovania sa do velkych miest, tento trend je vsak typicky aj pre ostatne obyvatelstvo. U Zidov v diaspore suvisi do istej miery aj s tuzbou po anonymite, ktore im velke centra poskytuju. Najvacsim zidovskym mestom je New York (1.45 mil), na druhom az stvrtom mieste su pravdepodobne izraelske velkomesta Tel-Aviv, Haifa a Jeruzalem, nasleduje Los Angeles (500 t.) a Pariz (350 t.).

    Spomenuta tendencia sa netyka len miest, ale aj krajin. Zvacsili sa pocty Zidov v USA a Izraeli. Zo Zapadoeuropskych krajin su to Britania a Francia, kde badat prilev zidovskych imigrantov, mnohi z nich prisli z Vychodnej Europy. Naopak, Vychodoeuropske krajiny stratili znacnu cast zidovskeho obyvatelstva, ktore prezilo holokaust. Z byvalych socialistickych statov sa prakticky stratili komunity v Polsku, Ceskoslovensku, NDR, ostali oslabene komunity v Madarsku a Rumunsku. Stale klesa pocet zidovskeho obyvatelstva ZSSR a jeho nastupnickych statov. Zanikli alebo boli podstatne zredukovane pocetne zidovske komunity v Alzirsku, Maroku, Tunise, Libyi, Egypte, Syrii, Irane, Iraku a inych arabskych krajinach. Z niektorych boli Zidia doslova vyhnani, v inych sa im natolko zhorsili zivotne podmienky, ze radsej volili emigraciu. Znacna cast tychto emigrantov sa usadila vo Francuzsku, tiez v Izraeli, Taliansku a Spanielsku. V oblasti pocitovania zidovskej identity je na tom diasporicke Zidovstvo dost zle, aj ked sa zda, ze v poslednych rokoch doslo v tejto veci k obratu. V povojnovom svete Vychodnej, ale ciastocne aj Zapadnej Europy sa stracal pocit identity u mnohych Zidov.

    Ti, ktori boli plne asimilovani sa neradi hlasili k svojmu povodu, neraz ho tajili aj pred vlastnymi detmi a ak sa k povodu aj prihlasili, nijako nerozvijali skoro ziadne tradicie, pripadne ich rozvijali bez toho, aby svojmu okoliu deponovali zidovsky povod tychto tradicii. Religiozita klesla este vyraznejsie, ako u inych nabozenstiev, ale aj v tomto smere citit istu zmenu, predovsetkym v krajinach s relativne pocetnymi komunitami. V tych istych krajinach vsak znacne stupol pocet zmiesanych manzelstiev. Jednym z jednotiacich prvkov celeho diasporickeho Zidovstva bol pocas celych desiatok rokov pocit solidarity so statom Izrael, ktory sa niekolkokrat ocitol na hranici samotneho znicenia. Opacny vztah, vztah Izraela k diaspore bol a je problematickejsi aj ked sa dnes dospelo ku konzensu.

    Juzna Amerika: Najvyznamnejsia obec zije v Argentine. Z minulosti tu ostali pocetne kolonie a este pred niekolkymi rokmi jestvoval znacny pocet polnohospodarskych druzstiev a zidovskych rolnikov. Dnes je vsak aj argentinske Zidovstvo prevazne mestske. Obce su v Juznej Amerike dobre organizovane, jestvuje mnozstvo charitativnych a vzdelavacich organizacii, zidovske nemocnice, tlac, a skolstvo. Mladez sa uci aj hebrejsky alebo jidis, ale vyrasta v majoritnej spanielskej kulture. Pocit solidarity s Izraelom sa prejavil pocas sestdnovej vojny r. 1967 a pocas Jom Kipurovej vojny r. 1973, ked sa mnozstvo mladych Zidov prihlasilo na pomoc Izraelu. Zvlastnu kapitolu diasporickeho Zidovstva predstavovali Zidia v byvalom Sovietskom zvaze (a ciastocne aj v satelitnych krajinach ZSSR). Da sa povedat, ze v povojnovom obdobi si vytrpeli viac, ako ich bratia mimo socialistickeho tabora. Predovsetkym si treba vsimnut Zidovstvo v v Rusku a ostatnych krajinach byvaleho ZSSR. Dlha a hlboka tradicia prenasledovania Zidov v Carskom Rusku, uz bola spomenuta. Ale ani po Oktobrovej revolucii v Rusku ich necakal kludny zivot. Vela si vytrpeli pocas obcianskej vojny, pogromy a masove vrazdy sa stali beznym zjavom a treba povedat, ze sa ich dopustali predovsetkym Biele vojska, kozaci a Cernosotenci. Po skonceni obcianskej vojny bolo ca 20 rocne obdobie bez pogromov. Po nemeckom utoku na ZSSR bola znacna cast jeho eropskeho uzemia okupovana vojskami nacistov a ich spojencov. Dosledkom bol uz popisany holokaust miestneho zidovskeho obyvatelstva, ktory sa neodohraval bez spoluprace domacich kolaborantov s nacistami. V tom istom case vytvorili sovietske urady na podnet dvoch reprezentantov polskeho "Bundu", (Erlicha a Altera) zidovsky protifasisticky komitet. Mal propagandisticky pomahat v boji proti hitlerovskemu nacizmu a snazit sa ziskat sympatie svetovej verejnosti pre Sovietsky zvaz. Na cele komitetu stal popularny moskovsky herec Solomon Michoels. Po skonceni vojny jestvovalo velmi kratke obdobie ohranicene rokmi 1945 - 48, ked sovietske urady v ramci protizapadneho postoja podporovali vznik statu Izrael a v tom case boli relativne tolerantne voci prejavom zidovskeho sebauvedomenia, sionizmu a zidovskym kulturnym prejavom. Este po februari 1948, ked sa Ceskoslovensko stalo sovietskym satelitom boli expedovane ceskoslovenske zbrane a trofejne lietadla do Izraela. Pamatnici prvej izraelsko - arabskej vojny tvrdia, ze je otazne ci by Izrael bez tychto zbrani prezil koncentrovany arabsky utok z rokov 1948 - 49. V ZSSR a jeho satelitoch nastal obrat vo vztahu k Izraelu este v priebehu roku 1948.

    Odstartovala sa intenzivna antisemitska kampan oficialne kryta heslom boja proti sionizmu. Komunisti si potrpeli na to, aby medzi bojovnikmi proti sionizmu figurovali aj Zidia a treba dodat, ze ich vo vsetkych krajinach nasli. Novinove clanky denne odhalovali zlociny "sionistov" a aby nedoslo k najmensej pochybnosti, tak k menam "sionistov" boli v zatvorkach pripisovane ich niekedajsie zidovsky znejuce mena, pripadne mena ich predkov. U nas bol ako sucast tejto kampane vobec najvacsi proces v dejinach Ceskoslovenska: "Proces s vedenim protistatneho sprisahaneckeho centra na cele so Slanskym" (roku 1952). Starostlivo pripravenu sudnu frasku mozno v jej absurdnosti zrovnavat so stredovekymi inkvizicnymi procesmi. Zo 14 obvinenych bolo 11 Zidov, dvaja Cesi a jeden Slovak (minister zahranicia Dr. V. Clementis). Po cely cas sudneho pojednavania bol neustale zdoraznovany zidovsky povod obvinenych, ich spolupraca so sionizmom a ich "kozmopoliticke a sionisticke zatazenie" a pod. Proces sa skoncil vynesenim 11-tich rozsudkov smrti a tromi odsudeniami na dozivotie. (Poznamka 1) Dosledkom procesu bolo prepustanie cs. Zidov zo zamestnania a silna propaganda proti "sionizmu". Treba dodat, ze pre zidovskych komunistov v Ceskoslovensku bol Slanskeho proces sokom, ktory mnohym otvoril oci.

    V ZSSR sa prudko znizil pocet knih vydavanych v jazyku jidis, zavreli sa vydavatelstva, skoly, divadla a ine ustanovizne. Nastalo tiez masove zatykanie a niekedy aj popravovanie zidovskych intelektualov. Este pocas Stalinovho zivota bola vyvrazdena intelektualna spicka sovietskeho Zidovstva. Aj spomenuteho predsedu zidovskeho protifasistickeho vyboru, Solomona Michoelsa zavrazdila sovietska tajna policia, popraveni boli tiez iniciatori vzniku protifasistickeho vyboru Erlich a Adler. Podla pripravovanych planov mali byt vsetci sovietski Zidia vystahovani z europskej casti ZSSR, ale v dosledku Stalinovej smrti v roku 1953 sa urady zriekli tohoto opatrenia. Antisemitizmus ostal sucastou oficialnej alebo polooficialnej politiky aj po Stalinovej smrti. Stalinov nastupca Chruscov previedol rozsiahlu kritiku Stalina a jeho metod, ale na antisemitske excesy svojho predchodcu akosi pozabudol. A nielen pozabudol, ale v nich aj pokracoval. Nadalej ostali v platnosti zakazy, ktore znemoznovali Zidom dosiahnut niektore vysoke pozicie v sfere armady, bezpecnosti, ekonomiky a pod. Zo 400 synagog, ktore jestvovali este v obdobi Stalinovej smrti ostalo do roku 1963 necelych sto. Zidia, ako jedina minorita z narodov ZSSR nemohli mat svoje vlastne zidovske skolstvo, hoci tato cinnost sa u inych narodnosti vylozene podporovala a to aj u podstatne menej pocetnych (napr. u Jakutov alebo Baskirov). Dokonca aj sovietski Nemci, rovnako rozptyleni ako Zidia a pocetne mensi mali svoje skoly. V neskorsich rokoch sa Chruscov pokusal dokazovat, ze Zidia prave tak, ako aj ostatne narodnosti boli rozdeleni na privrzencov a odporcov Hitlera. To pochopitelne podnietilo skutocnych kolaborantov k antisemitskym aktivitam. Peknym prikladom platnosti teorie reflexie (antisemiti obvinuju Zidov z toho, co sami robia) je clen ukrajinskej akademie vied Trofim Kicko, ktory bol byvaly kolaborant s nacistickou okupacnou mocou. Stal sa v Akademii vied "expertom" na zidovske zalezitosti a vydaval ostro antisemitske knihy, ktore vychadzali v statisicovych nakladoch. Cela antisemitska kampan sovietskeho imperia dosiahla vrcholu pocas sestdnovej vojny r. 1967. Po skonceni vojny sa socialisticke staty s vynimkou Rumunska odhodlali k bezprecedentnemu kroku. Prerusili diplomaticke styky s Izraelom, co neurobili ani voci krajinam, ktore krvavo znicili svoje vlastne komunisticke strany. Komunisticky antisemitizmus nedokazal odpustit Izraelu, ze sa vojna neskoncila jeho znicenim, ako to ocakavala protiizraelska propaganda.

    Sovietsky rezim, rovnako ako rezimy ostatnych Vychodoeuropskych krajin zamlciaval prispevok zidovskeho obyvatelstva v protifasistickom odboji. Aj v Ceskoslovensku sa rozsirovali tezy o nedostatku odbojoveho ducha medzi Zidmi, o tom, ze "isli do koncentrakov ako ovce", ze jestvoval "len mikroskopicky pocet zidovskych odbojarov" a pod. Vedlajsou reakciou, predovsetkym v ZSSR bolo narastanie pocitu zidovskej identity medzi Zidmi a to aj medzi plne asimilovanymi. V Ceskoslovensku sa skor dalo hovorit o stracajucom sa pocite identifikacie so spolocnostou, co bol jeden z momentov, ktory prispel k poslednej zidovskej emigracnej vlne v roku 1968. Od tych cias sa zredukoval pocet Zidov na uzemi Ceskoslovenska respektive Slovenska na priblizne dnesnu uroven s klesajucim trendom. Pre ilustraciu uvadzam statistiku poctu Zidov v Ceskoslovensku a specialne na Slovensku z roku 1930: Pocet Zidov na zaklade religioznej deklaracie v celej CSR bol 360 tisic, z toho v Cechach 122 t., v Zakarpatskej Ukrajine 102 tisic a na Slovensku 136 t. Zo 136 tisic (religiozne) deklarovanych Zidov sa hlasilo k narodnosti zidovskej 71 tisic, slovenskej 29 tisic, madarskej 22 tisic, nemeckej 9 tisic a k inej 5 tisic. Opatovne nova spolocenska situacia nastala vo Vychodnej Europe koncom osemdesiatych rokov.

    Komunisticke rezimy zanikli skoro vo vsetkych krajinach svetovej socialistickej sustavy. V celej Vychodnej a Strednej Europe vznikali nove rezimy, ktore sa hlasili k demokracii, ludskym pravam, trhovemu hospodarstvu a dalsim znakom typickym pre Zapad. Vseobecnou sucastou tychto zmien bolo aj ozivenie zidovskych komunit, ale tiez ozivenie antisemitizmu na roznych urovniach. Jednotlive staty a spolocenstva reagovali do znacnej miery na zaklade vlastnych tradicii. Opatovne sa objavili javy, o ktorych si aj majoritna spolocnost aj Zidia mysleli, ze nenavratne patria minulosti. V Rusku sa objavila spolocnost "Pamiat" s ostro antisemitskymi heslami. Znovu sa vydavali antisemitske tituly z davnych carskych cias. Ruske obyvatelstvo bolo podnecovane plagatmi do protizidovskej nenavisti. V Rusku aj v dalsich krajinach byvaleho ZSSR doslo aj k fyzickym utokom na zidovske osoby, k mnohym aktom nasilia, podpalacstva synagog, nicenia pamiatok. V Madarsku sa objavila politicka strana s antisemitskym programom. Vo volbach sice neuspela, ale svojho programu a posobenia sa nevzdala. Obdobne ozil aj antisemitizmus v Polsku a to aj napriek tomu, ze sa jedna o krajinu, kde doslo k tak masovemu ubytku Zidovstva, ako v ziadnej inej modernej krajine. O pomeroch v Polsku svedcila aj volebna kampan z pociatku devatdesiatych rokov, ked sa kandidati v ramci volebneho boja vzajomne obvinovali z nedostatocne arijskeho povodu. Este vyraznejsie prejavy antisemitizmu zazili aj rumunski Zidia. Rumunsko sa stalo krajinou, kde doslo k rehabilitacii fasistickeho vodcu z cias spojenectva s Hitlerom, po Antonescovi su pomenovane ulice v mnohych mestach. Publikovanie antisemitskych clankov v novinach a antisemitskych knih bolo zaznamenane aj v Ceskej republike, zda sa vsak, ze tu sa podarilo udrzat na zaklade jestvujucich zakonov antisemitizmus pod kontrolou. Svoju rolu v Cechach zohrali aj vyspele demokraticke tradicie tejto krajiny nadvazujuce na predvojnove Ceskoslovensko. Horsia ako v Cechach je situacia v Chorvatsku, ktoreho prezident sa opakovane prezentoval antisemitskymi prejavmi a to nielen vo verbalnej, ale aj pisomnej podobe. V Chorvatsku je tiez silny a trvaly tlak na rehabilitaciu niekedajsich fasistickych pohlavarov. Prejavy antisemitizmu sa vyskytli aj v ostatnych krajinach byvalej Juhoslavie.

    Pomerne menej znama je situacia Zidov v Albansku, niektore spravy tvrdia, ze v tejto krajine uz ziadna komunita nejestvuje. Vo vsetkych byvalych komunistickych krajinach je stagnujuci alebo klesajuci pocet Zidov. Za istu vynimku mozno povazovat byvalu NDR, ktora je dnes sucastou Nemeckej spolkovej republiky a ako vyspela zapadna krajina predstavuje pre ruskych zidovskych emigrantov jeden z moznych cielov. V dosledku toho sa zvacsil pocet Zidov v Berline. Krajina s najvyraznejsim ubytkom Zidov ostava stale Rusko, podobna je situacia v Ukrajine. V niektorych krajinach Vychodneho bloku posobi ako specificky fenomen rozdielny postoj medzi zidovskou populaciou a nemalou castou majoritnej populacie k problematike holokaustu. Je to zalezitost, ktora predstavuje aj na Slovensku silne exponovany problem a patri k vyraznym slovenskym specifikam. Pochopenie holokaustu a jeho historicka reflexia je pre Zidov na Slovensku predmetom trpkeho sklamania, aj ked treba dodat, ze toto sklamanie nepredstavuje z historickeho hladiska ziadnu novinku. Zidia v diaspore si vzdy uvedomovali svoje postavenie. V moslimskych aj krestanskych krajinach sa pocas staroci prakticky nemenila situacia. Jestvovali dva oddelene svety, zidovsky svet geta a svet majoritnej spolocnosti. V obdobi emancipacie si jednotlivci a niekedy aj cele komunity davali otazku: V com tkvie medzera zabranujuca Zidom integraciu do spolocnosti? Postavili sa rozne teorie: Treba aby sme boli rolnici, nesmieme byt bohati, alebo naopak, nesmieme byt chudobni. Musime byt patrioti. Nesmieme zvyraznovat (alebo naopak zatajovat) svoje Zidovstvo. Musime sa pridat k ich viere, takto a este vselijako inak zneli rady ludi, ktory nasli recept na vyriesenie zidovskej otazky. Adekvatne tomu sa Zidia pokusali o rozne riesenia svojej specifickej situacie: Boli hlboko veriaci aj liberalni, boli zalezeni v gete, aj svetoobcania, chudobni aj bohati, patrioti svojich krajin aj internacionalisti, vzdelani aj nevzdelani, bohati bankari, pravnici aj prislusnici humannych povolani, lekari, ucitelia. Boli aj rolnici a robotnici, aj zidovske masy biednych proletarov. Snazili sa zblizit s nezidovskym okolim aj drzat si od neho distanc. Ale vysledok bol len jeden, ked sa pohla lavina nenavisti, tak ostali Zidmi. Mnohym sa podarilo najst svoje individualne riesenia, ale celospolocenske sa nenaslo, priepast ostala. Kazda zidovska generacia (vcetne sucasnej) prechovava nadej (snad naivnu), ze sucasna doba bude medznikom v dejinach antisemitizmu a ze to, co sa stavalo v minulosti sa uz dnes nemoze stat. Na predchadzajucich stranach sme sa dotkli holokaustu, ako jedneho z dvoch najvyznamnejsich fenomenov modernych zidovskych dejin. Druhou vyznamnou udalostou modernych zidovskych dejin je vznik statu Izrael, ktoreho dejiny a sucasnost su opisane v kapitole Sionizmus a Izrael. Zo vzdialenej historie sme sa dostali az k sucasnym udalostiam.

    Prognozy do buducnosti historia nema robit, ale da sa ocakavat, ze prinesie nam a nasim potomkom prekvapenia, ktore dnes nevieme odhadnut. Mozeme vsak dufat (tak, ako vsetky generacie pred nami), ze buduce dejiny budu voci Zidom priaznivejsie ako bola minulost.

    Poznamka: 1) Knizne vysla vyse 530 stranova zapisnica : "Proces s vedenim protistatneho sprisahaneckeho centra na cele s R. Slanskym." Vyd. Orbis, Praha 1953.

     


    ZAKLADY JUDAIZMU

    Niekedy sa hovori, ze sucasna europska civilizacia spociva na troch stlpoch. Jednym z nich je hora Sinaj, druhym Akropola a tretim Kapitol. O druhom a tretom stlpe, greckej a rimskej civilizacii sa u nas tradicne vyucuje na skolach, existuju literarne, divadelne a ine diela, ktore tieto dve kultury priblizuju. O prvom stlpe, hore Sinaj, ktora reprezentuje zidovske zdroje nabozenstva a kultury sa vie pomerne najmenej a to napriek tomu, ze zidovske obyvatelstvo, potomkovia starozakonneho zidovskeho ludu tvoriaceho sucast obyvatelstva skoro vsetkych krajin sveta, je do dnesnych dni pritomne aj na Slovensku. V predoslom texte je niekolkokrat spomenute pridavne meno zidovsky, pripadne substantivum Zid. Tieto slova maju dvojaky vyznam. Jednak sa vztahuju na nabozenstvo o ktorom si povieme viac v dalsom texte, jednak na narod. Povod slova Zid treba hladat v Starom zakone, v zbierke knih tvoriacich zaklad zidovskeho nabozenstva. Prvych pat knih tejto zbierky nazyvame pat knih Mojzisovych a podla zidovskych tradicii ich napisal najvacsi zidovsky myslitel a moralista Mojzis (Mose) na pokyn Hospodina. Okrem tychto piatich knih obsahuje zbierka Stareho zakona 34 dalsich knih. Tieto knihy su najvydavanejsimi dielami minulosti aj pritomnosti a tvoria neprekonatelnu pokladnicu vedomosti a poucenia. Studiom a vykladom textu starozakonnych knih sa zaoberali mnohi ucenci. Tato cinnost pokracuje aj v sucasnosti. V mnohych krajinach existuju biblicke ustavy a vacsina vyznamnych univerzit vo svete ma zriadene katedry alebo ustavy judaistiky, na ktorych sa vedci zaoberaju aj Starym zakonom.

  • 1. kniha GENESIS ( Povod.)
  • 2. kniha EXODUS ( Odchod.)
  • 3. kniha LEVITICUS ( Kniha Levitov.)
  • 4. kniha NUMERI ( Cisla.)
  • 5. kniha DEUTERONOMIUM ( Obnoveny zakon.)

    Tychto pat knih je v hebrejcine oznacovanych ako Tora, co sa preklada ako zakon, ucenie alebo navod, pokyn. Jednotlive knihy maju v hebrejcine nazvy: 1.Beresit (Na pociatku), 2. Semot (Mena), 3. Vajikra (Volal), 4. Bamidbar (Na pusti), 5. Dvarim (Slova). V slovencine existuje vela vydani Stareho zakona Pre slovenskeho citatela je lahko pristupny, kedze tvori prvu cast tzv. Biblie, co je spolocne vydanie zbierky knih Stareho (zidovskeho) a Noveho (krestanskeho) zakona. Pre zidovskych veriacich ma len Stary zakon charakter nabozensky zavaznych (posvatnych) knih. Slovo Zid suvisi s biblickou postavou Judu, jedneho z dvanastich synov Jakoba. Poradie zakladatelov zidovskaho naroda, cize patriarchov je nasledovne: Abraham s manzelkou Sarou mali jedneho syna Izaka. Izak mal za manzelku Rebeku a narodili sa im dvaja synovia-dvojicky Ezau a Jakob. Jakob, nazyvany tiez Izraelom, co znamena "bojovnik Bozi", mal dvanast synov. Tychto dvanast synov tvorilo hlavy dvanastich kmenov Izraela. Slovenske pomenovanie Zid (nemecke der Jude, ruske jevrej) suvisi teda so stvrtym synom Jakoba Judom. Meno Izrael ma vseobecnejsi charakter pretoze zahrna vsetkych dvanast kmenov. Toto pomenovanie prijal aj novodoby zidovsky stat, ktory po skoro dvoch tisicrociach vznikol r. 1948 na pode niekedajsieho biblickeho osidlenia Zidov.

    Rodokmen patriarchov od Abrahama:

    ABRAHAM a SARA mali syna Izaka. IZAK a REBEKA mali synov Ezaua a Jakoba.
    JAKOB a LEA mali sest synov s menami  RUBEN, SIMEON, LEVI, JUDA, JISSACHAR, ZEBULUN a dceru s menom DINA. p p Synovia JAKOBA a RACHEL su JOZEF a BENJAMIN. Synovia JAKOBA a BILHY su DAN a NAFTALI. p p Synovia JAKOBA a ZILPY su GAD a ASER.

    Niekedy sa stretneme tiez s oznacenim Hebrej, hebrejsky. Povod slova treba hladat opat v biblii. Hebrej sa nazyval jeden z Abrahamovych predkov. Aj rec v ktorej vznikla vacsina knih Stareho zakona sa nazyva hebrejcina. Moderna forma hebrejciny - ivrit je dnes uradnym jazykom statu Izrael. Zidovstvo alebo Judaizmus mozeme teda chapat v dvoch rovinach, v nabozenskej a v narodnej. Ako definicia Judaizmu moze sluzit definicia z ucebnice : Judaizmus je kolektivna, religiozna, kulturna a pravna tradicia a civilizacia, ktora sa vyvinula a menila od zaciatku biblickej periody az po dnesok. Ako taka nie je monoliticka. Zahrnuje vela roznych historickych obdobi, ako aj vela roznych pristupov k centralnej otazke Boha, cloveka a sveta. Napriek roznosti su vsetky tieto pristupy zviazane kontinuitou tradicii, ako aj kolektivnym historickym osudom deti Izraela. (Poznamka 1)

    Zidovstvo je nabozenstvo dejin, nabozenstvo historie. p p Boh Izraela nemoze byt najdeny len v prirodnych ukazoch.p p Prihovara sa nam prostrednictvom dejinnych udalosti. p p Rabi Abraham Joshua Heschel ( 1907-1973 ). p Biblia - najdolezitejsia kniha zidovskeho naroda. Zidov nazyvali od davnych dob narodom knihy. Nemecky pisuci zidovsky basnik minuleho storocia Heinrich Heine nazval bibliu prenosnou vlastou zidovskeho ludu. Mnohi rabini hovorili o biblii ako o knihe v ktorej sa najdu odpovede na vsetky otazky. Tora a ostatne knihy Stareho zakona maju centralne postavenie aj v zidovskej literature. Existuje obrovske mnozstvo nabozenskej literatury ktora sa obracia k Staremu zakonu, vyklada ho, dopkna a komentuje. Existuju dokonca stupnovito (hierarchicky) usporiadane komentare tychto komentarov. Vyznamni komentatori presli do dejin a dodnes sa vydavaju a citaju. Najvacsi vyznam pre Zidovstvo ma zbierka komentarov Tory znama pod menom Talmud. Studiom Talmudu sa zaoberaju hlavne studenti vysokych rabinskych skol (jesiv), ktore su specializovane na vychovu rabinov. Jedna z najstarsich a najvyznamnejsich jesiv v Europe bola do roku 1939 v Bratislave. V strednej a vychodnej Europe existuje v sucasnosti len jedno rabinske uciliste, v Budapesti. Talmud, na rozdiel od Biblie nie je u nas dostatocne znamy a preto je mu venovana v tejto knihe samostatna kapitola. Bibliu alebo Toru nemozno posudzovat podla kratkych, z textu vytrhnutych citatov, treba ju chapat ako celok. Vznik Tory historici kladu do obdobia pred 3500 rokmi. Bola to doba, ked to co Tora pozadovala posobilo priam sokujuco, revolucne. V zidovskej literature sa Biblia oznacuje skratkou Tanach, zlozenou z pismen Tav, Nun a Kov, respektive Chov (Kov a Chov sa lisia len bodkou). Prve pismeno znamena Toru, nasleduju neviim (proroci) a po nich ketubim (spisy). Spociatku bola za svatu povazovana len Tora, prorocke knihy boli kanonizovane niekolko storoci pred pociatkom obc. letopoctu. Spisy boli predmetom polemiky este v case tvorby Talmudu. Zidovsky kanon (Stareho zakona) prevzala v plnom rozsahu evanjelicka cirkev. Katolicka cirkev pridala do Stareho zakona dalsie knihy, napr. Makabejske knihy a Tobiasa. Pocet knih Stareho zakona podla literatury [4] je 39. Zidovske zdroje casto uvadzaju mensi pocet, pretoze mnohe knihy uvedene v [4] ako samostatne, povazuje zidovsky supis za jednu knihu.
    Dve odpovede na otazku: " Ako zhrnut celu bibliu do  jednej vety ? ".
    Zhrnutim celej biblie je veta : Miluj blizneho svojho  ako seba sameho. Rabi Akiba ( zaciatok 2.storocia ) Zhrnutim celej biblie je veta : Toto je kniha dejin  cloveka. (Rabi Ben Azarja
    1511-1578 )

    Cele dejiny humanizmu mozeme oznacit, ako dejiny presadzovania myslienok Tory. Na ziadnom mieste Tory nenajdeme vyzvu ku krutosti alebo surovosti, ale na mnohych miestach je napisana poziadavka miernosti a tolerancie. Nielen voci ludom, ale voci vsetkemu zivemu. Tora sa zastava aj otrokov v case, ked otroctvo bolo sucastou zivota vsetkych narodov a malo casto velmi surove formy. Existuje vela pravnych predpisov Tory, urcujucich kedy musi dat pan svojmu otrokovi slobodu a co s nim nesmie robit (2. Mojz. 21). Z dnesneho hladiska by sme Toru nazvali silne socialnou. Su v nej zakony v prospech chudobnych, vdov a sirot, otrokov, zakony na ochranu zvierat. Celou Torou sa sustavne tiahne nit prikazania tolerancie a ohladuplnosti. Napriklad : "Nezberaj zvysky urody na poli za sebou, nechaj tieto zvysky chudobnym. Neobijaj vsetko ovocie zo stromu, nech si zvysky zoberu ti, co nemaju dost pre seba." (5.Mojz. 24, 19-21) "Neutlacaj cudzinca, sam si poznal ake tazke je byt cudzincom v krajine, sami ste boli cudzincami v Egypte." (2.M. 23, 9) "Ked beries od niekoho zalohu, nevstupuj do jeho domu. Pockaj pred dverami. Sam ti prinesie, co moze postradat, ty by si mu mohol vziat nieco, co potrebuje. Ked beries do zalohy plast chudaka, vrat mu ho pred zapadom slnka, mozno nema v com spat." (2.M. 22, 25) "Vdovu ani sirotu nebudete utlacat. Ak ju budete utlacat, vase zeny budu vdovami, vase deti sirotami." (2.M. 22, 21-22) Tora jasne a dokladne vyzaduje cestnost a uprimnost, odsudzuje falosnost a pretvarku. "Neroznasaj falosny chyr, nesvedc krivo. Nechod s vacsinou pachat zlo a nesvedc s vacsinou, aby si neprekrucal pravdu. Ale nenadrzaj ani bedarovi." (2.M. 23, 1-4) "Neprekrucaj pravo chudobneho v jeho spore." (2.M. 23, 6) "Neprijmaj uplatok, lebo uplatok oslepuje i toho kto dobre vidi." (2.M. 23, 8) Mozeme tiez citovat z poziadaviek slachetnosti voci nepriatelom : "Ked padne tvoj nepriatel netes sa, ked sa potkne nejasaj." (Prislovia 24, 17) "Ked je tvoj nepriatel hladny nakrm ho, ked je smadny, napoj ho vodou." (Prislovia 25, 21) "Ak uvidis zviera, ktore sa trapi pod vahou svojho nakladu, pomoz mu, bez ohladu na to, ci patri tvojmu nepriatelovi." (2.M. 23, 4-5) Zakladne crty nabozenstva. Prvu a najzakladnejsiu crtu vidime v prvych prikazaniach desatora. Zidovska viera je prisne monoteisticka. To znamena, ze uznava len jedineho Boha, tvorcu celeho sveta, aj cloveka. Clovek je Bohom stvoreny a stvoreny na obraz Bozi. Clovek ma slobodnu volu, moze rozhodovat o svojom konani, moze konat dobro alebo zlo. Ako navod na rozlisenie dobra a zla sluzi Tora, ktoru Hospodin ponukol vsetkym narodom. Prijal ju vsak len zidovsky narod ( v tom spociva casto diskutovana otazka vyvolenosti ) a uzavrel s Hospodinom zmluvu. Zmluva vyzaduje od Zidov dodrziavanie zakonov, ktore im Hospodin dal prostrednictvom Tory a Hospodin sa zaviazal pomahat zidovskemu narodu, ktory povazuje za svoj vyvoleny lud. Odmena za dodrziavanie zakonov, aj trest za ich porusovamie moze prist na tomto svete, ale aj neskorsie. Zidovstvo veri v nesmrtelnost ludskej duse. Cast zakonov zjavenych v Tore ma, podla zidovskej etiky, platnost pre vsetkych ludi, teda aj pre nezidovske obyvatelstvo. Nezidia nemusia dodrziavat ritualnu cast zakona, ako napriklad svatenie zidovskych sviatkov, ritualny sposob stravovania a podobne, ale mali by dodrziavat tzv. Noachove zakony. Je to sedem prikazov, jeden pozitivny a sest negativnych : konat spravodlivo, nezapierat Boha, nesluzit modlam, nevrazdit, nekradnut, nesmilnit a netrapit zvierata. Nabozenstvo ma narodny charakter. Misionarska cinnost, snaha obratit inovercov alebo ateistov na zidovsku vieru neexistuje. Napriek tomu je mozne dobrovolne prestupenie na Zidovstvo. Taketo pripady su, ale vyskytuju sa pomerne zriedkavo. Povodna zidovska pospolitost v biblickych casoch bola prisne teokraticka. Neexistoval rozdiel medzi nabozenskym a svetskym zivotom. Tora davala odpoved nielen na otazky, ktore by sme dnes oznacovali ako "nabozenske". Vsetky zlozky zivota jednotlivca mali byt v harmonickej rovnovahe. Zivot a konanie veriacich bolo a je riadene 613 prikazmi (micvot), ktore sa delia na 248 pozitivnych prikazov a 365 zakazov.

    V Zidovstve je studium Tory samo o sebe religioznou hodnotou a student tvori clanok retaze spajajucej zidovsky narod so zjavenim na hore Sinaj. Poznanie Tory je aj predpokladom naplnenia jej zakonov. Dejinnym cielom zidovskeho naroda je dosiahnutie lepsieho stavu sveta, ktory bude zvestovany prichodom Mesiasa. Mesias je clovek vyslany Hospodinom a po Jeho prichode na zem prestanu vojny a nasilnosti. Ludstvo bude zit v stasti a harmonii, Zidia sa vratia do svojej starej vlasti a nenavist medzi narodmi aj jednotlivcami sa pominie. Zidovske nabozenstvo nepozna cirkevnu hierarchiu obvyklu u inych velkych svetovych nabozenstiev. Na cele nabozenskej obce stoji jej predstaveny ( obvykle predseda ) a popri predstavenom rabin. Rabin je znalcom Tory a inej nabozenskej literatury. Okrem toho mu prislucha sudcovska uloha vo veciach nabozenskych a v minulosti aj svetskych. Velmi casto je aj kazatelom v zidovskom kostole - synagoge a niekedy uci deti zakladom Tory. Rabina treba chapat ako ucitela a znalca Tory, nie ako knaza. Nie je prostrednikom medzi Bohom a clovekom. Povest jednotlivych rabinov sa vytvarala na zaklade ich ucenosti a pisomnych rozhodnuti presne takym sposobom, ako sa dnes vytvara povest vedcov vo vedeckom svete. Autorita rabina je teda prirodzena, zodpoveda jeho vedomostiam a sposobu zivota. Organizacia, ktora by zavazne kodifikovala (uzakonovala) Zidovstvo nebola vytvorena. Jednotlive rabinske autority sa snazia odvodit svoje nazory z tradicnych zdrojov. V dejinach Zidovstva sa vyskytlo vela snah o vytvorenie dogmatickeho zhrnutie nabozenskej viery. Snahou ucencov, ktori zhrnuli zaklady viery do niekolkych bodov nebolo presvedcit ostatnych veriacich o spravnosti ich "jedineho" ponatia viery, ale redukovat znacny pocet prikazov (micvot) a vseobecne prijatych nazorov na maly pocet zakladnych predpokladov. Z tychto zakladnych predpokladov sa dali odvodit dalsie nazory, implicitne zakodovane v zakladnych predpokladoch. Spravnejsie by bolo hovorit v tomto pripade o axiomatizacii, ale v sulade s literaturou hovorime o dogmach a dogmatizacii. Uvedieme 13 zakladnych clankov viery (dogiem), znamych ako ani maamin (pevne verim). Autorstvo sa pripisuje vyznamnemu stredovekemu ucencovi Maimonidesovi.

    1) Boh existuje, jeho bytie nie je ohranicene casom.
    2) Boh je jediny.
    3) Boh je netelesny.
    4) Boh je povodcom vsetkeho.
    5) Len k Bohu sa slusi modlit.
    6) Boh sa zjavil.
    7) Mojzis je a ostane najvacsim prorokom.
    8) Tora je Bozie zjavenie.
    9) Tora je nezmenitelna.
    10) Boh je vseveduci.
    11) Boh je nanajvys spravodlivy.
    12) Boh nam posle spasitela.
    13) Boh vzkriesi mrtvych.

    Maimonidesovi nasledovnici Chasdai Crescas (asi 1340-1411) a Jozef Albo (1380-1444) zredukovali pocet zakladnych clankov s oddovodnenim, ze niektore mozno odvodit z inych. Podla Alba su tri zakladne clanky viery: 1) Boh existuje. 2) Tora je Bozie dielo. 3) Na druhom svete je spravodliva odplata. Najnovsi stav dogmy, ktoreho autorom je rabi Rafael Hirsch pochadza z 19. storocia. Nasledujucich devat clankov vytvara zaklad, na ktorom sa zhodnu rozne ponatia zidovskeho nabozenstva. (Poznamka 2)

    1) Jestvuje jeden Boh.
    2) Boh sa zjavil ludom.
    3) Vztah medzi Bohom a clovekom je bezprostredny.
    4) Svet je stvoreny Bohom.
    5) Zmyslom a cielom stvorenia je dobro.
    6) Clovek je sam za seba mravne zodpovedny, ma slobodnu volu.
    7) Boh nam dava zakony, vytvara mieru dobra a zla.
    8) (Po prichode Mesiasa) oziju zosnuli v novej forme existencie, ktorej bytie je zahalene tajomstvom. 9) Izrael ma svoje poslanie, ktore mu zveril Boh.

    Z predchadzajuceho odvodili zidovski teologovia, ze bytie Bozie ma inu podstatu, ako ludske. Preto je zakazane spodobnovanie Boha formou vytvarneho diela ktore je vytvorene clovekom. Dalsim dosledkom existencie jedneho Boha, ktory sa zjavil ludom je rovnost ludi bez ohladu na povod, narodnost alebo rasu. Zidovstvo kladie vacsi doraz na konanie, ako na samotnu abstraktnu vieru, aj cloveka posudzujeme podla skutkov, nie podla viery. Zboznost vyjadruje clovek plnenim prikazov a zakazov. Cielom konania jednotlivca ma byt dokonalost v nabozenskych aj svetskych veciach, ktore spolu suvisia.

    Prislusnost k zidovskemu narodu je podla nabozenskych predpisov urcovana Halachou. Predpis o prislusnosti hovori, ze za zidovske je povazovane dieta narodene zidovskej matke. Teda Zidovstvo sa dedi podla praslice, nie podla meca. Tohto ponatia sa pridrziava ortodoxne Zidovstvo, su uznavane aj ine riesenia tejto otazky. Zakladny obrad urcujucim prislusnost muzov k zidovskemu nabozenstvu je obrad brit mila (zmluva obriezky). Obriezka sa ma konat osem dni po narodeni dietata. Zidia nie su jediny narod ktory obriezku praktizuje. V antickych dobach bola obriezka bezna aj u inych narodov a dnes je lekarmi doporucovana z hygienickych dovodov. V Amerike sa praktizuje aj u znacnej casti nezidovskeho obyvatelstva. Podla zidovskych pravidiel je chlapec povazovany za dieta do 13-teho roku zivota, nasleduje obrad bar micva (syn zakona), po ktorom sa chlapec povazuje za dospeleho. Bar micva sa kona v synagoge, chlapec prednesie rec v ktorej dakuje svojim rodicom za vychovu, potom je predvolany k Tore, ako dospely.

    Zidovska svadba sa odohrava podla ritualizovaneho priebehu. Sucastou svadby je spisanie svadobnej zmluvy (ketuba). Zmluva obsahuje standardny text a pojednanie o financnom vyporiadani sa v pripade rozvodu. Svadba nie je viazana na synagogu, moze sa konat kdekolvek. Podla zidovskeho ponimania je manzelstvo rozlucitelne. Rozvod je pomerne jednoduchy, proti rozvodu vsak hovoria mnohe miesta Talmudu, ktore ho doporucuju, len ako krajny prostriedok po zlyhani pokusov o zmierenie sa medzi manzelmi.

    Poslednou zastavkou cloveka na zemi je pohreb. Zidovsky pohreb sa vyznacuje jednoduchostou. Nepochovava sa v sobotu a vo sviatky. Intenzivny smutok sa dodrziava sedem dni, nasleduje dalsich 30 dni smutku. Zosnuleho si potom pripominame po cely zivot na vyrocie jeho smrti (jahrzeit), ktore sa urcuje podla zidovskeho kalendara. Vsetky nalezitosti zidovskeho pohrebu ma zvycajne na starosti chevra kadisa (svaty spolok). Je to spolok s dobrovolnym clenstvom. Jeho ulohou je starat sa o tazko chorych a umierajucich, organizovat pohreby a vsemozne pomahat rodinam nebohych. Clenstvo v spolku sa povazovalo za cestnu ulohu. Spolok chevra kadisa patril vzdy k prvym spolkom, ktory sa zalozil v sidle nabozenskej obce. Bolo by mozne uviest vynimky z uvedeneho. Napriklad, je znama Chazarska risa, v ktorej aristokracia aj obyvatelstvo prestupilo na zidovsku vieru, napriek tomu, ze pokrvne nepatrilo k Zidovstvu.

    Vznikom roznych nazorov v Zidovstve, podobne ako v inych nabozenstvach vznikali jednotlive sekty, kulturne a nabozenske prudy. Rozne ponatia Zidovstva. Predchadzajuci text charakterizuje stary alebo tradicny Judaizmus, dnes oznacovany ako ortodoxny. Az do 19. storocia tvorila ortodoxia najvyznamnejsi, aj ked nie celkom homogenny prud Zidovstva. Mesianisticke hnutia, samaritani, karaiti alebo sekty, o ktorych piseme v dalsom, sa javili, len ako okrajova zalezitost. Plati to aj o pseudomesiasskych hnutiach v stredoveku, ktore silne zaposobili na zidovske masy, ale casom zanikli, pripadne stoja na okraji zaniku.

    Chasidizmus.
    Vo vnutri ortodoxie jestvuje velmi svojrazny duchovny smer alebo hnutie, zname ako chasidizmus (chasid - zbozny). Hnutie sa vykrystalizovalo vo Vychodnej Europe na pociatku 18. storocia. Za zakladatela je povazovany rabi Bal Sem Tov (Pan Dobreho Mena) strucne zvany Best (1700-1760). Bestovi a jeho nasledovnikom sa podarilo uviest do zivota svieze, v sirokych masach zidovskeho ludu reflektovane hnutie. Jeho podstatnymi prvkami bolo spojenie radosti zo zivota a zboznosti, dovera k Bohu, prekracujuca starosti o kazdodenny zivot a posilnenie vlastnej individuality. Sireniu chasidizmu napomahal zivot v spolocenstve a posobenie veducich osobnosti chasidskeho hnutia - cadikov. Cadikmi sa stavali vyrazne osobnosti s jednoduchymi vonkajsimi formami spravania. Zivot a skutky cadikov sa neraz stali legendou este v case ich zivota. Zili obklopeni svojimi ziakmi a nasledovnikmi, ktori najprv len ustne, neskorsie aj pisomne zaznamenavali ich skutky. Chasidizmu bola cudzia spolocenska okazalost a reprezentacna vzdelanost, stal sa ludovym hnutim. Na pociatku svojho vyvoja sa dostal do konfliktu s tradicnym rabinskym Judaizmom, ktoremu chasidski kazatelia odlakali vacsinu veriacich. Avsak podstata chasidizmu spociva na ortodoxnych zakladoch a Kabale. Cadikovia dodrziavali tradicie a boli znalcami Talmudu. Z Kabaly prevzali Chasidi ucenie o dvoch eterickych prudoch prestupujucich cely vesmir. Jeden prud smeruje od Boha smerom k hmotnemu svetu, druhy je opacny. Dosledkom toho obsahuju vsetky bytosti, ale aj neziva priroda stopy Bozej pritomnosti. Cielom modlitby a spravneho zivota je priblizenie sa k Bohu. Dosiahnut to mozno vrucnostou a uprimnostou, falosna askeza je skodliva. Ciest k Bohu je nekonecne vela, vyrazove prostriedky dialogu Boh - clovek su neobmedzene. Zapadoeuropske Zidovstvo sa zacalo zaujimat o Chasidov az v 19. storoci. K najvyznamnejsim znalcom chasidizmu patril M. Buber, ktoreho kniha "Chasidske vypraveni" [28], je dostupne nasim citatelom. Druha kniha, ktora si zasluhuje v tejto suvislosti rovnaku pozornost je "Devft bran" od Ceskeho autora Jiqiho Langra s predslovom autorovho brata Frantiska Langra [36]. V predvojnovom Ceskoslovensku zili male skupiny Chasidov pochadzajuce z Polska. V Bratislave mali vlastnu modlitebnu v dosial zachovanom objekte, tzv. "Zigra haze" na Zidovskej ulici. (Poznamka 3) V dome je v sucasnosti stala expozicia Zidovskeho muzea. Domovom chasidskeho hnutia bola oblast Halica a Ukrajiny, kde zila pred vojnou vacsina europskych Zidov. Nacisticky holokaust prezila len mala cast Chasidov. Mensie spolocenstva ziju dnes v Izraeli a USA.

    Reformovane Zidovstvo
    V 19. storoci vzniklo medzi nemeckymi Zidmi, ktori boli pomerne asimilovani, reformne hnutie pozadujuce odstranenie niektorych starych praktik. Reformovane Zidovstvo, ku ktoremu sa priklonila cast nemeckych Zidov sa rozsirilo aj do inych krajin. Velkej popularite sa tesilo v USA, kde mozno za jeho pociatok povazovat konferenciu v Pittsburgu roku 1885. Americki reformovani Zidia definovali svoje hnutie, ako nabozenske a nie narodne. Z toho dovodu najprv odmietali sionizmus, povazujuc tento za narodne hnutie, neskorsie zmenili svoj postoj a pridali sa k nemu. Delenie nabozenskych obci na ortodoxne a reformovane prebehlo v mnohych europskych krajinach vcetne Uhorska. K rozdeleniu v Uhorsku doslo po budapestianskom kongrese roku 1868. V nasledujucich rokoch vznikli aj na Slovensku na mnohych miestach reformovane (tiez neologicke alebo kongresove) nabozenske obce. V Bratislave vznikla reformovana obec uz v roku 1872, vacsina bratislavskych Zidov vsak ostala verna ortodoxii, na cele ktorej stali potomkovia rabina Chatama Sofera. Rozdiel medzi ortodoxnym a reformovanym Zidovstvom sa tyka nabozenskych praktik. V ortodoxnych synagogach sedia zeny a muzi oddelene, v reformovanych spolu. Ortodoxny rabin ma len tradicne zidovske vzdelanie, reformovani rabini casto doplnuju svoje vzdelanie na univerzitach. Ortodoxna Bohosluzba je vedena v hebrejskom jazyku, reformovana pripusta pouzitie inych jazykov. Kazne hovoria reformovani rabini v jazyku, ktory je ich posluchacom najlepsie zrozumitelny. Dalsie odlisnosti reformovanych praktik su : Pouzivanie organu v kostole, menej prisne dodrziavanie stravovacich predpisov a predpisov o sobote, ako aj benevolencia v dodrziavani mnozstva prikazov a zakazov.

    Konzervativizmus.
    Strednou cestou medzi prisnou ortodoxiou a benevolentnym reformovanym Zidovstvom su konzervativni Zidia. Stravovacie a sobotnajsie predpisy dodrziavaju, ale nie tak prisne, ako ortodoxia. Sviatky svatia. V synagogach sedia muzi aj zeny spolu. Na rozdiel od reformovanych, sa konzervativni Zidia zahaluju pri modleni do talesov. Konzervativne Zidovstvo sa snazi zlucit narodne kultury hostitelskych krajin so zidovskou kulturou. Hlada sposob spoluzitia Zidov s inymi narodmi v diaspore, ale podporuje stat Izrael.

    Askenazski a sefardski Zidia.
    Cele europske Zidovstvo mozme rozdelit na askenazskych a sefardskych Zidov. Tieto skupiny sa vyformovali v rannom stredoveku. Vacsia cast europskych Zidov prisla do strednej a vychodnej Europy z uzemia Nemecka. Nazyvaju sa askenazim a ich hovorovy jazyk je jidis.

    Jazyk jidis (zidovsky) sa vytvaral v priebehu 8. az 11. storocia. Zakladom je stredoveka nemcina s mnozstvom hebrejskych slov obohatena aj o slovanske prvky. Vznikla tak bohata a ziva rec s vlastnou literaturou, folklorom, divadlami, novinami atd. Pri pisani sa nepouziva latinka, ale hebrejska abeceda. Velky rozmach jidis literatury nastal v 19. storoci na uzemi dnesneho Polska a zapadneho Ruska. V mnohych statoch vychadzaju aj dnes noviny a casopisy v jazyku jidis, ktory povazuje za svoj materinsky jazyk znacny pocet zidovskych obyvatelov v ZSSR. Nas citatel ma moznost zoznamit sa s jidis literaturou vo vybere poviedok [32]. Pristupne su aj slovenske vydania knih I. B. Singera [31], pisuceho povodne jazykom jidis. Singerovo dielo bolo odmenene Nobelovou cenou za literaturu. Druha skupina europskych Zidov pochadza zo stredovekeho Spanielska. Od toho je odvodene ich pomenovanie sefardim (Sefard - Spanielsko). Sefardski Zidia ziju v juznej Europe, Stredomori a v Spanielsku. Maju tiez vlastnu rec, ladino.

    Zakladom ladina je Spanielcina spojena s hebrejcinou a latincinou. Aj v ladine jestvuje vlastna literatura a kultura. Delenie europskeho Zidovstva na Sefardsku a Askenazsku vetvu je hlavne kulturne a jazykove, ale obshuje v sebe aj rozdiely v nabozenskych zvykoch, synagogalnej sluzbe a liturgii. Medzi prislusnikmi oboch vetvi mozeme najst ortodoxnych, reformovanych alebo inych Zidov. V dnesnom Izraeli jestvuje zvlast nabozenska obec sefardska a askenazska (obidve ortotoxne). Pred 2. svetovou vojnou tvorili askenazim asi 90 % poctu Zidov v Europe, patrili k nim aj ceskoslovenski Zidia. Najblizsie sefardske obce sa nachadzali v Juhoslavii. V dnesnom Izraeli su askenazski Zidia pocetne v mensine, ale maju dominantny vplyv v politike, vede a verejnej sprave.

    Rekonstruktualizmus.
    V roku 1940 zalozil Mordechaj Kaplan v USA rekonstruktivny Judaizmus. Zakladnou myslienkou je, ze Zidovstvo nie je len nabozenstvo alebo narodnost, ale cela civilizacia. K tomuto prudu sa dnes hlasi cca. 60 000 ludi. Od roku 1963 maju vlastny rabinsky seminar vo Filadelfii. Z hladiska tradicneho Zidovstva je neprijatelny ich nazor na Toru, ktoru povazuju za dielo cloveka.

    Karaiti.
    Karaiti su najvacsou sektou v zidovskej historii. Sekta vznikla roku 765 na uzemi dnesneho Iraku po smrti exilarchu v Bagdade. Titul exilarchu dostaval predseda miestnej zidovskej komunity, ako jej uradne uznany predstavitel. Stary exilarcha zanechal po sebe dvoch synov. Za novu hlavu obce bol zvoleny mladsi syn, oblubeny Chananja ben David. Starsi brat Anan ben David a jeho privrzenci sa s tymto nechceli zmierit a prehlasili volbu za neplatnu. Vznikol rozkol, do ktoreho zasiahli kalifovi uradnici a zatkli odbojneho starsieho brata. Hrozil mu trest smrti. Zachranil sa pomocou rady islamskeho ucenca Abu Hanifa, ktory navrhol, aby sa Anan pred uradmi prehlasil za hlavu sekty neuznavajucej Talmud. V navrhu je podobnost so siitskou vetvou Islamu, ktora uznava Koran, ale odmieta ustnu tradiciu - Sunu. Ananovo vysvetlenie bolo prijate a stal sa uradne uznanou hlavou novej sekty bnej mikra (synovia pisma). Z toho sa vytvorilo pomenovanie Karaiti. Karaiti odmietli Talmud a su preto povazovani za antirabinske hnutie. Pokyny Tory sa snazia prenasat priamo do zivota. V minulosti vynikli, ako znalci v skumani Tory. V orientalnych krajinach mala sekta vela privrzencov. Centrum Karaitov bolo v Konstantinopolise, v znacnom pocte prenikli na Krym a rozsirili sa v zapadnom Rusku az po Litvu. V obdobi 2. svetovej vojny nacisti obsadili cele uzemie vyskytu Karaitov a az na male zvysky ich vyvrazdili. Dnes ziju v ZSSR a Izraeli male skupiny ich potomkov.

    Samaritani.
    Samaritani su malou zidovskou sektou. Pochadzaju, ako vidiet z ich pomenovania, z obyvatelov Samarie, uzemia leziaceho severne od Jeruzalema. Sekta vznikla roku 722 pred pociatkom obc. letopoctu, ked sa cast obyvatelov Samarie zmiesala s obyvatelstvom okolitych krajin a vytvorila vlastny nabozensky kult, ktory sa odlisoval od povodneho Zidovstva. Po navrate Zidov z babylonskeho vyhnanstva pod vedenim Nehemiasa a Ezdru spat do vlasti vznikol rozkol medzi Zidmi a Samaritanmi. Dosledkom rozkolu bolo vybudovanie vlastneho samaritanskeho chramu na hore Garizim v blizkosti Sichemu. Tento chram znicil roku 128 pred obc. letopoctom Jan Hyrkan I. Potomkovia Samaritanov ziju (cca. 430 osob) a praktizuju svoju vieru v dvoch centrach v Izraeli (Cholon a Sichem). Centralnu ulohu nabozenskeho zivota hraju v samaritanskom ponimani nabozenstva knazi, ktori vykladaju zakony, urcuju kalendar a sviatky. Zachovala sa bohata samaritanska literatura pisana v styroch jazykoch, hebrejsky, grecky, arabsky a specialnym aramejskym dialektom. Jestvuje samaritansky preklad Tory a jej komentarov.

    Falasa.
    Predkovia prislusnikov sekty Falasa odisli z Izraela do Etiopie pocas vlady krala Salamuna a udrzali si svoju vieru do dnesnych dni. Zili v horskych, tazko pristupnych oblastiach. V niektorych obdobiach mali vlastny stat. V 10. storoci je uz zaznamenana zidovska panovnicka dynastia zalozena kralom Gideonom a jeho manzelkou Juditou. Vlada dynastie trvala asi 300 rokov. Samostatny zidovsky stat na severe krajiny, ktoremu vladli bojoval v tom case s krestanskou castou na juhu Etiopie. Upadok kralovstva je spojeny s preniknutim mohamedanskych dobyvatelov do Etiopie. Posledny panovnik, menovec zakladatela dynastie, Gideon vladol do roku 1615. Od tych cias nastava upadok vplyvu aj poctu zidovskeho obyvatelstva Etiopie. Etiopski Zidia sekty Falasa boli pre Europu "objaveni" koncom 19. storocia. Pocas dlhych storoci izolacie od sveta zanikla ich znalost hebrejciny a hovoria etiopsky. Toru a ine zidovske svate knihy maju prelozene. Dodrziavaju vsetky zasady zidovskej viery, stravuju sa podla ritualnych predpisov (s malymi vynimkami), prisne svatia soboty a ostatne sviatky. Kalendar vsak nemaju identicky so zidovskym. Jednoduche synagogy stavaju podla vzoru niekedajsieho jeruzalemskeho chramu. Zachovavaju mnozstvo zidovskych zvykov a tradicii, cestovatelia z Europy si vsimli, ze ich chatrce su podstatne cistejsie, ako pribytky nezidovskeho obyvatelstva. Zachovali sa u nich mnohe, v europskom zidovstve uz zaniknute zvyky. Maju aj svoje specifika, napriklad mnichov a mnisky, co mozno povazovat v Zidovstve za raritu. Prislusnici Falasa sa sami oznacuju za "Bet Israel" (dom Izraela), slovo falasa je etiopske a znamena cudzinec, priselec. V roku 1956 ich zilo v Etiopii 30 tisic. Ziju pomerne zaostalym sposobom v zlych hospodarskych a zivotnych podmienkach. Pocas hladomoru v roku 1984 premiestnovali prislusnikov sekty do Izraela. Akcia sa prezradila v dosledku indiskrecie novinarov a vlada v Adis Abebe zakazala dalsiu emigraciu. Asi 15 tisic prislusnikov Falase ostalo v Etiopii. K presunu zvysnej casti sekty doslo 25. 5. 1991, ked boli pocas 22 hodin prakticky vsetci etiopski Zidia letecky dopraveni do Izraela.

    Poznamky:
    1 Vid literatura [1].
    2 Podla lit. [3], 5. zvazok, stkpce 1167-1176, heslo "Dogmen".
    3 Podla lit. [12].

  •  

    SIONIZMUS A IZRAEL

    Pocas dlhych rokov bol sionizmus tercom utokov nasej tlace a masovych medii. Snad proti ziadnemu statu nebolo vedenej tolko kritiky, ako voci statu Izrael, ziadne ine hnutie nebolo tak sustavne napadane, ako sionizmus. V ociach mnohych slovenskych citatelov tak vznikol pokriveny obraz o sionizme, ktory sa v extremnych pripadoch zrovnaval s fasizmom a celkom bezne s rasizmom. Tvorenie tohoto pokriveneho obrazu ma, podla mojej mienky, len z malej casti politicky charakter. Ovela castejsie sa za antisionizmus skryval antisemitizmus, ktory sa po druhej svetovej vojne stal politicky neunosny a preto sa maskoval heslami boja proti sionizmu. Kampan proti sionizmu bola vedena, ako vacsina podobnych kampani, vytrvale, primitivne a lzivo. Bolo by vsak nespravne zamlcat, ze socialisticke a arabske krajiny neboli jedine, ktore tuto kampan viedli. V mensom rozsahu a mensej intenzite ako u nas sa sionizmus kritizoval a dodnes kritizuje aj v demokratickych krajinach. Nas citatel, na rozdiel od citatela v tychto krajinach, vsak nemal moznost zoznamit sa s nazorom druhej strany a dozvediet sa aj o faktoch, ktore propaganda jednoducho zamlcala.

    HISTORIA SIONIZMU.

    Sionizmus mozeme strucne charakterizovat, ako narodne - politicke hnutie, ktoreho povodnym cielom bolo vytvorenie domova pre zidovsky narod. Prvykrat pouzil tento termin Nathan Birnbaum roku 1893. Zakladom slova je meno vrchu Sion v Jeruzaleme. Uz v prorockych knihach ma toto oznacenie zmysel symbolu zidovskeho naroda, pripadne jeho vlasti. Za zakladatela sionizmu je povazovany Teodor Herzl, v Budapesti narodeny a vo Viedni posobiaci novinar a publicista (1859-1904). Dejiny sionizmu siahaju do davnej minulosti. Tazko je urcit ich pociatok, kedze tuzba po Sione je pritomna v zidovskej liturgii a uz aj v knihach prorokov. Tieto dejiny maju svoje rozne obdobia a su urcite starsie ako T. Herzl a hlasatelia sionizmu v 19. storocia a neskoncili sa ani vytvorenim statu Izrael. V sionizme mozeme pozorovat niekolko myslienkovych prudov, medzi ktorymi boli aj prudy odmietajuce politicke koncepcie Herzla. Herzlovo meno sa stalo synonymom sionizmu hlavne pre jeho politicku cinnost, ktora ho spopularizovala.

    Za prahistoriu sionizmu mozno oznacit pokusy o vytvorenie vlasti pre zidovsky narod v Palestine pred 19. storocim. Tychto pokusov je v dejinach velmi vela a nemozno ich vsetky vymenovat. Mnohe z nich su spojene s mesianistickymi hnutiami alebo poznacene roznymi kuriozitami. Uz roku 720 chcel vytvorit Serenus zidovsku pospolitost v Palestine a hlasal jej dobytie. V 12. storoci existoval cely rad pseudomesiasov, napriklad v Cordobe, vo Francuzku, v Irane a inde. Tito hlasali v roznych podobach vyzvu k navratu Zidov do povodnej vlasti. Zaznamenany je pokus Davida Alroya, ktory vyzval azijskych Zidov k tazeniu za oslobodenie Palestiny v roku 1160. V 16. st. sa pokusal Jozef Nassi vyuzit svoje dobre vztahy k tureckemu panovnickemu dvoru pre ziskanie autonomie uzemia Palestiny, ale neuspel. Pocas 17. st. dochadza k mnohym pokusom, mystickou cestou, modlitbami a postom urychlit prichod Mesiasa do Jeruzalema. Tieto pokusy podporoval aj vznik chasidizmu v Europe. Ak pokusy o vytvorenie zidovskeho statu v Palestine v 17. storoci mali mysticky charakter, tak 18. storocie patri utopickym projektom. V roku 1695 odovzdal O. Paulli anglickemu panovnikovi Wilhelmovi III. memorandum, pozadujuce zalozenie zidovskeho statu na uzemi Palestiny. V polovici 18. st. sa chcel Herman Moric stat kralom zidovskeho statu v Juznej Amerike. Znamy osvietensky filozof Moses Mendelsohn odmietol ucast na podobnom utopickom projekte. Este prv, roku 1714 rokoval francuzky dobrodruh Markiz de Langallerie s Turkami vo veci zalozenia zidovskeho statu v Palestine.

    Dobrodruzny nadych ma aj pokus z roku 1781, ked v meste Livorno sprostredkovala skupina nemeckych dostojnikov styk miestnych Zidov s tureckym obcanom Ali Beyom, ktory mal vo vlastnictve znacne mnozstvo pody v Palestine, vcetne Jeruzalema a chcel toto uzemie predat. K predaju nedoslo pre predcasnu smrt Ali Beya. Z konca 18. storocia sa zachoval spis kniezata de Ligne, ktory sa zaoberal projektom vytvorenia zidovskeho statu. Podobnymi uvahami sa zaoberalo aj Direktorium a neskorsie Napoleon vo Francuzku, v Rusku Dekabristi (G. Perez, plukovnik Pestel), v Amerike M. Manuel a mnohi dalsi. V priebehu 19. storocia sa objavilo vela iniciativ vo veci riesenia zidovskej otazky zo strany Anglicka a Francuzka. Za zmienku stoji uvaha o moznom zalozeni zidovskeho statu v Palestine, ktoru publikoval oficialny organ ministerstva zahranicia Velkej Britanie "Globe". Touto uvahou sa zaoberal aj Lord Palmerston, ktory ju predniesol na konferencii velmoci roku 1840, ale k ziadnej dohode nedoslo. Aj Lord Shaftesbury (Poznamka 1) vystupil roku 1876 s myslienkou navratu Zidov do Palestiny. Jeho sucasnik Laurence Oliphant sa pokusal presvedcit turecku vladu o spravnosti myslienky vytvorenia zidovskeho statu v Palestine.

    Paralelne s tymito snahami zacalo v rokoch 1860 - 1880 pracovat hnutie za opatovnu vystavbu zidovskej vlasti medzi Zidmi. K prvym propagatorom hnutia patrili rabi Elia Gutmacher z Grazu a Zewi (Hirsch) Kalischer (1795 - 1874), ktoreho hlavne dielo nesie titul Derishat Tzion (Tuzba po Sione), dalej Jehuda Alkalay a Dr. Chaim Lorje z Franfurktu nad Odrou. Z iniciativy Kalischera bolo r. 1860 zvolane do Thornu zhromazdenie vyznamnych zidovskych osobnosti, za ucelom riesenia praktickych otazok kolonizacie Palestiny. Neskorsie (1862) sa zalozila "Izraelska spolocnost pre kolonizaciu Palestiny". Napriek Kalischerovym iniciativam je povazovany za prveho sionistu v modernom zmysle slova az Moses Hess (1812-1875). Hess ziadal vo svojich spisoch vytvorenie zidovskej spolocnosti v Palestine, ktora ma cerpat svoje eticke normy z Mojzisovych knih. Tieto, ako aj ostatne posvatne knihy Zidovstva predstavuju, podla Hessa, historicky plan na uskutocnenie idealov ludskosti. Riesenie zidovskej otazky je len etapou na ceste k vytvoreniu vseludskej humanitnej spolocnosti. Hess kladol doraz na politicke riesenie zidovskej otazky a vo svojej dobe nebol pochopeny. Jeho pracam sa dostalo patricnej pozornosti az v case posobenia T. Herzla. V druhej polovici 19. st. sa zacala otazkou navratu Zidov do Palestiny zaoberat aj moderna hebrejska literatura. Na Berlinskom kongrese r. 1878 tuto otazku predlozili aj Bismarckovi, odmietol sa vsak zaoberat spisom, ktory bol podla jeho mienky zalozeny na "cistej fantazii".

    Silne impulzy na riesenie zidovskej otazky prichadzali z Ruska, kde sa vo vlnach opakovali pogromy (1870 az 1906). V tychto rokoch prevazna cast celosvetovej zidovskej populacie zila v Rusku a Rakusko-Uhorsku. Po deleni Polska v rokoch 1772 az 1795 sa k carskej risi pripojili uzemia vychodneho Polska (Halic) na ktorych zilo mnoho Zidov. V mnohych mestach a oblastiach tvorili nadpolovicnu vacsinu obyvatelstva. V carskom Rusku zilo viac ako styri miliony Zidov (udaj z roku 1885). Zidia v Rusku neboli rovnopravni s ostatnymi obyvatelmi. Podliehali mnohym obmedzeniam, okrem inych sa nemohli stahovat a mohli byvat len vo vyhradenych priestoroch zapadnej casti Ruska, ale mimo velkych miest. Existovalo mnozstvo zakonov a nariadeni protizidovskeho charakteru. Prax vsak bola esta horsia ako nariadenia. Pri zhorseni ekonomickej situacie, alebo pri vzniku politickych napati sa situacia "ventilovala" pomocou pogromov, vrazednych utokov na zidovsku pospolitost. Pogromy sa casto diali so suhlasom carskych uradov a policie. Vymenovat vsetky miesta, kde doslo k masovemu vrazdeniu Zidov by zabralo mnoho stran. Uvedieme len niekolko miest, v ktorych vznikli pogromy. Odesa (1871, 1881, 1905), Kyjev (1881), Krivij Rog (1883), Niznyj Novgorod (1884) a vela dalsich. (Poznamka 2) V dosledku pogromov opustilo Rusko po roku 1880 viac ako dva miliony Zidov ! Emigrovali do USA, Kanady, Juznej Ameriky, zapadnej Europy a Palestiny.

    Uz v roku 1880 tvorili v Jeruzaleme Zidia nadpolovicnu cast obyvatelstva. Chibbat Zion. V dosledku protizidovskeho tlaku sa zidovska mladez zacala organizovat. Vznikla organizacia Chibbatt Zion (Laska k Sionu). Jednotlivy clenovia organizacie si hovorili Choveve Zion (Milujuci Sion) a tak sa vzilo tiez strucne oznacenie hnutia "Choveve". Programovym cielom hnutia bol navrat Zidov do povodnej vlasti v Palestine. Vyznacnou osobnostou Choveve Zionu je odessky lekar Leon Pinsker, autor spisu "Autoemancipacia". V spise prichadza L. Pinsker k uzaveru, ze Zidia musia mat vsetky atributy naroda a teda aj vlastne uzemie. Roku 1882 podporilo hnutie prvu skupinu kolonistov, ktori odisli z Ruska do Palestiny a zalozili tam polnohospodarsku koloniu (skupina "Bilu"). Hnutie rozsirilo svoju clensku zakladnu zalozenim pobociek v Rumunsku, Rakusko-Uhorsku, Nemecku a Amerike. Usporiadali sa prve konferencie hnutia. Po tretej konferencii vo Vilniuse r. 1899 bola spolocnost oficialne uznana ruskou vladou. Predsedom sa stal L. Pinsker. Clenskou zakladnou Choveve boli masy zidovskych proletarov, ale hnutie sa snazilo ziskat na svoju stranu vsetkych Zidov, bez ohladu na socialne postavenie.

    V roku 1884 sa podarilo ziskat Choveve Zionu podporu legendarneho bankara a financnika Edmonda de Rothschilda. Rothschild podporil hnutie financne aj moralne. Myslienky sionizmu sa zacali presadzovat aj na Zapade. Vznikali zidovske studentske spolky, vydavali sa casopisy a knihy s obsahom propagujucim myslienky sionizmu. Roku 1881 napisal obchodnik z Hamburgu Gustav Cohen knizku "Zidovska otazka a buducnost", v roku 1885 vydaval N. Birnbaum casopis "Selbstemantipation", r. 1888 vznikol vo Viedni studentsky spolok "Kadimah", o rok neskorsie zalozili v Berline "Rusko- zidovsky vedecky spolok" a r. 1893 podobny spolok zidovskych studentov z Nemecka "Jung Israel". V tom istom roku vydal N. Birnbaum spis "Znovuzrodenie zidovskeho naroda v jeho krajine" a zvolal do Viedne konferenciu zidovskych spolkov, zameranu na mozne riesenie zidovskej otazky.

    Silnym katalizatorom sionizmu na Zapade sa stal proces s kapitanom Dreyfusom vo Francuzku (1894). Tento proces bol vyvrcholenim antisemitskych kampani z predchadzajucich rokov, ktore ovplyvnovali verejnu mienku vo Francuzku a inych zapadoeuropskych krajinach proti Zidom. Uz v roku 1886 vysiel antisemitsky spis E. Drumonta "Zidovske Francuzko", v ktorom autor pripisoval Zidom vladu nad kulturnym a hospodarskym zivotom krajiny. Spis vysiel vo viac ako sto vydaniach a zohral koncom minuleho storocia tu istu rolu, ako "Protokoly sionskych mudrcov" v 20. storoci. Antisemitizmus z konca 19. storocia bol do znacnej miery reakciou na uspechy zidovskych osobnosti kulturneho, vedeckeho a spolocenskeho zivota. Nacionalisticko-antisemitske kruhy odmietli skutocnost, ze tieto uspechy su podmienene osobnymi kvalitami ich autorov a pripisovali ich akemusi, blizsie nedefinovanemu "zidovskemu sprisahaniu". Dreyfusov proces: Nepriamym dosledkom antisemitskych kampani sa stal sud nad jedinym Zidom vo francuzkom generalnom stabe, kapitanom Alfredom Dreyfusom (1859-1935). Obvinili ho z odovzdania tajnych vojenskych dokumentov nemeckym uradom a odsudili na dozivotny zalar Vykonstruovane obvinenie a proces rozdelili verejnu mienku vo Francuzku na dva tabory. Na jednej strane stali francuzki intelektuali na cele s E. Zolom a A. Franceom, ktori videli v procese urazku humanitnych idealov, na druhej strane nacionalisti, pre ktorych bolo zachovanie rozsudku politickou nevyhnutnostou. Dosledky procesu otriasali politickym zivotom krajiny este dlhe roky po vyneseni rozsudku. Uz davno bolo jasne, ze na obvineniach voci Dreyfusovi nie je ani zrnko pravdy, ale kapitan Dreyfus sedel vo vazeni na Diabolskych ostrovoch a vo Francuzku bojovali proti sebe jeho privrzenci a odporcovia. Presli roky, kym Dreyfusa plne rehabilitovali, vratili mu vojensku hodnost a udelili Rad cestnej legie, ako odskodne za nespravodlivo udeleny trest. Proces s kapitanom Dreyfusom sa ako jeden z mala antisemitskych procesov skoncil uplnym "happy endom".

    Dreyfusov proces mal silny vplyv na mladeho zidovskeho novinara z Viedne, Teodora Herzla (1859-1904). Herzl prezil detstvo v Budapesti, neskorsie studoval pravo vo Viedni. Pracoval ako novinar a v case Dreyfusovho procesu bol v Parizi. Herzl sa vzdy zaujimal o riesenie zidovskej otazky. Spociatku ho videl v asimilacii zidovskeho obyvatelstva, neskorsie dospel k zaveru, ze jedinym riesenim zidovskej otazky je vytvorenie zidovskej spolocnosti a statu. Klucovy vyznam v dejinach sionistickeho hnutia ma Herzlova kniha "Zidovsky stat", ktora vysla vo Viedni r. 1896. Jej uverejnenim nastal cas politickeho sionizmu. T. Herzl nepoznal prace svojich predchodcov. Jeho kniha vzbudila zivy zaujem a s jeho diplomatickym a recnickym nadanim ho postavila na miesto veducej postavy sionistickeho hnutia. Herzl sa snazil integrovat jednotlive prudy, uz jestvujuceho hnutia a zvolal prvy sionisticky kongres. Povodne sa mal konat v Mnichove, ale potom sa (po protestoch mnichovskych rabinov) urcila za miesto konania Bazilej vo Svajciarsku.

    Kongres sa konal 29. az 31. augusta 1897 a zislo sa na nom 204 zastupcov Zidovstva. Vytvorili sa organy, ktorych cielom bolo podporit zidovsku kolonizaciu Palestiny. Za prezidenta kongresu zvolili T. Herzla. Po skonceni kongresu sa vydalo zaverecne prehlasenie, ktore sa stalo oficialnym politickym dokumentom sionistickeho hnutia. Autorom tohoto prehlasenia, znameho ako "Bazilejsky program", bol blizky Herzlov spolupracovnik Max Nordau. V prehlaseni sa okrem ineho pise : "Sionizmus sa snazi o vytvorenie verejno pravne zabezpecenej vlasti pre zidovsky narod a to v Palestine". Kongres rozhodol, ze kazdy, kto sa chce pripojit k Bazilejskemu progranu, moze tak urobit zaplatenim jedneho "sekelu" rocne (asi jeden svajciarsky zlaty frank). Herzl sa usiloval ziskat na svoju stranu aj zidovskych financnikov, ale jeho snaha stroskotala. Rovnako sa mu nepodarilo ovplyvnit Bismarcka a cisara Wiliama II, ale niektori vysokopostaveni slachtici ho podporili (napr. velkoknieza Fridrich Badensky).

    Druhy sionisticky kongres sa konal 28. az 31. aug. 1898 a jeho delegati podporili myslienku zalozenia financneho fondu, neskorsej banky (Jewish Colonial Trust), na podporu sionistickeho hnutia. Na 3. kongrese (15.-18. 8. 1899) charakterizoval Herzl ciele sionizmu takto : "chceme kolonizovat Palestinu pod suverenitou Tureckej rise, ale pokusime sa ziskat zvlastny statut". Herzl predpokladal, ze nedostatok penazi privedie turecku vladu k ochote, nechat si Palestinu "zaplatit". V tejto veci malo Herzlovo ponatie sionizmu mnohych protivnikov, hlavne vsak hnutie Choveve Zion a Achada Haama. Achad Haam (1856-1927) patri do istej miery k hnutiu Choveve, ale bol aj jeho kritikom. Je jednou z najvyznamnejsich osobnosti dejin sionizmu, nie je vsak tak znamy, ako T. Herzl alebo M. Buber.

    Povodne sa A. Haam volal Ascher Ginsberg. Achad Haam znamena "jeden z naroda". A. Haam sa narodil v blizkosti Kyjeva a vyrastal v chasidskom prostredi. Uz v 17-tich rokoch bol vynikajucim znalcom Talmudu. Nadobudol aj svetske vzdelanie, v Odese studoval filozofiu, zaoberal sa hlavne kritickym pozitivizmom. Z ruskych myslitelov ho ovplyvnil Pisarev. Studoval aj vo Viedni, Berline a Bruseli. Pocas pobytu v Europe sa stykal s vacsinou vyznamnych zidovskych osobnosti. Roku 1885 sa vratil do Odesy. O niekolko rokov neskorsie ho vedenie Choveve vyslalo do Palestiny, zistit miestne pomery. Po navrate uverejnil ostru kritiku v clanku "Pravda o Palestine". Clanok rozmetal idylicke predstavy mnohych prislusnikov hnutia Choveve, ktori nedokazali realisticky ocenit koncepciu kolonizacnej prace v Palestine. Vyznacoval sa ostrym kritickym zmyslom, ale tiez originalitou a preto predlozil vlastne ponatie sionizmu, ktore je oznacovane ako duchovny sionizmus. Duchovny sionizmus mal silny vplyv na Choveve Zion. Pre Achada Haama je Zidovstvo predovsetkym narodny fenomen. Renesanciu zidovskeho naroda vidi v duchovnom pohybe, ktory musi korenit v minulosti, ale hladiet do buducnosti. Minulost a buducnost musia na seba harmonicky nadvazovat. Preto odmietol na Zapade vladnuce "spomienkove" Zidovstvo, ktore bolo orientovane prevazne na minulost a vzniklo cisto akademickou cestou, ako zivotu vzdialene ponimanie Zidovstva, zalozene na vede a historii. K renesancii Zidovstva nema dojst na zaklade vonkajsich, teda politickych prostriedkov, ale na zaklade vnutornych, cize duchovnych sil naroda. Tieto sily musia prerast do hnutia a ziskat konkretne zivotne formy. Dolezitym pojmom ucenia Achada Haama je napodobnovanie v asimilacnom zmysle.

    V zidovskych dejinach videl A. Haam dva druhy napodobnovania. Jedno, ma formu sebapopierania a vedie k zotroceniu, asimilacii a narodnemu zniceniu. Druhe, ktore vedie k sutazi a ma ako dosledok obrovsky rozvoj duchovnych sil. Pre sucasnost je napodobnovanie formou sutaze obzvlast nebezpecne. Pri rozptyleni Zidovstva do mnohych krajin sveta moze mat napodobnovanie miestnych kultur neprijemny dosledok a to odtrhnutie Zidovstva od Zidov. Aby sa zabranilo rozpadu Zidovstva na jednotlive skupiny musi vzniknut autoritativne centrum, ktore budu respektovat vsetky skupiny. Sidlom tohoto, jednoznacne duchovneho centra, ma byt Palestina. Od veducich osobnosti "centra" a od sionistov vobec, pozadoval A. Haam vysoke moralne kvality, nieco na sposob "knazskej cistoty". Pre tuto koncepciu musel A. Haam bojovat proti trom odporcom. Proti, uz spomenutemu Herzlovmu ponatiu sionizmu, proti autonomizmu Dubnova a proti odporcom zo strany Choveve.

    Autonomizmus je pojem, ktory zaviedol historik Simon Dubnov. Podla nazorov Dubnova mozu Zidia zit v diaspore a zachovat si svoju narodnu identitu za predpokladu, ze dosiahnu oblastnu autonomiu. Autonomisti propagovali pouzivanie jazyka jidis, ktory bol rozsireny medzi Zidmi na vychode Europy. Dubnovove nazory mali ciastocny ohlas len na vychode, Zidia v zapadnej Europe sa nimi vazne nezaoberali. Proti kolonizacnej politike Choveve bojoval A. Haam kritikou vtedajsieho stavu kolonizacie Palestiny, propagaciou duchovnych hodnot a zalozenim spolku "Bene Mose". Spolok "Bene Mose" sa zameral na rozvijanie duchovnej a kulturnej cinnosti. Vysledkom bolo, okrem ineho, aj zalozenie prveho moderneho hebrejskeho vykladatelstva v Rusku. Spolok sa v dosledku nezhod s europskym sionizmom rozpustil roku 1896. Zda sa, ze podstata sporu medzi Herzlom na jednej strane a Achadom a Choveve na druhej strane spocivala v postoji k vtedajsej kolonizacii Palestiny. Herzl chcel byt pravne legalny. V kolonizacii videl skodlivu cinnost, ktora len zvysuje cenu a hodnotu krajiny (Palestiny) pre sultana a turecku vladu. Aj bezne, ilegalne pristahovalectvo povazoval za "nedostojne". Herzl cakal na "cenu" krajiny a nechcel ju dvihat kolonizacnou pracou. Predstava, ze by jedneho dna mohli miestni obyvatelia rozhodovat o osude krajiny vtedy este nejestvovala. V spisoch Herzla sa nachadzaju aj zmienky o probleme domorodeho arabskeho obyvatelstva krajiny. Tieto poznamky su obecne humanneho charakteru a nie je v nich ziadna stopa nepriatelstva voci inym narodom. Bolo by neseriozne vycitat Herzlovi, ze nepredpokladal problemy, ktore sa objavili az roky po jeho smrti. Herzlovi sa podarilo a neskorsie sa to ukazalo, ako velmi dolezite, vytvorit atmosferu zaujmu o zidovsku otazku v diplomatickych kruhoch.

    Zaciatkom 20. storocia sa pred sionizmom otvarala dlha a tazka cesta k vlastnemu statu. Hnutie naberalo na pocetnosti a vznikali v nom protichodne prudy. Presadzovala sa myslienka vytvorenia duchovneho centra v Palestine a zaroven sa viac pripustala kolonizacna cinnost. Rozhodlo sa o zriadeni bankovej pobocky v Palestine, co viedlo k zalozeniu "Anglo Palestine Company" r. 1903. Pracovalo sa na zalozeni univerzity v Palestine. Za otazky, suvisiace so zalozenim univerzity bol zodpovedny Dr. Chaim Weizmann, neskorsi prezident statu Izrael, v tom case clen vedenia "Demokraticko-sionistickej frakcie". Tato frakcia povazovala za vhodne pracovat sucasne na dvoch "frontoch". V Palestine pracovat prakticky a kolonoizacne, mimo Palestiny duchovne, organizacne a vzdelavaco. Tieto myslienky sa presadzovali viac a viac, hlavne po konferencii v Minsku roku 1902. Neskorsie sa vytvorila frakcia sionistov vernych zakonu (Halache). Tato frakcia sa nazyvala Mizrachi (vychod) a jej vstup do sionistickeho hnutia je v istom slova zmysle paradoxom. Ortodoxne zidovstvo totiz prenechavalo vytvorenie statu Izrael na Mesiasa a preto sa nezapajalo do politicko-sionistickeho hnutia. Pre nas je hnutie Mizrachi zaujimave tym, ze v r. 1904 sa v Bratislave konal svetovy sionisticky kongres Mizrachi za ucasti 180 delegatov z Palestiny, Ameriky a viacerych europskych statov.

    Kongres sa zacal 21. 8. 1904 a vsetky jeho rokovania boli verejne, delegati zjazdu boli demokraticky zvoleni. Na otvaracom ceremoniali sa zucastnili pocetni zastupcovia katolickeho a evanjelickeho duchovenstva. Uvodny prejav, ktory predniesol patriarchalne vyzerajuci rabi Jichchak (Izak) Reines, nadchol hosti cistou a peknou hebrejcinou. Motto prihovoru rabi Reinesa bolo : "Neprisli sme rozdelovat, ale zblizovat". Reines bol ziakom rabi Samuela Mohilevera, ktoremu sa podarilo presvedcit E. Rothschilda, aby spolupracoval so sionizmom. Myslienky sionizmu nasli v bratislavskom Zidovstve zivy ohlas. Uz v r. 1897 bol zalozeny spolok "Jagdil Tora" neskorsie premenovany na "Ahawath Zion Verein" (Spolok sympatizujucich so Sionom). Medzi zakladatelov spolku patril Samuel Bettelheim, ktory bol klucovou osobnostou bratislavskeho sionistickeho zivota. Bettelheim sa dobre poznal a casto stykal s T. Herzlom. Patril k poslednym ludom, s ktorymi Herzl hovoril kratko pred svojou smrtou. Pocas svojho zivota preukazoval Herzl Bettelheimovi svoje uznanie a ziadal ho o prevzatie organizacneho vedenia uhorskeho sionizmu. Vzkladom na znacny pocet clenov sionistickych spolkov sa vyzbieralo aj dost "sekelov". S tym suvisela moznost vyslat na svetovy sionisticky kongres delegatov za Bratislavu. Na 2. kongres (1898) bol delegovany architekt Marmorek, na 3. kongrese (1899) sa zucastnil dr. Vojtech (Bela) Osterreicher. (Poznamka 3)

    Tazkosti s legalnym ziskanim povolenia ku kolonizacii Palestiny viedli Herzla k myslienke uvazovat o inych teritorialnych ponukach anglickej vlady, resp. skumat ine uzemia ako Palestinu pre ucely Zidovskeho statu. Hovorilo sa o Sinajskom poloostrove, Cypre a britskej vychodnej Afrike (Ugande). Vsetky tieto, aj ked len hypoteticke navrhy sa stretli s velmi ostrym odmietnutim zo strany 6. kongresu (23.-28. aug. 1903), ako aj zo strany sirokych mas zidovskeho ludu. Naopak, kongres sa zacal zaoberat otazkami ziskavania pody v Palestine. Kongres roku 1904 bol pre T. Herzla posledny. Nahle zomrel vo veku 45 rokov. Max Nordau odmietol prevziat po nom vedenie organizacie a navrhol miesto seba Davida Wolffsohna, obchodnika z Kolina.

    Wolffsohn sa spraval velmi opatrne a zadrziaval prakticku kolonizaciu. V boji medzi cisto "politickym" a "praktickym" postupom sionizmu vsak vitazila myslienka paralelneho posobenia oboch cinnosti, napriek Wolffsohnovmu odporu. VII. sionisticky kongres v Bazileji r. 1905 sa konal v tieni opozicneho sionistickeho kongresu vo Freiburgu. Veducimi postavami vo Freiburgu boli Weizmann a Usiskin. Tito jednoznacne pozadovali prakticku pracu v Palestine. Ich myslienky postupom casu prijal sionisticky kongres a deklaroval ich na VIII. zasadnuti v Haagu r. 1907. IX. kongres sa konal v decembri 1909 v Hamburgu, X. opat v Bazileji r.1911. Celkova situacia sa vsak az do vypuknutia 1. svetovej vojny nezmenila. Problemy sa zmenili po vypuknuti 1. svetovej vojny. Velitel tureckej armady, povestny Dzemal Pasa mal k sionizmu nepriatelsky vztah a vyuzil, respektive zneuzil vojnove pomery na rozpustenie zidovskych institucii a nasilne vysidlovanie Zidov z Palestiny. Tato jeho cinnost skoncila az po protestoch nemeckej vlady, ktora bola spojencom Turecka. Napriek tomu sa nestal Berlin centrom sionizmu. Stala sa nim neutralna Kodan.

    Sionisticka organizacia bola pocas vojny neutralna. Vynimky tvorili Vladimir Jabotinsky, zakladatel revizionistickeho sionizmu a Josef Trumpeldor. Jabotinsky a jeho privrzenci chceli bojovat so zbranou v ruke proti tureckemu panstvu v Palestine a boli politicky cinni aj po skonceni vojny. Vojensku aktivitu vidiet aj u J. Trumpeldora (Poznamka 4), zakladatela "Zidovskej legie" bojujucej pod anglickym vedenim. Velky vyznam pre sionizmus malo posobenie Dr. Ch. Weizmanna v Anglicku. Weizmann sa stal znamy ako vynikajuci chemik a nadviazal priatelstvo s radou vyznamnych anglickych politikov, ktorych ovplyvnil v prospech hnutia. Patril k nim aj ministersky predseda Velkej Britanie Lloyd George. Vysledkom politickych snah sionizmu v Anglii, Amerike a Francii bol list, ktory poslal 2. 11. 1917 minister zahranicia lord Artur Balfour v mene britskej vlady lordovi Edmundovi Rothschildovi. Tento list je v dejinach znamy ako Balfourova deklaracia a obsahuje oficialne uznanie sionistickych poziadaviek na vytvorenie vlasti zidovskeho naroda v Palestine Velkou Britaniou. Vyznam deklaracie umocnoval fakt, ze par dni po jej zverejneni dobyla britska armada pod velenim generala Allenbyho Jeruzalem a neskorsie aj celu Palestinu. Jednotlive pristahovalecke vlny, tzv. alije, zvysovali pocet zidovskeho obyvatelstva Palestiny. 1. alija sa uskutocnila esta koncom minuleho storocia. Druha roku 1905, tretia v dvadsiatych rokoch.

    Vtedy vznikaju prve vacsie nepokoje arabsko- zidovske a protesty Arabov proti zidovskemu pristahovalectvu. 24. jula r.1922 doslo k deleniu Palestiny Spolocnostou narodov. Transjordansko sa dostalo pod vladu emira Abdullaha. Sionisticke zaujmy zastupovala "Jewish Agency". XII. sionisticky kongres sa konal v Karlovych Varoch r. 1921 a zaoberal sa prevazne financnymi otazkami kolonizacnej prace. V medzivojnovom obdobi vystupili do popredia tri problemy.
    1) Vztah k Anglicku, ktory vyvolaval nespokojnost.
    2) Rozsirenie Jewish Agency.
    3) Hospodarska politika sionistickych organizacii.

    Dr. Weizmann sa pridrziaval koncepcie korektnych vztahov s mandatnou mocou (Anglickom),
    ziadal ustupcivost a vztahy bez trecich ploch, zaroven zosilnene ekonomicke pozicie, veduce k moznosti postavit aj politicke poziadavky. Jeho protipolom bol opat V. Jabotinsky a jeho strana Sionistov-revizionistov. Spektrum Weizmannovych privrzencov bolo sirsie, vyzval k spolupraci aj zidovskych nesionistov. V medzivojnovom obdobi vzniklo v Palestine vela spolkov a politickych prudov roznej orientacie. Tak ako inym krajinam, ani Palestine sa nevyhla hospodarska kriza a nezamestnanost. Stvrta alija roku 1923/24 zvysila pocet zidovskeho obyvatelstva o cca. 40 000 ludi. V sionistickom hnuti na europskom kontinente silneli v medzivojnovom obdobi integracne tendencie, comu zodpovedalo zalozenie rozsirenej Jewish Agency v Zurichu roku 1929. Na zasadani zvolili za cestneho predsedu barona Edmunda Rothschilda, pritomni boli Leon Blum, Albert Einstein a mnoho vyznamnych zidovskych osobnosti. Tridsiate roky v Palestine su uz poznamenane trvalym terorom Arabov voci zidovskym osadam. Vrazdy, prepady, podpalacstvo stali sa stalym problemom, tato situacia sa podnes nezmenila. Okrem toho vyvinuli arabski politici aj znacnu diplomaticku aktivitu v Londyne. Vysledkom tejto aktivity bol zmeneny postoj britskej vlady, ktora zakazala dalsie zidovske pristahovalectvo do Palestiny. Od prijatia Balfourovej deklaracie to bol prvy ostry spor medzi sionistami a anglickou vladou (1930).

    V roku 1933 sa dastali v Nemecku k moci nacisti. Otvorene hlasali protizidovsku politiku a vytvarali protizidovske zakonodarstvo. Dosledkom politiky nacistov bolo zvysenie poctu pristahovalcov do Palestiny. Prichadzali z Nemecka, ale aj z ostatnych statov Europy, ktore sa ocitli v sfere nemeckeho vplyvu. Prudky rast zidovskeho obyvatelstva vyvolal dalsie zidovsko-arabske konflikty, ktore dosiahli roku 1936 znacny rozsah. Dosledkom konfliktov bolo ustanovenie kralovskej komisie vedenej lordom Peelom. Komisia mala navrhnut statut pre Palestinu, ktory by uspokojil poziadavky oboch stran. Po vypocuti mnohych svedkov komisia dospela k nazoru, ze nie je mozne najst kompromisne riesenie a navrhla delenie Palestiny na arabsku a zidovsku cast. Peelov navrh bol diskutovany na XX. sionistickom kongrese roku 1937 v Zurichu. Delegati kongresu ziadali dalsie rozpracovanie navrhu. Z arabskej strany bol navrh odmietnuty v celom rozsahu. Situacia v Europe sa vsak stale zhorsovala. Europske mocnosti sa pripravovali na vojnu.

    Britska vlada sa snazila predist nepokojom v Palestine a zvolala arabsko-zidovsku konferenciu. Konala sa v Londyne roku 1939. Z konferencie nevzisla ziadna dohoda. Britska vlada postupovala cestou najmensieho odporu a vydala "Bielu listinu", novy dokument ohladne pristahovalectva do Palestiny. Tento dokument nepriamo anuloval Balfourovu deklaraciu a ziadal obmedzit zidovske pristahovalectvo na minimum. Vydanim "Bielej listiny" sa datuje zaciatok odporu mnohych zidovskych organizacii proti Anglicku. Posledny sionisticky kongres pred zacatim vojny sa konal v auguste 1939 v Zeneve. Kongres nemohol mat za danej situacie ziaden pozitivny prinos. Delegati sa rozisli do svojich krajin, ktore sa kratko na to ocitli vo vojne. Mnohi z delegatov sa videli naposledy.

    Vypuknutie vojny postavilo sionisticke hnutie do tazkej situacie. Na jednej strane musel sionizmus podporovat ilegalne pristahovalectvo Zidov do Palestiny, na druhej strane bojovat proti nacistom. David Ben Gurion v suvislosti s touto dilemou povedal: "Budeme bojovat vo vojne, ako keby nejestvovala Biela listina a bojovat proti Bielej listine, ako keby nejestvovala vojna". V dosledku vojny a nacistickej genocidy zidovskeho obyvatelstva Europy stupal vyznam americkych sionistickych organizacii. Vznikali nove, stresne organizacie. V lete 1943 sa konala konferencia americkych Zidov na ktorej boli pritomni zstupcovia 64 organizacii reprezentujucich, spolu 2 250 000 clenov. Na konferencii zaujalo americke Zidovstvo jednoznacne pozitivny postoj k otazke buduceho zidovskeho statu. Napriek pocetnym intervenciam americkych sionistickych organizacii sa nepodarilo presadit reviziu postoja britskej vlady v otazke pristahovalectva Zidov do Palestiny. Sionisticke hnutie pocas vojny presadilo a realizovalo myslienku vytvorenia samostatnej Zidovskej brigady (Jewish Brigade), ktora sa zucastnila bojov ako sucast Britskej armady.

    Po skonceni druhej svetovej vojny bola verejna mienka v Europe a USA priaznivo naklonena myslienke vytvorenia zidovskeho statu. V tejto priaznivej atmosfere poziadal americky prezident Hary S. Truman vladu Velkej Britanie o pristahovalecke povolenie do Palestiny pre 100 000 europskych Zidov. Britska vlada prostrednictvom ministra zahranicia Ernesta Bevina tento navrh zamietla. Dalsou fazou v rieseni problemu Palestiny bol plan Morrison-Gradyho, ktory predpokladal rozdelenie Palestiny na viacere arabske a zidovske oblasti. Navrh bol zamietnuty XXII. sionistickym kongresom v Bazileji v decembri 1946. Kongres sa zaoberal rastucim napatim medzi sionistickymi organizaciami a britskou (mandatnou) spravou. Za tychto okolnosti bol do cela sionistickej organizacie zvoleny David Ben Gurion, ktory vystriedal miernejsieho Ch. Weizmanna. Okamzite po konrese pozval minister Bevin clenov sionistickeho vedenia na konzultacie do Londyna. Obdobne konzultacie viedla britska vlada aj s arabskymi predstavitelmi. Napriek 14 dni trvajucim konzultaciam sa vlade nepodarilo vytvorit dohodu, ktora by bola prijatelna pre obe strany. Po stroskotani pokusov o kompromis postupila Velka Britania problem do pozornosti OSN.

    Prve zasadanie venovane problemu Palestiny sa konalo 28. 4. 1947. Nasledovala prestavka az do septembra 1947. Toto obdobie vyuzili sionisticke organizacie na mobilizaciu vsetkych sil a na propagovanie myslienok sionizmu. Konecne hlasovanie o rozdeleni Palestiny na arabsku a zidovsku cast prebehlo 29. 11. 1947. Na tomto zhromazdeni delegacie valneho zhromazdenia OSN rozhodli vacsinou hlasov o zalozeni zidovskeho statu v Palestine. Rozhodnutie prijala zidovska strana, ale odmietli ho arabski predstavitelia. Britania oznamila, ze sa zrieka mandatu 15. 5. 1948. Ten den pripadol na sobotu. V piatok 14. 5. 1948 sa predstavitelia sionistickych organizacii zisli v Tel-Avive a vypoculi si historicke prehlasenie Davida Ben Guriona o nezavislosti zidovskeho statu, ktoremu vybrali meno Izrael.

    IDEOLOGIA SIONIZMU.

    Sionisticka ideologia sa zaklada na presvedceni, ze Zidia su narod v zvlastnej situacii,
    neporovnatelnej so situaciou inych narodov. Dokazom tejto tezy su cele dejiny zidovskeho
    naroda vo vsetkych castiach sveta. Specificke tazkosti Zidov, problem ich zapojenia sa do normalneho obcianskeho zivota, problem asimilacie, zachovania zidovskych tradicii, problem antisemitizmu - to vsetko oznacuje sionizmus suhrnne za "zidovsku otazku". Vyriesenie zidovskej otazky vidi sionizmus v zlepseni narodnej situacie Zidov. Z uznania zidovskej otazky ako otazky narodnej vyplyvaju tri poziadavky:
    1) Zidovska otazka je riesitelna len politickou cestou.
    Je to otazka naroda a ak ju chceme riesit, musime ju predovsetkym predostriet svetu ako politicku otazku, ktoru budu riesit kulturne narody. (Teodor Herzl).
    2) Narodna spolupatricnost a tuzba po znovuzrodeni naroda musi byt v samostatnom narode dosledkom prebudenia jeho srdca. (Achad Haam).
    3) Zidovsto sa stane v novej forme sucastou osobneho zivota a osobnej zodpovednosti. Ak s tymto vyslovime suhlas, potom precitime znevazovanie od ktoreho musime oslobodit nasich potomkov. Zaroven pocitime ze su hodnoty, ktore sa v nas nepominuli, ze su v nas sily, ktore cakaju na svoj cas. (Martin Buber).

    Riesenie v diaspore sionizmus odmieta, ako polovicate a neuspesne. Sionizmus chce riesit zidovsku otazku politicko - ekonomicky. Z toho vyplyvaju styri zakladne principy sionistickej ideologie.
    1) Narodny princip. Zidovska otazka je otazkou narodnou.
    2) Princip negacie. Tato otazka nemoze byt riesena v diaspore.
    3) Princip vlastnej pomoci. Ak si narod nepomoze sam, nemozno mu pomoct. (Herzl.)
    4) Princip kontinuity. Domov zidovskeho naroda moze byt len v Palestine.

    Sucasny sionizmus pochadza z dvoch zdrojov. Prvym zdrojom je novoveke europske osvietenstvo, ktoreho dosledkami su narodne hnutia minuleho storocia a charakterizuju ho hesla "sloboda, suverenita a sebaurcenie". Druhym zdrojom je zidovska narodna a nabozenska tradicia s jej specifickymi orientaciami a etickymi principmi. Na prvom zdroji je postavene ucenie T. Herzla, druhy zdroj je akcentovany v ucinkovani A. Haama. Prirovnanie nazorov oboch ideologov sionizmu svedci o paradoxnej synteze idealizmu a praktickeho konania.

    T. Herzl mal prakticke skusenosti, rokoval s vladami, dosiahol politicke uznanie hnutia, ale odmietal kolonizacnu pracu a mal hmliste predstavy o nahlom prestahovani milionov Zidov do Palestiny. Na druhej strane idealista A. Haam pozadujuci aplikaciu najvyssich etickych noriem na vodcov sionizmu, ziadal od ludi viac, ako mohol ocakavat, ale v otazke stahovania Zidov do Palestiny bol velmi realisticky. Ziadal, aby doslo k obnoveniu prirodzenych zidovskych narodnych pocitov a videl v tom dlhodoby proces spojeny s osidlovanim Palestiny. Vyslovil nazor, ze nadmerna horlivost v otazke pristahovalectva moze sionistickemu hnutiu viac uskodit, ako pomoct. (Dranget nicht die Stunde !) Kladol doraz na evoluciu, pricom politicke a technicke prostriedky povazoval za druhorade. K principu negacie boli stanoviska T. Herzla a A. Haama opat rozdielne. Herzl odmietal nazor, ze by Zidia mali zit v Galute. Haam chcel sice predovsetkym vytvorit centrum Zidovstva v Palestine, ale principialne nemal namietky proti existencii zidovskych mensin v Galute. Poznamenal vsak k tomu, ze len vo vlasti mozu Zidia zit plnohodnotnym zivotom, inde podlahnu asimilacii.

    Herzlovmu ponatiu sionizmu pomahali politicke udalosti, hlavne Balfourova deklaracia, Haamovmu ponatiu pomahal cas. A. Haam pozadoval, aby sa sionizmus stal hnutim zabezpecujucim rozvoj kulturneho a duchovneho zivota na baze hebrejskeho jazyka v Palestine. V polemike, okolo tychto otazok sa pouzivali terminy, ako "politicky sionizmus" (Herzlov) a "kulturny sionizmus". Kulturny sionizmus bol blizky duchovnemu sionizmu A. Haama, avsak doplneny myslienkami Martina Bubera, ktory ziadal, aby sa Palestina stala centrom kulturneho a duchovneho zivota Zidov, co by vyvolalo dalsiu imigraciu do Palestiny. Odporcovia kulturneho sionizmu tvrdili, ze bez politickych prostriedkov nie je mozne otvorit brany geta a dat Zidom vlast. Tvrdili, ze ziskanie vlasti je prvoradym cielom a k jeho dosiahnutiu chceli pouzit politicke prostriedky. Haam a jeho stupenci bojovali proti politickemu sionizmu, oznaciac ho jednak ako utopicky, jednak ako nezidovsky a scestny. "Spasa Izraela pride od prorokov a nie od diplomatov", vyhlasil Haam.

    Z mnozstva mien a nazorov ktore boli sucastou sionistickeho hnutia si zasluhuje pozornost meno a ucenie Martina Bubera, vyznamneho zidovskeho myslitela, filozofa a publicistu. Martin Buber (1878-1965) sa narodil vo Viedni. Jeho rodicia sa rozviedli ked mal tri roky a vychovavali ho stari rodicia v Lvove. Buberov stary otec Salomon Buber (1827-1906) pochadzal z rodiny slavnych talmudistov a bol tiez znalcom Talmudu a vydavatelom nabozenskej literatury. V Lvove navstevoval Buber gymnazium pomenovane po cisarovi Frantiskovi Jozefovi, na ktorom sa vyucovalo podla rakuskych ucebnych planov. Dostalo sa mu aj tradicne zidovske vzdelanie. Po skonceni gymnazia sa vratil do Viedne (1896) na univerzitne studium. Spektrum jeho zaujmov bolo velmi siroke a tak navstevoval prednasky z filozofie, psychiatrie, germanistiky, filologie, dejin umenia a dalsie. S hlbokymi vedomostami, ktore ziskal v mnohych spolocenskovednych oblastiach korespondovali aj jeho znalosti jazykov. Hovoril po nemecky, hebrejsky, jidis, polsky, holandsky, francusky, anglicky, taliansky, spanielsky, grecky a latinsky, okrem toho cital v dalsich jazykoch. Buber sa po cely zivot aktivne zaoberal mnohymi aspektmi zidovskeho duchovneho sveta, vratane sionizmu. Rozsah jeho prac, a jeho vplyv na myslienkovy svet ho zaraduju medzi popredne osobnosti ludskych dejin.

    Primator Viedne Helmut Zilk v spomienkovom clanku na 25. vyrocie Buberovej smrti, citoval kanclera H. Kohla, ktory nazval Bubera "velkym nemeckym filozofom". Svojim sposobom je to spravne, ale Buber bol aj velkym zidovskym myslitelom, zaoberal sa predovsetkym duchovnym svetom zidovskej kultury. Pocas svojho pobytu vo Viedni sa Buber stykal s Herzlom, ale nestal sa jednoznacnym Herzlovym stupencom. Mlady Buber udrziaval vo Viedni priatelske kontakty aj s Hugom von Hofmanstahlom, Franzom Kafkom, Franzom Werfelom, Stefanom Zweigom a inymi znamymi osobnostami. Velky vplyv mal na Bubera chasidizmus, s ktorym sa zoznamil uz v mladosti v dome stareho otca. V prvkoch chasidizmu videl zaklad aj odraz nabozenskej etiky. Pocas dlhorocnej cinnosti sa vzdy opat vracal k chasidskej problematike. Okrem uvedenej knihy [28] vydal aj dalsie "chasidske" diela. Od r. 1909 prednasal, vacsinou v prazskom studentskom zidovskom spolku "Bar Kochba" "Prejavy o Zidovstve". Zidovstvo chapal ako humanne ucenie a zaroven historicky duchovny proces smerujuci do buducnosti. Zdoraznoval jednotu ludstva a Zidovstva, domnieval sa vsak, ze Zidovstvo ma specificke poslanie, ktoreho splnenie je jeho povinnostou voci ludstvu. Vo svojej vedeckej praci sa Buber zaujimal o nabozensky zivot primitivnych spolocenstiev a o nazory roznych mystikov. Mnohe z jeho prac su venovane pedagogike. Myslienkove stal Buber neraz na okraji racionalizmu. Zdoraznoval jestvovanie sveta, ktory je protikladom skusenostneho a prakticky orientovaneho bytia. V jeho sionistickom postoji sa odzrkadluje humanizmus. Zidovske osidlovanie a kolonizacia Palestiny sa ma diat podla neho na zaklade spoluprace s arabskym obyvatelstvom. Tuto tezu hlasal aj na 12. sionistickom kongrese, ktory sa konal r. 1921 v Karlovych Varoch aj v casopise "Der Jude", ktory vydaval v rokoch 1916 az 1924. Odmietal mocensko-politicke ciele a zidovsky stat videl ako "stat bez kanonov, zastav a metalov" (z listu Stefanovi Zweigovi). V socialnom zmysle bol Buberovym idealom "zivot v spolocenstve", v com bol ovplyvneny ucenim svojho priatela Gustava Landauera.

    Buberovym vyznamnym kulturnym cinom bol preklad Stareho zakona do nemciny, ktory urobil spolu s F. Rosenzweigom. V Starom zakone videl Buber dokument dialogu medzi Bohom a clovekom. Za podstatne momenty tohoto dialogu povazoval stvorenie, zjavenie a vykupenie. Ku hlavnym filozofickym dielam M. Bubera sa pocita kniha "Ja a Ty", ktora jestvuje aj v ceskom preklade, v cestine vysiel tiez preklad "Chasidskych vypraveni". Poslednych 27 rokov zivota (1938-1965) stravil Buber v Jeruzaleme, kde posobil ako profesor socialnej filozofie na Hebrejskej univerzite.

    M. Buber, T. Herzl a dalsi tvorcovia sionizmu vytvorili stat Izrael, ktory sa zaraduje medzi vysoko vyspele, demokraticke staty sveta. Tvorcovia sionizmu niektore veci nemohli predvidat, ine nedocenili alebo precenili, ale nimi vytvorene zakladne tezy preniesli miliony ludi do zivota. Zalozenie statu Izrael predstavuje dosiahnutie hlavneho ciela sionizmu, ale neznamenalo a neznamena zanik sionistickeho hnutia. Po vzniku statu Izrael sa sionizmus snazil pomoct mu v prvych rokov boja o jeho prezitie. Ma zasluhu aj na vsestrannom duchovnom, kulturnom a vedeckom rozvoji, ktory stavia Izrael na popredne miesto v rebricku vyspelych krajin sveta. Dnesne sionisticke organizacie sa snazia umoznit vsetkym potencialnym zaujemcom vystahovanie do Izraela a hladaju cesty na zachovanie zidovskej identity pre Zidov zijucich v diaspore. Z tohoto dovodu podporuje sionizmus vzdelavacie a spolcovacie snahy zidovskych komunit na celom svete. Aj pre dnesny sionizmus su charakteristicke slova, ktore predniesol rabi Reines uz roku 1904 na konferencii Mizrachi v Bratislave:

    "Neprisli sme rozdelovat, ale zblizovat". Zblizovat tych co ziju v Izraeli so zijucimi v diaspore, zblizovat Nezidov so Zidmi a vsetkych humanne zmyslajucich ludi vzajomne.

    Poznamky:
    1) Jeho tajomnikom pocas cesty do Palestiny bol Naftali Herz Imber, autor piesne Hatikva (Nadej), ktora sa stala hymnou statu Izrael. Hudobny motiv je prevzaty zo Smetanovej Vltavy.
    2) Pozri lit. [8], mapa
    3) Lit. [12], clanky Samuela Hornika a Davida Grossa,
    4) Jozef Trumpeldor, pochadzal z Ruska. Vyznamenal sa za Rusko - Japonskej vojny, r. 1905 bol tazko raneny, amputovali mu ruku (protezu dostal ako dar od carovnej). Emigroval do Palestiny, kde posobil ako velitel zid. dobrovolnikov. Padol r. 1920 pri obrane osady Tel Chaj napadnutej Arabmi. Jeho pamiatka sa v Izraeli oslavuje 11. Adara.

     

    KABALA

    Pomerne siroky stresny pojem zahrnajuci rozne sposoby priblizenia sa k Bohu prostrednictvom koncentracie na modlitbu, ponorenim sa do seba alebo vykonavanim mystickych praktik. Ucenie kabalistov vyvolavalo v minulosti vela dohadov a nejasnosti. Je to dane tym, ze nie je jasne miesto ani doba vzniku prvych kabalistickych knih. Niektori badatelia tvrdia, ze Kabala je v Judaizme cudzim prvkom, samotni Kabalisti vyslovili opacne presvedcenie, ze Kabala bola obsiahnuta uz v ustnej tradicii (Halache). Je treba rozlisovat teoreticku Kabalu, ktora sa snazi o poznanie a prakticku Kabalu, zaoberajucu sa magiou, vytvaranim amuletov, praktickymi dosledkami gematrie a podobnymi praktikami, niekedy stojacimi na okraji povery. Velmi casto bolo cielom praktickej Kabaly urychlenie prichodu Mesiasa na zem. Kabalisti studovali rozne moznosti oznacenia mena Bozieho, mnohost Bozieho zjavenia a v ich pozadi hladali jednotu. V tomto zmysle je Kabala plne monoteisticka. Stvorenie ma podla Kabaly mnoho roznych stupnov a cely svet (vesmir) je rozdeleny na mnoho duchovnych "Sefirot" (sfer). Tie sfery, ktore su nam najblizsie maju vlastnosti pristupne nasmu chapaniu, cim su sfery blizsie Bohu, tym su pre nas nepochopitelnejsie. Medzi jednotlivymi sferami vsak prebiehaju komunikacie v oboch smeroch. Cely system kladie cloveka na vysoke miesto a pripisuje mu nezastupitelnu ulohu pri udrziavani existencie sveta. Prvy clovek bol nebesky cisty a vladol prirode. V jeho dusi boli zastupene duse vsetkych neskorsich ludi. Kabala veri v prevtelovanie. Dejinny vyvoj viedol k "zhmotneniu" sveta prostrednictvom hriechu. Dnesny svet ma narusenu prirodzenu rovnovahu komunikacie medzi jednotlivymi sferami, tento stav sa napravi po prichode Mesiasa.

    Novsie systemy (Lurianska Kabala) sa zaoberali povodom zla na svete. Skumali aj zmysel zidovskeho "galutu" - diaspory. Vychodzim bodom uvah bola otazka: Ako mozno vo vesmire najst miesto, ktore neobsahuje Boha? Odpoved sa nasla v koncepcii "cimcum" (kontrakcie). Ked sa Boh rozhodol stvorit vesmir, tak sa najprv stiahol do jedneho bodu. Tento akt bol ekvivalentny najhlbsiemu exilu. Z miesta do ktoreho sa stiahol vyzarovalo desat svetelnych prudov roznej cistoty, ktore boli bozskym vyronom. Tieto prudy svetla boli udrziavane v obmedzenom priestore, v akychsi nadobach na ziarenie. Len tri z desiatich nadob boli schopne udrzat svoj obsah, ostatne nevydrzali silu ziarenia a rozbili sa. Doslo ku katastrofe, casti rozbitych nadob vystupili "hore", ine spadli na zem. Rozbitie sposobilo "zhmotnenie" sveta a vznik zla. Ale na rozbitych crepinach ostali zvysky prvotneho ziarenia. Z toho sa odvodzuje jestvovanie odrazu Boha vo vsetkom, dokonca aj v zle. V niektorych crepinach, ktore dopadli na zem sa usalasilo zlo a cerpa svoju silu zo stop prvotneho ziarenia. Pozemskou analogiou poslednej skutocnosti je jestvovanie diaspory, ona predstavuje iskry prvotneho ziarenia a je vystavena zlu. Az budu iskry prvotneho ziarenia oslobodene, nastane vykupenie. Tomu pochopitelne zodpoveda vykupenie z exilu. Vidiet, ze kozmicky a pozemsky svet su v Kabale priamo prepojene. Zlepsenie pozemskeho sveta mozeme dosiahnut plnenim micvot, vystrihanim sa priestupkov, dobrocinnostou a studiom Tory.

    Zmyslom exilu je podla Kabaly pracovat na oslobodeni bozskych iskier prvotneho ziarenia a vziat zlu jeho silu. V tomto zmysle, ktore rozvinuli Chasidi, je Kabala etickou naukou. Pozaduje, aby Zidia jednali sposobom, ktory navrati vesmiru jeho povodnu, harmonicku strukturu. Z najstarsich kabalistickych knih su zname knihy "Jezira" (Stvorenie) a "Bahir" (Svetlo), podobna stylom aj obsahom neskorsej knihe "Zohar" (Ziara), ale nepozname ich autorov. Legendy hovoria, ze tajne ucenie Kabaly prinisol do Talianska Aron ben Samuel Hanassi z Babylonu okolo roku 870. V Taliansku ho rozvijali a do Nemecka preniesli clenovia rodiny Kalonydimus. Podstatne neskorsie, okolo roku 1200 pozname Judu he Chasida z Regensburgu, ktory je vydavatelom "Knihy zboznych". Patril k mystickej skole, ktorej hlavnym predstavitelom bol Eleasar ben Juda z Wormsu a Abraham z Kolina. Skola sa snazila o prehkbenie vnutorneho, osobneho prezivania nabozenskeho zivota. Vyznamnejsi rozmach dosiahli na poli Kabali sefardski Zidia v Spanielsku.

    Systematicke zaklady ucenia polozil Izak. Slepy, nevidiaci ucenec znamy ako "Otec Kabaly" (okolo roku 1200). V Spanielsku posobil aj Abraham ben Samuel Abulafia a jeho ziak Jozef ben Abraham ibn Gikatilia. Neskorsie (po roku 1492) sa centrom Kabaly stava Safed v Palestine, kde postupne posobli Abulafia (po dramatickom uteku zo Spanielska), Moses Cordovero, Izak Luria, Chajim Vital a ini. Az zo Safedu sa preniesla Kabala v novej podobe do Europy, kde bola studovana rabinmi aj jednoduchymi ludmi. Podstatne ovplyvnila mesianisticke hnutia v stredoveku a Chasidov. Kabala krestanska Krestanstvo sa tiez zaujimalo o system Kabaly. Lullus Raymundes (alebo Raimundus) (1234-1315) tvrdil, ze je v sulade s krastanskymi dogmami a doporucoval jej studium. Podobne sa vyjadroval vyznamny krestansky znalec hebrejskej literatury Johannes Reuchlin (1455-1522). V odbornej literature sa mozeme stretnut s pojmom "Krestanska Kabala".

    Krestanska kabala pochadza z dvoch zdrojov. Su to jednak vzdelani stredoveki zidovski konvertiti na krestanstvo a humanisticki orientovani krestanski myslitelia obdobia od renesancie po 19. storocie. Do prvej skupiny sa pocita konvertita Abner z Burgosu zijuci v 14. st. a Paul de Heredia. Zmyslom krestanskej kabaly bolo najst v kabalistickych ideach a myslienkach:
    a) povodnu ideu spolocnu vsetkym nabozenstvam, teda najst akehosi spolocneho ekumenickeho menovatela religiozity vobec
    b) Krestanske idey zakodovane v zidovskych textoch, teda vylozit kabalu podobnym sposobom, ako vykladali krestanski exegeti Stary zakon v ktorom videli len predzvest Noveho zakona.

    Z krestanskych humanistov treba na prvom mieste menovat florentskeho slachtica grofa Giovani Pico Della Mirandollu (1463-1494). Bol to vzdelany clovek, hovoril mnohymi jazykmi, o. i. aj hebrejsky, chaldejsky a arabsky, studoval filozofiu a teologiu. Pico patril k tym, ktori videli v kabale stratenu nabozensku pratradiciu, veril, ze v nej objavi aj krestanske prvky. Zaoberal sa gematriou, novopytagorejstvom. Vo svojom spise "Heptoplus" zaznamenal svoje pozorovanie o spolocenskej atmosfere: "Ak moji partneri len zacuju slovo kabala, tazko skryvaju svoje zdesenie" a na inom mieste pise o predstavach spojenych s tvorbou a jestvovanim kabaly: "odskoceny zloduch a spolocnik demona, autor mnohych spisov proti krestanom", to mala byt kabala podla jeho protivnikov. Pico zamyslal zvolat do Rima filozoficky kongres a predostriet na nom svojich 900 vlastnych tez na diskusiu. Jedna z tez hovori, ze v "ziadnom umeni nie je viac poznania Kristovho bozstva ako v kabale". Zamyslany kongres sa neuskutocnil pre nesuhlas papezskej kurie a tak Pico vydal svoje tezy aj s ich obhajobou (1486). Vynieslo mu to papezsku kliatbu. O styri roky sa Pico stretol vo Florencii s nemeckym humanistom Johannesom Reuchlinom a velmi ho ovplyvnil. Nasledne zacal Reuchlin studovat kabalu. Sest z deviatich hlavnych prac J. Reuchlina je venovanych Zidovstvu a hebrejskemu jazyku, dve z nich su venovane kabale.

    Prva Reuchlinova "zidovska" kniha ma titul "De verbo mirificio" a je napisana pod cerstvym dojmom stretnutia s Picom, ale je aj dosledkom stretnutia Reuchlina so vzdelanym lekarom Jakob Ben Jechiel Loansom. Loans ucil Reuchlina v rokoch 1492-93. Stal sa prototypom postavy Zida Baruchiasa z jeho knihy "De verbo mirificio". De verbo .. popisuje niekolko dni trvajucu diskusiu medzi Zidom Baruchiasom, jednym Fenicanom, epikurejcom Sidoniom a samotnym Reuchlinom prevtelenym do postavy krestana Capniona. Rozhovor je pestrou zmesou filozofie, teologie, roznych spekulacii o "povodnej tradicii", ale aj versov. Ako pravdive a spravne nabozenstvo je tu vyzdvihovane krestanstvo. Mnohe pojmy kabaly pochopil Reuchlin zle alebo zmatene (napr. retaz tradicii). Zazracne slovo je pre Reuchlina meno B-zie. Vyvrcholenim knihy je Capnionove vysvetlenie troch tvorivych mien B-ha pocas troch tvorivych obdobi. V prvom - prirodnom svetovom obdobi malo meno B-zie trojhlaskovu podobu sin, dalet jod, teda Saddaj = vsemohuci a predstavovalo tvorivu silu. V druhom obdobi to bol tetragram JHVH = adonaj a predstavovalo moc a v tretom obdobi sa posunulo sin za het (na tretie miesto) a vzniklo tak slovo Jehosua, cize hebrejsky ekvivalent Jezisa.

    Ma predstavovat silu stvorenia. Reuchlin tvrdi, ze cez Jezisa sa nevyslovitelne meno Bozie stalo vyslovitelne. Meno Jezisa ma byt "verbun mirificum". Neskorsia Reuchlinova praca "De arte cabalistica" je vyznamnym krokom k europskemu krestanskemu vyskumu kabaly. V De arte .. su ako akteri rozhovoru: Zid Simon, ktory prebera ulohu ucitela a charakterizuje ho hlboka mudrost a dobrota, novopytagorovec Philolaus - junior a moslim Marranus. V protiklade k De verbo .., kde sa Reuchlin identifikoval s Capnionom stotoznuje sa v De arte .. so Zidom Simonom. Simon uvadza partnerov do sveta kabaly, ale tak ako ju poznal Reuchlin. Je pozoruhodne, ze Reuchlin napisal tuto pracu v tak tazkych casoch. Roku 1509 pozadoval a aj dostal konvertita na krestanstvo Johannes Pfeferkorn od cisara Maximiliana koncesiu na zhabanie akychkolvek zidovskych knih. Reuchlin napriek tejto skutocnosti vytrval v skumani kabaly a dostalo sa mu k tejto cinnosti tiez odobrenia toho isteho cisara! Vo svojich dobrozdaniach sa Reuchlin zastaval Zidov a vystupoval proti paleniu zidovskych knih. Joselmann von Rosheim "Schtadlan" = hovorca a predstavitel Zidov (1478-1554) poznamenal svojho casu na Reuchlinovu adresu, ze posobil voci Zidom ako "ako zazrak medzi zazrakmi". Pfeferkorn a jeho podporovatelia - kolinski Dominikani zazalovali Reuchlina, ze sa nechal kupit Zidmi. Inkvizitor Jacob Hochstraten viedol proces, ktory sa vsak skoncil Reuchlinovym oslobodenim (1520). Reuchlinove predstavy kabalistickeho ucenia zacinaju rannou zidovskou mystikou, spekulaciami o stvoreni - "Maase Beresit" a aj o casto citovanom mieste z prvej kapitoly knihy proroka Ezechiela - "Maase Merkaba" a koncia ucenim o desiatich sefirot. Reuchlin sa opieral o latinske preklady Jozefa Gikatilla (1248-cca. 1325), dalej o "Scha are' ora" = "Pforten des Lichtes" = "Portae Lucis" od konvertitu Paulusa Ricciusa, ktory sa pokusal spojit a zjednotit kabalisticke a krestanske motivy.

    V protiklade k tomuto vsetkemu je priam zarazajuce, ze Reuchlin, ktory bojoval za zachovanie zidovskych spisov a knih sa vo svojich pracach vyslovoval ostro proti Talmudu. Z dalsich krestanskych znalcov kabaly treba uviest mena: Johann Georg Wachtek, zaoberal sa kritikou Spinozu (ale nie na dostatocnej urovni). Johann Franciscus Buddaeus, autor knihy "Uvod do filozofie Zidov" Halle 1720. Vo svojej, latinsky pisanej knihe porovnaval kabalu s prvsimi krestanskymi gnozami. Jakob B;hme (1575-1624), zaoberal sa symbolmi v kabale a videl v nich krestanske motivy. Novoplatonsky zamerany Heinrich Cornelius Agrippa von Nettesheim (1486-1535) postavil do poredia magicke idey kabaly v praci "De occulta philosophia" (1530). Jedna z jeho knih vysla v ceskom preklade cca r. 1991. Agrippa mal silny vplyv na nasledovnikov, hlasal nazor, ze kabala je sucastou mnohych vied, napr. aj alchymie. Tento nazor si potom osvojil Heinrich Khunrath (1560-1605), Thomas Vaughan (1622- 1666), Robert Fludd (1574-1637), Georg von Welling (1652-1727) a Fridrich Christoph Oetinger (1702-1782). Po Reuchlinovi vnikli hlbsie do kabaly len traja krestanski ucenci: Francuz Guillaume (Viliam) Postel (1510-1581) a Nemci Christian Knorr von Rosenroth (1636-1689) a Franz Joseph Molitor (1779-1860). Postel prelozil do latinciny "Zohar" a knihu "Jezira" (jestvuje aj jej cesky preklad). Postelove preklady aj s jeho komentarmi boli urobene este prv, ako boli vytlacene v povodnom hebrejskom texte. V 17. storoci povazujeme za najvyznamnejsieho autora prac o kabale Christiana Knorra von Rosenroth. V rokoch 1677-1684 zverejnil latinsky spis "Kabbala denudata". Knorr, podobne ako Pastel cestoval po Europe a studoval u zidovskych ucencov, napr. u rabi Meiera Sterna v Amsterdame. Preto mal pristup nielen k spisom sefardskych kabalistov, ale stali mu k dispozicii aj rukopisy pochadzajuce z kabalistickeho obdobia Izaka Luriu Askenaziho (Ariho). Knorrov trojzvazkovy spis obsahuje okren ineho aj preklady viacerych miest "Zoharu", z Gikatillovej "Scha are'ora", Cordoverovej "Pardes rimonim" a niektorych spisov krestanskej kabaly zo Safedu. Okrem toho opatril Knorr svoju "Kabbala denudata" aj glosarom kabalistickych symbolov zo "Zoharu" a dlhymi komentarmi. Franz Joseph Molitor bol prvym ucencom v 19. st., ktory vyjadril ku kabale hlboke sympatie a to v casoch, ked bola tato este len polemicky rozoberana. Molitor bol ziakom Fridricha Wilhelme Schellinga (1775-1854). Schelling stelesnoval vo svojich pracach prechod od idealizmu k romantizmu. Molitor studoval aj u Franza von Baadersa (1765-1841), ktory patril tiez k ucencom ovplyvnenym Schellingom, kabalou a J. Bohmeom. Molitor chcel napisat o kabale monumentalne dielo, ostalo vsak len torzo. V rokoch 1827-57 vydal "Filozofiu dejin alebo o tradicii v Starom zakone a jej vztahu k Novemu zakonu. S prednostnym zretelom ku kabale." Spomenute dielo vsak malo tvorit len uvod k monumentu, ktory uz nestihol zrealizovat. Molitor veril, ze kabala je "vnutornou dusou" Zidovstva, jej "zivym principom".

    V starych casoch by bola kabala integrovana normativnym Zidovstvom, ale kodifikovanim Zidovstva Maimonidesom a "Sulchan aruchom" Jozefa Kara sa mystika vylucila zo Zidovstva, ktore sa tak zbavilo svojej zivej sily. Molitor to nazval "Verfall des Ganzen" = upadok celku. Kabala ma byt jednou z povodnych tradicii, ktore prijal Adam v raji a preto by to mal byt zivy princip, rovnako zivy pre Zidov aj pre krestanov. Molitor nadvazoval na Reuchlina, ale zial, jeho prace sa priam hemzia hrybymi chybami a nedorozumeniami. Molitor hlboko zaposobil na mladeho Gershoma Scholema. L Cordovero Moses, L Luria Izak, L Chasidizmus, L Frank Jakob, LRosheim, L Scholem, L Zevi Sabataj, L Zohar.

     

    TALMUD

    Popri Tore hra v zidovskej literature dolezitu ulohu Talmud. Slovo je substantivum slovesa ucit sa alebo ucit (inych). Spravnejsie by bolo pouzit spojenie Talmud-Tora, teda ucenie alebo ucenie sa Tore. Zatial co Tora predstavovala pisomne zaznamenanu tradiciu, existovala aj dalsia tradicia, Halacha. Halacha (cesta, putovanie) je obsazny pojem oznacujuci subor tradicii a prikazov, povodne len ustne zachovanych. Halacha urcuje zivot veriacich Zidov az do podrobnosti. Zivot a konanie cloveka ma byt harmonickym celkom a preto nemozno cakat, ze Halacha sa bude zaoberat, len niektorymi jeho castami. S terminom Halacha sa mozeme stretnut vo vetnych spojeniach, ako napriklad: "Vyznamni rabini sa vyjadrovali k halachickym problemom", alebo "Tato halacha bola dana Mojzisovi na hore Sinaj". Halacha nie je nemenna, ale podlieha vyvoju napriek tomu, ze kladie doraz na tradiciu a kontinuitu. Na otazku, ci ma ista Halacha zavaznu platnost existuju rozne kriteria. Za dolezite sa povazuje to, ci sa Halacha dlho praktizuje a ako sa k nej vyjadrili vyznamne rabinske autority. Niekedy moze zvyk, ktory sa prieci tradovanej Halache, tuto potlacit. Halacha, sa tradovala len ustne.

    Tak to bolo az do doby pred znicenim druheho chramu. V tomto case bola zidovska spolocnost v duchovnom kvase. V krajine existovali rozne myslienkove prudy a nabozenske sekty. Spolocensku aristokraciu predstavovalo chramove knazstvo spojene s vladnucimi kruhmi. Jednym z protipolov vladnucej vrstvy boli Zeloti (horlivci), ktori odmietali ineho vladcu, ako Hospodina a burili sa proti rimskej nadvlade, ako aj proti vlastnej aristokracii. Akymsi stredom boli Farizeji (Znamena to "odlisujuci sa", ale casto sa preklada nie dost presne ako "zakonnici"). Striktne sa drzali starych tradicii a zvykov, odmietali kompromisy a prisposobovanie sa novym podmienkam. V opozicii voci Farizejom stal druhy protipol, nabozenska sekta Saducejov. Pomenovanie Saducejov je odvodene od mena ich predstavitela, knaza Zaddoka. Saduceji sa s porozumenim pozerali na vplyv helenizmu a boli nachylni prijat reformne nazory. Okrem toho neuznavali nesmrtelnost ludskej duse, popierali existenciu anjelov a neverili ustnej tradicii. Nie je bez zaujimavosti, ze stredoveke vydania Talmudu, cenzurovane katolickou cirkvou, nahradzovali vyraz "kacir" pomenovanim "Saducej". Popri tychto sektach tu posobili Eseni a tiez nedavno vzniknuti krestania, ktori v tomto case predstavovali jednu z odnozi Zidovstva. Sekta Esenov zila odtrhnute od zivota spolocnosti, venovali sa rozjimaniu a modleniu. Odmietali spolocensky system zalozeny na otrockej praci. Asi 4000 Esenov zilo na okraji puste v intenzivnom ocakavani prichodu Mesiasa. Duchovnym pojivom celej tejto spolocnosti bola ucta k Tore, k jej prikazom a zakazom.

    Studium Tory kvitlo v rabinskych skolach, pod vedenim znamych ucitelov. Snad najznamejsim ucitelom sa stal Hilel (-80 az +8). Narodil sa v Palestine, posobil 40 rokov v Babylone a uz ako znamy rabin sa vratil do rodneho kraja. Zivil sa manualnou pracou, bol drevorubac. Tradicia zaznamenava, ze cele zidovske ucenie vyjadril jedinou vetou: Nerob druhym, co nechces, aby ini robili Tebe. Hilelovym sucasnikom bol rabin Samaj. Hilel a Samaj sa casto vyjadrovali k tym istym problemom, Samajove vyjadrenia boli prisnejsie, Hilelove liberalnejsie. Do dnesnych cias je znama Hilelova a Samajova rabinska skola. Obe sa zaoberali halachickymi problemami. Bohaty nabozensky a duchovny zivot zidovskej spolocnosti bol zniceny katastrofou, ktoru predstavovalo dobytie krajiny Rimanmi a znicenie druheho chramu roku 70 o. l. Ucenci, ktori prezili vojnu sa snazili zachranit ohrozene tradicie Judaizmu a zalozili preto v malom pobreznom meste Jabne nove uciliste pod vedenim najmladsieho Hilelovho ziaka, Jochanan ben Sakkaja.

    Jochanan ben Sakkaj znamy ako Rabban (nas majster) a jeho spolupracovnici, vacsinou ziaci Hilelovej skoly, zacali zhromazdovat a spisovat vsetky dostupne tradicie Judaizmu. Zvolavali knazov, ktori boli ucastni chramovej sluzby a spytovali sa ich na vsetky podrobnosti. Zistovali stare zvyky, rekonstruovali komentare a nazory davnych rabinov a vsetko zistene zapisovali. Rabban zdoraznoval vyznam synagog, ktore existovali uz od doby znicenia Salamunovho chramu. Tvrdil, ze modlitba a dobre skutky mozu sposobit zmierenie, ktore sa prv dosahovalo prinasanim obeti v chrame. Vyzdvihoval aj vyznam studia Tory. Prechod od chramovej sluzby k synagoge priniesol Zidovstvu plody v podobe dalsieho rozsirenia studia. Studovnami sa stavali vsetky synagogy. Dosledkom toho vznikali aj dalsie rabinske ucilistia spolupracujuce s Rabbanovou skolou v Jabne. V tejto atmosfere sa praca na pisomnom dokumentovani halachickych tradicii neskoncila ani po smrti Rabbana. Nasledovali styri dalsie generacie ucencov, ktorych mena dnes pozname. Suhrnne ich oznacujeme ako Tanaitov. Tanaiti (slovo je, podobne ako Talmud, odvodene od slovesa teni - studovat, ucit sa). Tanaiti zhromazdili pocas cinnosti piatich generacii rozsiahly material.

    Konecnu redakciu celeho materialu previedol rabi Jehuda Ha Nassi v rokoch 170 az 200 o. l. Tradicia mu preto pripisuje autorstvo Misny, diela ktore je vysledkom prace piatich generacii Tanaitov. Misna (opakovanie) je zakladne halachicke dielo. Vychadza z Tory a predstavuje prve autoritativne zhrnutie zakona. Sucasne je Misna jadrom Talmudu. Spisanim a vydanim Misny sa pochopitelne rabinske studie podporili. Amorejci (hovorci, vykladaci, od slova amar - hovorit, interpretovat) V dalsich generaciach sa ucenci, ktorych oznacujeme ako Amorejci, zaoberali tak Torou, ako aj Misnou. Spisali diskusie a komentare k Misne a doplnili ich latkou, ktoru rabi Jehuda Ha Nassi nezahrnul do Misny. Tato praca sa nekonala len v Palestine, ale aj v Babylone, do ktoreho sa presunulo v 2. a 3. storoci o.l. tazisko zidovskej vzdelanosti. Vysledkom prace Amorejcov je Gemara. Gemara (dokoncenie, naucena tradicia) Podla miesta vzniku rozlisujeme Jeruzalemsku a Babylonsku Gemaru. Misna spolu s Gemarou tvori Talmud a tak podla Gemary rozlisujeme Jeruzalemsky Talmud a Babylonsky Talmud. Pozname osem generacii Amorejcov, zijucich v rokoch 220 az 500 o.l. Konecna redakcia Jeruzalemskej Gemary bola prevedena v 4. storoci, Babylonsku Gemaru uzavrel Rav Asi a jeho ziak Ravina roku 499 o.l. Po uzavierke Babylonskeho Talmudu pokracovali v Babylone pisomne zaznamenane diskusie az do 9. storocia. Potom sa tazisko zidovskej vzdelanosti presuva do arabsko-spanielskeho priestoru a postupne dalej do Francuzka a Nemecka. Vo vsetkych tychto krajinach zakladali Zidia rabinske skoly v ktorych sa studoval Talmud.

    Velmi zname sa stali ucilistia vo Wormse a Mainzi (Mohuci), ktore zalozil rabbenu Gerson ben Jehuda (965 - 1028), zvany "svetlo exilu". Rasi. Na oboch tychto skolach studoval rabi Salomo ben Izak, strucne znamy ako Rasi (1040 - 1105). Rasi sa stal najznamejsim komentatorom Talmudu a Tory. Uz ako 25 rocny zalozil rabinsku skolu v Troyes vo Francuzku, ktora rychlo ziskala dobru povest a pritiahla vela ziakov. Na pociatku svojej kariery vyucoval Rasi bez naroku na odmenu a zivil sa ako vinohradnik, neskorsie sa venoval len vyucovaniu a studiu. Cely Rasiho zivot sa vyznacoval prikladnou skromnostou a nenarocnostou. Posledny komentar, ktory napisal pred smrtou, objasnoval otazky knazskej cistoty. Sucasnici, ktori Rasiho prezili, to nepovazovali za nahodu. Rasiho komentare podstatne ovplyvnili dalsie studium Talmudu. Uz sto rokov po jeho smrti sa tieto komentare stali standardnou sucastou dalsich vydani Talmudu az do sucasnosti. Rasiho komentar Tory sa stal vobec prvou, hebrejsky vytlacenou knihou. Velkost tohoto ucenca nam pripominaju do dnesnych dni zachovane stavebne pamiatky, ktore nesu jeho meno ako aj Rasiho pismo, typ hranateho pisma, ktore pouzival pri pisani svojich prac. V sucasnosti je zaznamenanych viac nez sto komentarov k Rasiho komentarom Tory a Talmudu. Prvy preklad Rasiho komentara Tory do nemciny urobil bratislavsky ucenec Leopold Dukes, ziak rabina Chatama Sofera v minulom storoci.

    Vo Francuzku a Nemecku je v 12. a 13. storoci zaznamenanych viacero komentarov Misny, pripadne komentarov starsich komentarov. Vytvorili ich Rasiho potomci a nasledovnici. Suhrnne sa oznacuju ako Tosafta. Tosafisti (objasnovaci, pridavaci) su autori spomenutych komentarov. Medzi najvyznamnejsich z nich patril Rasiho vnuk, Samuel ben Meier (1085 - 1174), zvany tiez Rasbam. Nie je mozne podat v kratkosti prehlad prac Tosafistov a ostatnych komentatorov Talmudu vzhladom na ich pocet. Maimonides. Na tomto mieste treba z nich uviest meno rabiho Mose ben Maimona - Maimonidesa (1135-1204). Narodil sa v Cordobe (Spanielsko) a skoncil svoj zivot ako znamy ucenec, lekar a rabin na panovnickom dvore v Kahire. Maimonides, nazyvany strucne Rambam, vyznamne ovplyvnil a posunul hranicu duchovneho obzoru stredovekeho Zidovstva. Vplyvom neobycajne vzdelaneho Rambama sa Zidovstvo rozstipilo na polemizujuce tabory. Spory okolo jeho ucenia neutichli ani po jeho smrti, naopak, zvacsil sa ich rozsah aj intenzita. V celom 13. storoci sa privrzenci a odporci Maimonidesa vzajomne preklinali a exkomunikovali. Do tychto sporov sa zaangazovala aj katolicka cirkev.

    Maimonides sa stal problematicky tym, ze postavil rozum ako rovnocenny viere, tradicii a zjaveniu. Vo svojich pracach doviedol racionalizmus po krajnu hranicu, stacil maly krok a ocitol by sa mimo nabozenstva. Rambam tento krok neurobil, ale napriek tomu jeho odporcovia, vedeni temnou predtuchou zakazali mladezi do 25 rokov citat jeho knihu "More Nebuchim" (Sprievodca bludiacich). Maimonides usporiadal celu halachisticku diskusiu Talmudu podla vecnych stanovisk. Jeho kompedium sa stalo dobre znamym a horlivo sa studovalo, ale nestalo sa nahradou za Talmud. Ciastocnu nahradu Talmudu sa podarilo napisat az v 16. storoci Jozefovi ben Karoovi (1488-1575). Jeho praca s nazvom "Sulchan Aruch" (siroky alebo prestrety stol) nema rozsah ani vyznam porovnatelny s pracami Maimonidesa, ale dava pohotove a zrozumitelne odpovede na prakticke otazky. Zo strucne naznacenej historie mozno lahko extrapolovat skutocnost, ze diskusie okolo Talmudu vlastne nikdy neprestali. Niekedy sa hovori, ze Talmud je diskusia bez konca. Jesiva. (Sedenie). Tymto slovom su oznacovane vyssie typy skol, v ktorych sa studenti pripravuju na povolanie rabina a studuju hlavne Talmud a jeho komentare.

    Rabinske skoly - jesivy, existovali vsade tam, kde existovalo Zidovstvo. Niekedy doba umoznovala rozvoj studia a vzdelanosti. To sa prejavilo v tvorbe dalsich komentarov. V dobach utlaku sa Zidia sa snazili zachovat to co ziskali z davnych cias, aby to odovzdali dalsim generaciam. V 19.storoci a prvej tretine 20. storocia boli pocetne rabinske skoly vo vychodnej Europe.

    Vychod sa stal protipolom vyvoja v zapadnej Europe, kde emancipacia a asimilacia Zidov postupila na ukor straty ich duchovnej identity. Od Litvy az po Madarsko sa vyskytovali jesivy v mnohych mestach a mesteckach. Na Slovensku posobilo tiez niekolko jesiv napr. v Nitre, Galante, Huncovciach a Bratislave. Najznamejsia z nich, bratislavska jesiva, je spojena s menom a cinnostou rabina Mose Schreibera, nazvaneho aj Chatam Sofer. Meno Chatam vzniklo ako skratka nazvu jeho hlavneho diela Chiduse Torah Mose, zaradujuceho sa do komplexu talmudickej literatury. Tak, ako vsetky jesivy vo vychodnej Europe, zanikla aj bratislavska jesiva (1939) pocas nastupu nacistickej vlady nad Europou. Hrob Chatama Sofera v Bratislave je dnes navstevovany ucencami z celeho sveta, ktori prichadzaju vzdat uctu jednemu z najvyznamnejsich talmudistov 19. storocia.

    Tradicia studia Talmudu sa v povojnovom obdobi preniesla do Izraela, USA a Kanady. Talmud sa stal jednym zo synonymov Zidovstva. Ide o knihu, ktora sa uz od svojho vzniku stala predmetom bipolarneho pristupu. Na jednej strane uznavany za zriedlo mudrosti, na druhej strane hanobobeny a osocovany. To, co sa pouzivalo proti nemu, su falosne citaty, alebo citaty vytrhnute z textu. Ak ma niekto uprimnu snahu o pochopenie tohto diela a jeho konfrontovanie s inou nabozenskou literaturou, mal by prirovnat dolezite s dolezitym. Bolo by chybou brat z Talmudu nepodstatne a porovnavat s tym, co je na druhej strane prvorade. Polemika, ktora porovnava omyly na jednej strane s idealmi na druhej strane nemoze pochopit Talmud a napokon nijake dielo posudzovanim jednotlivych citatov. Prve rozsiahle utoky proti Talmudu sa zacali uz za vlady vychodorimskeho cisara Justiana, toho isteho Justiana, ktory dal zavriet filozoficke skoly, posobiace v Grecku niekolko storoci.

    Pri protizidovskych pogromoch v stredoveku sa nicili zidovske pisomnosti, na prvom mieste Talmud. Casto ho verejne palili a v 16. storoci existoval uz len nepatrny pocet exemplarov kompletneho diela. Za uchovanie Talmudu vdacime vynalezu knihtlace a povoleniu papeza Leva X., znameho mecenasa vedy, vydat Talmud bez cirkevnej cenzury. Vydanie sa realizovalo v tlaciarni Daniela Bomberga, krestana zijuceho v Benatkach a pochadzajuceho z Antverp. Bombergova tlaciaren je znama vydaniami biblie a mnohych inych zidovskych nabozenskych spisov. V jeho dielni vzniklo prve a sucasne kompletne vydanie Babylonskeho, ako aj Jeruzalemskeho Talmudu. Babylonsky Talmud vysiel v dvanastich zvazkoch v rokoch 1520 az 1523, Jeruzalemsky vysiel r. 1524. Neskorsie vydania Talmudu dodrziavaju strankovanie zhodne s Bombergovym vydanim. Tlaciaren zanikla po smrti majitela r. 1549. Okrem Bombergovho vydania jestvuju pocetne neskorsie vydania, napr. Praha (1841- 1845), Vieden (1840-1847) a hlavne vydanie z Vilniusu (1892-1897) ,ktore vyslo v patnastich zvazkoch spolu so vsetkymi dodatkami. Az podnes ostava Talmud podou, na ktorej spocivaju nabozenske zaklady ortodoxneho Zidovstva.

    Bolo by chybne chapat pokyny Talmudu ako ohranicenie zivota do skamenelych noriem. Taketo ponatie by protirecilo duchu Talmudu. Nove interpretacie Talmudu ukazali jeho zlucitelnost so zivotom v modernej spolocnosti. Pochopitelne sa vselico zmenilo, napriklad civilne pravo je uz od stredoveku stale menej "vnutornou" zidovskou zalezitostou, ale podlieha pravu krajiny v ktorej Zidia ziju. Pokyny pre chramovu sluzbu uz nie su aktualne, ale Talmud ako celok ostava obrovskym rezervoarom poznania v ktorom sa aj dnes hladaju odpovede na najrozlicnejsie otazky.

    Pri hladani odpovede na konkretnu otazku sa prestuduje obvykle cely komplex literatury, pripominajuci obratenu pyramidu. Na sirokej, obratenej zakladni su najnovsie komentare, responzia (otazky a odpovede) pod nimi starsie komentare a kompedia potom Gemara, pod Gemarou Misna a na spodu tejto pyramidy je Tora. Cleneniu textu zodpoveda aj opticke clennie Talmudu. Uprostred strany je diskutovany vyrok Tory. Okolo neho sa nachadza mensim pismom napisany text Misny. Za Misnou nasleduje text Gemary, oddeleny hlaskami GM. Na okrajoch lavej a pravej strany su este mensimi pismenami pisane dalsie komentare, neskorsieho data. V celom texte Misny, Gemary aj komentarov su rozne znacky, ktore odkazuju citatela na ine miesta Talmudu, pripadne ine komentare a responzie. V tomto zmysle sa niekedy novsie vydania Talmudu odlisovali od starsich, dalsimi komentarmi, pisanymi na vonkajsom okraji textu, po oboch stranach listu. Okolo povodneho textu Misny, vztahujuceho sa na Toru, sa kopia hradby dalsich komentarov. Takto treba chapat zmysel tvrdenia, ze "Zidovstvo ohradilo Toru hradbami svojho pisomnictva".

    Misna je zbierka pregnantnych textov, fakticka inventura zidovskych zvykov a institucii. Je pisana casto formou dialogu. Gemara obohacuje text o diskusiu, protichodne nazory, namietky a polemiky s nimi, priklady zo zivota a historie. Gemara prilezitostne od temy odbocuje, ked rozpravaca napadne suvislost s inym menom alebo slovom, pripadne dejova podobnost s inym miestom Talmudu. Casto sa cituje, pricom je typicke, ze rozpravac z ucty k citovanym osobam cituje kompletne citaty a nie len vybrane casti. Robi tak aj v pripade, ked s niekym polemizuje. Casto je viditelna snaha zaznamenat tradiciu. Prejavom tejto snahy je citovanie celej rady mudrcov podla kluca: "Rabi Meier povedal, ze Gamaliel povedal, ze " Delenie Talmudu na Misnu a Gemaru je historicke, vztahuje sa na dobu a miesto vzniku.

    V Talmude je vyznacene co je textom Misny a co Gemary. Vnutorne mozeme delit Talmud na Halachu a Hagadu. Vnutorne delenie suvisi s obsahom textu, ktory moze uvadzat tradovany zakon alebo zvyk (Halachu) pripadne uvadzat pribehy, bajky, povesti atd. (Hagadu). Hagada ,tiez agada (vypravanie). Hagada doplna Halachu historkami, pribehmi, vyrokmi mudrcov a pod. Citatelsky je Hagada pristupnejsia ako Halacha. Misna obsahuje prevazne halachicky material, zatial co objemnejsia Gemara je zvacsa zaplnena Hagadou. Talmud je vykladom Tory. Predstavuje pociatky biblickej vedy a exegezy, rozpracuvava biblicku konkordanciu, interpretuje zdanlivo odlisne pasaze. Pouziva analogicku metodu, na zaklade ktorej sa jednotlive miesta biblie interpretuju na zaklade istych analogii s inymi, uz interpretovanymi castami. Hladaju sa nove moznosti citania biblickeho textu, ktore je umoznene tym, ze v hebrejcine sa bezne zapisuju len spoluhlasky a samohlasky sa doplnuju.

    Talmud zaznamenal aj uvahy exegetov biblie, ktori sa zamyslali nad tym, preco su niektore pismena v texte vacsie ako ine, co znamenaju prazdne miesta medzi slovami a pod. Hlada sa vyklad textu prostrednictvom gematrie, to znamena prostrednictvom ciselnych hodnot, ktore mozno pripisat pismenam hebrejskej abecedy a nasledne aj slovam a vetam. V sucasnosti je gematria popularna vdaka pocitacom, ktore umoznuju na zaklade jednoduchych programov analyzovat gematricky vyznam lubovolnych zoskupeni hlasok v texte Talmudu. Talmud zaznamenava aj nekonformne nazory. Citatel sa casto nevie rozhodnut, kto ma vlastne "pravdu", inokedy to vyzera tak, ze sa priklonime k tomu, koho odpoved prave citame ako poslednu, ale nova argumentacia sa ukaze byt presvedcivejsia. Diskusie Talmudu nie su autoritativne rozhodnutia, su len zaznamenane.

    Citat Talmud nie je jednoduche. Je prelozitelny, ale kazdy preklad deformuje do istej miery povodny text. Dvojnasobne to plati o diele, ako Talmud, ktore spociva na jemnosti slov, zamene hlasok, druhom vyzname vyrazov a tazko prelozitelnych obratoch. Pre dnesneho citatela je citanie stazene aj tym, ze sa jedna o dielo napisane v davnej dobe a texty stojace niekedy vedla seba boli napisane v rozpati tisic rokov. Styl je preto velmi roznorody, vyskytuju sa v nom anachronizmy. Citanie je stazene aj tym, ze sa casto pojednava o vynimkach z pravidiel, pricom sa predpoklada, ze pravidla su zname. Text je povodne hebrejsky a aramejsky, ale vyskytuju sa v nom slova greckeho, latinskeho a perzskeho povodu. Kompletne je Talmud prelozeny do anglictiny aj nemciny. V tychto jazykoch existuju aj pocetne vybery z Talmudu a preklady jednotlivych casti.

    Na zaver prinasame niekolko ilustrativnych ukazok z textu Talmudu. Kazda z ukazok je zakoncena oznacenim, ktore je zlozene z pomenovania prislusneho traktatu a udania cisla kapitoly. V babylonskom Talmude je spolu je vsetkych traktatov 63, v mensom, jeruzalemskom Talmude len 39.

          Ukazky textov z Talmudu.

    Ako prichadzaju krali.
    Rav Seset bol slepy. Ked sa cely narod chystal privitat krala, rozhodol sa Rav Seset ist s nimi. Tu ho stretol jeden kacir, ktory mu povedal "dzbany su na vodu, co vsak s crepinami", cim bolo myslene "aky to ma zmysel, ked chce slepec vitat krala ? ". Rav mu vsak odpovedal "pod a uvidis, ze viem viac ako ty ". Ked prechadzali okolo nich prve voje kralovskeho sprievodu nastal hluk a kacir povedal "kral prichadza", ale Seset mu odpovedal "nie, este neprisiel ". Tu prisli druhe voje sprievodu okolo nich, opat nastal hluk a kacir povedal "teraz uz prichadza kral ". Seset mu odpoveda "nie, kral este stale neprichadza". Tretia skupina tiahla okolo nich a nastalo ticho. Rav Seset hovori " teraz uz urcite prichadza kral ". " Ako to vies ? " spytuje sa kacir. Rav mu na to odpoveda " pozemske kralovstvo je podobne nebeskemu kralovstvu, pretoze je napisane : Vyjdi a stoj na vrchu pred Hospodinom a hla, Hospodin siel vedla. Strhol sa obrovsky drsny vietor, ktory rozrazal vrchy a drvil brala pred Hospodinom. Hospodin vsak nebol vo vichre. Po vichrici nastalo zemetrasenie, ale ani v zemetraseni nebol Hospodin. Po zemetraseni ohen, ale ani v ohni nebol Hospodin, po ohni zasumel tichy selest". (Poznamka 1) Brachot 58 a.

    Viera sa neboji nicoho.
    Nasi majstri ucia : Raz sa stalo,ze starsi z Hilelov prichadzal domov a zacul z mesta hlasny vykrik. Povedal: " som si isty, ze tento krik neprichadza z mojho domu ". O nom hovori pismo : Nema strach zo zlej spravy, pevne je jeho srdce, dufa v Hospodina. (Poznamka 2) Rava povedal: " Vzdy, ked tento vers vykladas, mozes ho vykladat od zaciatku do konca, alebo ho mozes vykladat od konca k pociatku. Mozes vykladat: Ked pocuje zlu spravu, nemusi sa obavat. Preco? Pretoze je jeho srdce pevne, spolieha sa na Pana. Ale mozes vykladat aj od konca k zaciatku: Pevne je jeho srdce, spolieha sa na Pana, teda, ked pocuje zlu spravu, nemusi mat strach ". Brachot 60 a.

    Ohen
    Rava povedal: " Ked nejaka horuca hlava medzi majstrami zaziari, tak je to Prikaz, ktory v nom ziari, kedze je napisane: Ci nie je moje slovo ako ohen, znie vyrok Hospodinov. (Poznamka 3) Na to Rav Asi: Ucenec, ktory nie je ako zelezo tvrdy, nie je ucenec, pretoze stoji napisane: Ako kladivo, ktore rozraza skalu. (Poznamka 4) Na to povedal Rabi Abba Rav Asimu: Vy ucite z toho, ale my z toho, kde je napisane: Krajina, ktorej kamene su zo zeleza, (Poznamka 5) necitaj vsak kamene, ale stavebni robotnici. (Poznamka 6) Ravina vsak povedal: Napriek tomu mozno ziadat od cloveka, aby si jeho dusa zvykla na dobromyselnost a miernost, pretoze je napisane: A odstran hnev zo svojho srdca. (Poznamka 7) Taanit 4 a.

    Kvoli jednemu stvorene.
    Rabi Eliezer povedal: Uz kvoli jedinemu spravodlivemu by bol byval stvoreny svet, pretoze je pisane: Boh videl, ze svetlo je dobre, avsak nic nie je dobre, okrem spravodliveho, pretoze je pisane: Povedzte o spravodlivom, ze je dobry.
    Kvoli jednemu zachovane.
    Rabi Chija, syn Abbov povedal: Rabi Jochanan povedal: " Dokonca kvoli jednemu jedinemu spravodlivemu bude svet zachovany, pretoze je pisane: Spravodlivy je zakladom sveta. " Joma 38 b.

    Halacha zachovava Stvorenie.
    Res Lakis povedal: "Ako treba chapat, ze je napisane: Bol vecer a bolo rano, ten 6. den. Co znamena v tomto pripade prebytocny clen "ten"? Uci nas to, ze Vsemohuci, pochvalene bud jeho Meno, vyslovil pri Stvoreni podmienku. Ak Izrael prijme Halachu, potom svet ostanes zachovany, ale ak nie, zavediem ta spat do puste a prazdnoty. (V tomto texte je naznacena suvislost medzi siestym dnom, dnom Stvorenia a 6. dnom mesiaca Sivan. Siesty Sivan je den prijatia Tory na pusti Sinai.) Sabat 88 a.

    Podozrenia.
    Nasi majstri ucia: Ten, ktory zbieral drevo sa volal Celofchad, pretoze v Pisme stoji (Poznamka 8): Ked boli Izraelci na pusti, nasli cloveka, ktory zbieral drevo v den sviatocneho odpocinku (sobotu). A na inom mieste hovori Pismo: (Poznamka 9) Nas otec zahynul na pusti, (nebol v skupine, ktora sa zhromazdila proti Hospodinu, v skupine Korachovej, lebo zomrel pre svoj vlastny hriech a nemal synov). A kedze sa jedna v druhom citate o Celofchada, jedna sa o neho aj v prvom citate. To su slova Rabi Akivu. Rabi Jehuda, syn Beterov, povedal Akivovi: Nech je to tak alebo tak, v buducnosti budes musiet uctovat. Ak to zodpoveda tvojim slovam, tak si ho kompromitoval, zatial co Tora ho skryva, ale ak nie, tak si ho ohovaral. Prevzal snad Akiva tento uzaver z nejakeho podobneho pripadu, z nejakej analogie? Nie, o analogicky pripad sa nejedna. Kam ho potom treba zaradit? (Ku ktorej skupine hriesnikov treba zaradit Celofchada?) Patri k tym, ktori boli opovazlivi. (Poznamka 10) S tou istou vecou sa stretavame pri vyklade versa: (Poznamka 11) A hnev Hospodinov vzbkkol proti nim a odisiel. To nas uci, ze aj Aron bol malomocny. To su slova Rabi Akivu. Rabi Jehuda, syn Beterov mu povedal: Nech je to tak alebo tak, v buducnosti budes musiet uctovat. Ak to zodpoveda tvojim slovam, tak si ho kompromitoval, zatial co Tora ho skryva, ale ak nie, tak si ho ohovaral. Ale je predsa napisane: "proti nim". (Poznamka 12) Ale na jeho strane (na Akivovej) bol poukaz, zhodny s tym, kde je napisane, ze Aron bol malomocny. Uci sa, ze je napisane: (Poznamka 13) Aron sa obratil k Marii, a hla, bola malomocna. Uci sa, ze sa odvratil od vlastneho malomocenstva. Res Lakis povedal: Kto statocneho podozrieva, bude na vlastnom tele potrestany, pretoze je pisane: (Poznamka 14) Ved mi neuveria a nepocuvnu hlas, ... Pred Hospodinom, nech je Jeho Meno pochvalene, bolo vsak zjavene, ze Izrael veri. Hovoril k Mojzisovi: Ste veriaci a potomkovia veriacich, ale ty nebudes na konci verit. Oni su veriaci, pretoze je napisane: (Poznamka 15) Lud uveril... (su to) potomkovia veriacich: (Poznamka 16) I uveril Hospodinovi a ten mu to pocital za spravodlivost. On (Abraham) uveril Hospodinu, ale ty nebudes na konci verit, pretoze je napisane: (Poznamka 17) Pretoze ste vo mna neverili... Odkial ale vieme, ze bol zasiahnuty? Preto, ze stoji v Pisme: (Poznamka 18) Potom mu Hospodin este riekol, poloz si ruku na prsia ... Sabat 96 b, 97 a

    Tora pre ludi.
    Rabi Jehosua, syn Leviho, povedal: V case, ked Mojzis vystupil na vysost, povedali anjeli sluziaci pri trone Vsemohuceho, pochvalene bud Jeho Meno: Pan sveta, co ma zrodeny zo zeny robit medzi nami? On im odpovedal: Prisiel, aby prijal Toru. Oni Mu odpovedali: Cennosti, ktore si skryval po 974 pokoleni, skor ako bol svet stvoreny, chces prenechat masu a krvi? Co je clovek, ze nan pamatas? A co syn cloveka, ze sa ho ujimas? (Poznamka 19)O Hospodine, Pane nas, ake je slavne Tvoje Meno na celej zemi! Velebu svoju rozprestrel si na nebesa. (Poznamka 20) Vsemohuci, pochvaleny bud, povedal Mojzisovi: Daj im odpoved! Mojzis mu povedal: Pane sveta, bojim sa, ze ma spalia dychom svojich ust. On mu vsak povedal: Drz sa tronu mojej slavy a daj im odpoved, kedze je napisane: (Poznamka 21) Zastrel pohlad na svoj tron, svoj oblak rozprestrel nad nim. ( K tomu povedal Rabi Nachum: Uci nas to, ze Vsemohuci ho zastrel ziarou svojho pribytku a rozprestrel svoj oblak nad nim. ) Mojzis povedal pred nim: Co stoji napisane v Tore, ktoru mi davas? (Poznamka 22) Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktory som ta vyviedol z Egyptskej krajiny, z domu otroctva. A k nim (k anjelom) povedal: Vytiahli ste snad vy z Egypta, sluzili ste vari vy faraonovi? Naco je vam Tora? A preco je napisane: (Poznamka 23) Nebudes mat inych bohov okrem mna! Byvate snad vy medzi modlosluzobnikmi? A tiez je napisane: Pamataj na sobotny den sviatocneho odpocinku a svat ho! Robite snad vy pracu, od ktorej by ste museli odist? A este co je v nej napisane? Nebudes brat (Poznamka 24)... Je snad medzi vami obchod a vymena tovaru? A co je v nej napisane? (Poznamka 25) Cti otca svojho i matku svoju! Mate snad vy otcov a matky? A co je v nej napisane? (Poznamka 26) Nezabijes! Nescudzolozis! Nepokradnes! Su snad medzi vami spatne vasne a zavist? Zvolajte na slavu Svateho, nech je pochvaleny, kedze je napisane: (Poznamka 27) O Hospodine, Pane nas, ake je slavne Tvoje Meno... Avsak nie je tam napisane: Mas rozprestriet svoju velebu nad nebesa. Hned sa vsetci spriatelili s Mojzisom a kazdy mu nieco dal, lebo je napisane: (Poznamka 28) Vystupil si na vysost, odviedol si zajatcov, kvoli "clovekovi" si prijal dary, totiz ako odskodne za to, ze ta nazvali clovekom. (Poznamka 29) Aj anjel smrti mu nieco daroval, pretoze je napisane: (Poznamka 30) Polozil teda kadidlo a vykonal obrad zmierenia za lud. A dalej hovori Pismo: (Poznamka 31) Postavil sa medzi mrtvych a zivych... Keby mu anjel smrti nepovedal, odkial by to Mojzis mohol vediet? (Poznamka 32) Sabat 88b/89a

    O nebeskom kruhu.
    Nasi majstri ucia: Mudrci Izraela hovoria: Nebessky kruh stoji pevne a suhvezdia sa otacaju. A mudrci narodov sveta hovoria: Nebessky kruh sa kruti a suhvezdia stoja pevne. Rabi povedal: Jedna namiatka na ich slova je, ze pokial sa ludstvo pamata nebol videny Skorpion na severe ani Voz na juhu. Rav Acha, syn Jakovov mu ale namietol: Mozno je to tak, ako pri ose mlynskeho kamena alebo pri pante dveri. Mudrci Izraela hovoria: Vo dne bezi slnecna ziara pod oblohou v noci nad oblohou. A mudrci narodov sveta hovoria: Vo dne bezi slnecna ziara pod oblohou a v noci popod Zem. Rabi povedal: Ich slova su jasnejsie ako nase, pretoze vo dne su pramene studene a v noci teple. Rabi Natan povedal: V lete bezi slnecna ziara cez vrch oblohy, preto je cely svet teply a pramene studene a v dnoch dazda (zimy) bezi slnecna ziara po okraji oblohy, preto je svet studeny a pramene teple. Pesachim 94 b.

    Zakon bol dany na Sinaji.
    Toho dna sa viedla diskusia o otazkach ritualnej cistoty. Rabi Eliezer uviedol vsetky myslitelne argumenty v prospech vlastneho vykladu, ale ostatni diskutujuci ich odmietli akceptovat. Vtedy im povedal: "Ak mam pravdu a ak je Halacha na mojej strane, tak nech to dosvedci tento zasvateny strom." Naco sa zasvateny strom vytrhol z korenov, pohol zo svojho miesta a presunul sa o sto laktov (ini tvrdia, ze o styristo laktov) a tam sa opat zasadil. "Zasvateny strom nemoze podavat ziadne svedectvo" odsekli ostatni. Rabi Eliezer sa vsak nevzdal. "Ak mam pravdu a ak je Halacha na mojej strane, tak nech to dosvedci tok tejto rieky". A tok rieky sa otocil a tiekol naopak. Vodny tok nemoze podavat ziadne svedectva, vyhlasili oponenti rabi Eliezera. Rabi Eliezer sa pokusil opat inak: "Ak Halacha so mnou suhlasi, nech to dosvedcia mury tejto skoly". A skolske mury sa zacali naklanat a boli by aj spadli, keby ich vcas neokrikol rabi Josua: "Ak sa ucenci zaoberaju halachickou diskusiou, nemate pravo do nej zasahovat." A skolske mury ostali stat, tak ako prave boli. A tak nespadli z ucty k Josuovi, ani sa nenarovnali z ucty k rabi Eliezerovi. Stoja nachylene az do dnesneho dna. A este raz povedal rabi Eliezer ostatnym: "Ak mam pravdu a Halacha je na mojej strane, nech to dosvedcia nebesa!" Nato bolo pocut nebesky hlas, ktory zvolal: "Preco sa skriepite s rabi Eliezerom, ked predsa vidite, ze vo vsetkych pripadoch je Halacha na jeho strane." Ale rabi Josua vyskocil a vykrikol: "To nie je na nebesiach". Co tym myslel? Rabi Jeremia povedal: "Pretoze Tora uz bola dana na hore Sinaj nevenujeme pozornost nebeskemu hlasu, kedze si uz davno v Tore na hore Sinaji napisal, ze je potrebne podriadit sa vacsine. Rabi Natan sa stretol s Eliasom a spytal sa ho: "Co v tej chvile robil Najsvatejsi, nech je pozehnane jeho vecne meno? "Smial sa od radosti" odpovedal Elias "a hovoril: "Moji synovia ma porazili, moji synovia ma porazili." Baba Mecia 59 b

    Poznamky:
    1) 1. kniha kral. 19,11.
    2) Zalm 112,7. 3) Jeremias 23,29.
    4) Jeremias 23, 29.
    5) 5.Mojzis 8,9.
    6).Stavebni robotnici su tu mieneni ti, ktori sa zaoberaju vystavbou sveta.
    7) Kazatel 11, 10.
    8) Kazatel 11, 10.
    9) 4.M.27,3
    10) 4.M.14,44
    11) 4.M.12,9 Na tomto mieste ohovara Aron a Maria Mojzisa, pre jeho cernossku manzelku. Hospodin sa preto nahneva.
    12) V hebrejcine je to mozne citat aj v jednotnom cisle, teda proti nej. Nie je jednoznacne, ci sa jednalo o hnev proti Marii, alebo o hnev proti obom.
    13) 4.M.12,10 Najprv je Akivova argumentacia popreta, potom uvedene citaty, ktore mu davaju za pravdu.
    14) 2.M.4,1 Tu sa stazuje Mojzis.
    15) 2.M.4,31
    16) 1.M.15,6
    17) 4.M.20,12
    18) 2.M.4,6 Tyka sa to Arona.
    19) Zalm 8,5
    20) Zalm 8,2. Velebou tu treba rozumiet Toru, ktoru anjeli chceli, len pre nebesa.
    21) Job 26,9.
    22) 2.M.20,2
    23) 2.M.20,3
    24) 2.M.20,7 Vers nie je dokonceny. Nasleduje: "meno Hospodina, Boha svojho nadarmo."
    25) 2.M.20,12
    26) 2.M.20,13-15
    27) Zalm 8,10 Prva cast je totozna s Z.8,2 ,druha polovica versa chyba.
    28) Zalm 68,19
    29) V tomto pripade sa zda byt, inak vyborny, novy evanjelicky preklad Biblie, chybny. Rozne preklady zalmu 68,19 su: "kvoli "clovekovi" si prijal dary" (Podla Talmudu) "vzal si dary pre ludi" (Stary Kralicky preklad) "ludi si prijal, ako dar" (Novy ev. preklad)
    30) 4.M.17,13
    31) 4.M.17,13
    32) Tu je naznacene, ako Mojzis prisiel ku kadidlu.

     

    ANTISEMITIZMUS

    Slovo antisemitizmus sa objavuje az v 19. storoci v suvislosti s prejavmi nenavisti alebo nepriatelstva voci Zidom. Dnes je zvykom pouzivat slovo antisemitizmus v sirsom kontexte na oznacenie nepriatelstva, ale aj predsudkov, averzie, alebo osobnej nevrazivosti voci Zidovstvu. Nabozenske aj narodne nepriatelstvo jestvovalo od nepamati, nielen voci Zidom, ale voci lubovolnemu narodu alebo nabozenstvu. Problem antisemitizmu sa stal zvlastny od znicenia druheho chramu (roku 70 o. l.), ked Zidia stratili svoju vlast a zacali zit v diaspore, mimo svojej povodnej vlasti, ako nabozenska a etnicka skupina odlisujuca sa od svojho okolia. Odlisnost sa tykala aj nabozenstva aj etnickeho povodu a prave tieto dva fenomeny sa stali najsilnejsim motivom dejin, vytvarajucim na jednej strane nenavist, na druhej strane pocit solidarity s vlastnou skupinou. Vzdy, ked sa propagovali nabozenske alebo narodne zaujmy na ukor vseludskych, boli najkonkretnejsou a najblizsou skupinou ludi, na ktoru sa dalo poukazat miestni Zidia. Takto vznikla prax, ktora sa zachovala aj do dnesnych dni, robit zo Zidov "obetneho baranka" zodpovedneho za vsetky nestastia ludstva. Tato prax kulminovala vzdy vtedy, ked doslo k zhorseniu ekonomickej, politickej, zdravotnickej, alebo inej situacie v nejakej krajine. Hladali sa "vinnici" epidemie Cierneho moru, neuspechu kriziackych vyprav, neurod a hladomoru, vojen a najroznejsich nestasti, z ktorych boli a su Zidia obvinovani. V kratkosti nie je mozne podat prehlad o vsetkych obvineniach vznesenych proti Zidom ako aj mnozstve utokov, prikori, vrazd a nasilia najrozlicnejsieho druhu, ktore tieto obvinenia sprevadzali.

    Uvediem len niektore vybrane obvinenia, ktore su typicke a opakovali sa.

    Roku 468 obvinili perzke urady Zidov zo zavrazdenia dvoch perzkych knazov. V dosledku protizidovskej kampane, ktora nasledovala bola vyvrazdena asi polovica zidovskeho obyvatelstva Perzie.

    V rokoch 624 az 632, po vzniku islamskeho nabozenstva ocakaval zakladatel islamu Mohamed, masovy prestup Zidov na nove nabozenstvo. Ked sa tak nestalo, tak dobre vztahy medzi Zidmi a mohamedanmi sa prudko zhorsili.

    Obdobna situacia vznikla o 900 rokov neskor, ked Martin Luther zalozil reformovane krestanstvo a ocakaval jeho uznanie zo strany nemeckych Zidov. Tito sa vsak drzali viery svojich predkov a Luther svoj priatelsky postoj k Zidovstvu zmenil na ostre nepriatelstvo a osocovanie. Paradoxom je, ze sucasne obvinila Zidov aj katolicka cirkev zo sirenia reformacie!

    V roku 1096 doslo k masovemu vrazdeniu Zidov v suvislosti s kriziackou vypravou, ktorej cielom bolo "oslobodenie Kristovho hrobu v Jeruzaleme". Pokial sa kriziacke vojska dostali do kontaktu so Zidmi, tak ich vrazdili, ako "nepriatelov Krista". Obdobna situacia nastala aj pri dalsich kriziackych vypravach. Absurdne obvinenie z "nepriatelstva ku krestanstvu" patri k castym obvineniam voci Zidom v stredoveku a padlo mu za obet tisicky nevinnych zivotov. Negativnu ulohu zohralo aj vtedajsie krestanstvo, ktore prostrednictvom kazni sirilo mnohe krive obvinenia voci zidovskemu ludu.

    Az v 20. storoci sa Vatikan distancoval od protizidovskej praxe stredovekeho krestanstva a prehlasil antisemitizmus za nekrestansky a nehumanny. Treba uviest, ze v dejinach katolickej cirkvi su zname mnohe pripady, ked sa vysoki cirkevni hodnostari a papezi zastavali Zidov alebo ich zachranovali. Tak napriklad r. 1123 vysla papezska bula, ktora vyzyvala krestanov netrapit a nezabijat Zidov, nenicit ich cintoriny a pod. Bula bola reakciou na protizidovske excesy v Europe. Este prv, v r. 906 sa zastal Zidov cirkevny snem v Mohuci v Nemecku. Snem pozadoval, aby sa vrazdy Zidov trestali prave tak, ako vrazdy inych ludi. Dnes prirodzena poziadavka posobila vtedy asi dost "pokrokovo". Vtedajsiu prax dokumentuje skutocnost z toho isteho mesta.

    Roku 1012 prestupil jeden krestan v Mohuci na zidovsku vieru, v dosledku toho vyhnali z mesta vsetkych Zidov. Este horsie sa skoncil podobny pripad v roku 1222 v Oxforde v Anglicku. Oxfordsky student Robert z Redingu sa zalubil do mladej Zidovky a z lasky k nej prestupil na zidovsku vieru. Z trestu za tento "zlocin" ho upalili. Nevieme co sa stalo s jeho milou, ale pravdepodobne nemala lepsi osud. Vidiet to na inom pripade z Ruska, kde obvinili roku 1738 Barucha ben Lieba, ze obratil na zidovsku vieru carskeho dostojnika. Za trest upalili oboch za ziva. V roku 1144 sa objavilo po prvy krat obvinenie z ritualnej vrazdy.

    Podobne obvinenia sa od 12. storocia opakuju. Podla nich potrebuju Zidia krv na pecenie macesov. Obvinenia je absurdne, lebo zidovske zakony pozaduju dosledne ocistenie akychkolvek potravin od krvi. Ale primitivna povera stacila casto na vyvolanie protizidovskych pogromov. Vo Francuzku zaznamenali r. 1172 upalenie troch Zidov obvinenych z ritualnej vrazdy, ktorej dokazom malo byt zmiznutie cloveka. Uz v r. 1249 vydal papez Inocent IV. edikt v ktorom odsudil obvinovanie Zidov z ritualnej vrazdy. Napriek tomu sa odohralo vela podobnych pripadov pocas stredoveku. Sudne procesy proti obvinenym z ritualnej vrazdy sa odohrali koncom 19. a zaciatkom 20. storocia. Znamy je Hilsnerov proces, v ktorom bol krajcirsky pomocnik Hilsner obvineny z vrazdy mladeho dievcata. V suvislosti s tymto procesom vystupil proti povere o ritualnej vrazde profesor T. G. Masaryk, neskorsi prezident Ceskoslovenskej republiky. Podobny proces sa odohraval zaciatkom 20. st. v Rusku a stal sa literarnou predlohou knihy "Kto opravuje" , ktoru napisal americky autor B. Malamud.111 Castym dovodm protizidovskych vytrznosti bol pre svatenie hostie. Hostiu zaviedol 4. lateransky koncil r. 1215 ako nahradu "Kristovho tela". Ide o pecenu oblatku, ktoru katolicky knaz vklada do ust veriacich a veriaci tak symbolicky prijmaju telo Kristovo.

    Od 12. st. Zidov casto obvinovali, ze sa zmocnili hostie za ucelom opatovneho ukrizovania Krista, pripadne za ucelom jeho mucenia. Aj tomuto obvineniu padlo za obet vela zidovskych zivotov. Existuju zaznamy, ze pre obvinenie z hanobenia hostie bol v 12. st. v Bratislave umuceny rabi Jona a jeho spolocnici. V polovici 14. storocia postihla Europu epidemia "cierneho moru". V dosledku zlych hygienickych pomerov sa epidemia rychlo sirila a padla jej za obet skoro polovica obyvatelstva. Za vynnikov tejto choroby, a za jej siritelov oznacili Zidov. Aj v tomto pripade vysla papezska bula, ktoru vydal Klement VI. V bule sa zastaval Zidov a poukazal na to, ze "cierny mor" je aj v krajoch, v ktorych sa Zidia nevyskytli a ze jeho obetou su aj Zidia. Bula nemala prakticky ucinok a nezachranila Zidov obvinenych zo sirenia epidemie. Tazke casy skusili Zidia v Spanielsku po nastupe Inkvizicie (1480). Inkvizicia povazovala za jeden z najvacsich zlocinov tajne vyznavanie zidovskej viery, rozsirene medzi etnickymi Zidmi, ktorych nasilim pokrstili, alebo prinutili prestupit na katolicku vieru. Takychto krestanov, tajne vyznavajucich zidovsku vieru pozname pod oznacenim marani. Len do konca 15. storocia dala spanielska Inkvizicia popravit priblizne 15 000 skutocnych alebo domnelych maranov.

    Predchadzajuce kratke ukazky z historie antisemitizmu umoznuju charakterizovat antisemitizmus 20. storocia, ktory dosiahol svoj vrchol vo vykynozovacej politike nacistickeho Nemecka, v dosledku ktorej bola vyvrazdena viac ako polovica europskeho Zidovstva.

    Pred vojnou zilo v Europe asi 60 % svetovej zidovskej populacie. Tento podiel klesol na cca. 20% . Vyraznejsi je tento pokles na Slovensku, kde pred 2. svetovou vojnou zilo 136 000 Zidov. Terajsi stav sa odhaduje na 3 000 obcanov zidovskeho povodu. Tri zdroje tvoria povod moderneho antisemitizmu. Prvym zdrojom je posobenie stredovekeho krestanstva s jeho nespocetnymi protizidovskymi nariadeniami. Odraza sa v nich snaha, vyjadrit opovrhnutie voci Zidovstvu z ktoreho je krestanstvo odvodene. Zidovstvu sa casto vycital pocit vylucnosti a vyvolenosti, postoj vyvysovania sa nad ostatne narody. Tato vycitka suvisi s nedorozumenim. Ziadny zidovsky rabin, teolog a pod. nikdy netvrdil, ze Zidia su nieco viac alebo nieco lepsie, ako ini ludia, alebo narody. Strucne povedane, vyvolenost je specificnost a nie nadradenost. Druhym zdrojom, vytvarajucim negativny vztah k Zidom, boli hospodarske motivy. Stredovek dokoncil premenu povodne rolnickeho zidovskeho obyvatelstva na socialnu skupinu, ktora mala znacny, casto dominantny vlyv na bankovnictvo a obchod s peniazmi. Tento stav do znacnej miery zapricinil 3. lateransky koncil r. 1179, ktory zakazal krestanom obchod s peniazmi a vyhradil toto zamestnanie pre Zidov. Prispeli k tomu aj zakazy, vylucujuce Zidov z vacsiny beznych povolani. Tak vznikla vrstva zidovskych bankarov a zmenarnikov, ktora mala vlyv na financny a tym aj na politicky zivot krajin v ktorych zili. Tato vrstva sa stala nepostradatelnou pre stredovekych vladcov, vecne zapasiacich s nedostatkom penazi, ktore ziskavali prostrednictvom svojich zidovskych bankarov. K tomu prispeli aj schopnosti tychto bankarov, ako znalost cudzich jazykov, vynaliezavost, spolahlivost a pod.

    Koncom stredoveku a v novsej dobe tvorili Zidia konkurenciu pre nezidovskych bankarov a obchodnikov, ktori ich pochopitelne nenavideli. Za treti zdroj moderneho antisemitizmu mozno oznacit subor tvrdeni o veducej ulohe Zidov v roznych odvetviach politickej a hospodarskej cinnosti, tlace a pod. Tieto tvrdenia sa interpretuju, ako prejav kolektivnej vlady Zidov nad svetom. Vsetky tri uvedene podoby sa vzajomne prelinaju. Spolocnou crtou vsetkych foriem antisemitizmu je nenavist, nehumannost a neochota konfrontovat sa so skutocnostou.

    Zidia a Zidovstvo sluzi antisemitom ako nahrada za ich vlastne problemy, ktore nevedia, alebo nechcu formulovat. Antisemitizmus vzdy bol aj je spojeny s najprimitivnejsimi vrstvami spolocnosti, z nich cerpa svoju clensku zakladnu, ich oslovuje. Pre primitiva predstavuje svet nepriatelske prostredie v ktorom sa nevie globalne orientovat a preto ma potrebu konkretizacie "nepriatela". Je to proces odmietnutia reality a vytvarania fiktivneho sveta, ktore je do istej miery obecnym, socialnym a civilizacnym fenomenom. Jeho nositelia sa pohybuju v dusevne uzavretom priestore a dokazu pomocou niekolkych dogiem "vysvetlit" cokolvek. Snad je vhodne pripomenut, ze vsetky totalitne systemy maju podobne zjednoduseny pohlad na svet a tiez vysvetlia svojim sposobom, aj ked absurdnym a protirecivym, vsetky skutocnosti s ktorymi su nutene konfrontovat sa.

    Typicke priklady z nedavnej historie su komunizmus a nacizmus. Nemecky nacizmus predstavoval totalitny system, ktory dosiahol najdesivejsiu podobu antisemitizmu. Niet prikladu podobneho systematickeho a masoveho vyvrazdovania v takom rozsahu, ako to robili nacisti a ich prisluhovaci v rokoch 1940 az 1945. Ideologicky bolo toto vyvrazdovanie oddovodnene tvrdenim o kolektivnej vine Zidov jednak za kapitalizmus (zidovsko - plutokraticke kruhy), jednak za komunizmus (zido - bolsevizmus) a za vsetky nestastia a pohromy, ktore ludstvo zazilo vratane rozputania 2. svetovej vojny samotnymi nacistami. Aj take jednoduche a primitivne hesla typu "Zidia su zodpovedni za zly stav nemeckych ciest" stacili ako argument na ovplyvnenie casti naroda.

    Komunisticky antisemitizmus nemal take vyhranene formy ako nacizmus. Oficialna komunisticka ideologia delila ludi na "triedy", triedu vykoristovatelov a pracujucu triedu. Z toho vyplyvalo, ze komunisti su nepriatelski zamerani voci zidovskym kapitalistom, ale solidarni s vykoristovanymi zidovskymi pracujucimi. Toto oficialne stanovisko bolo proklamovane napriek zretelnym antisemitskym vlnam v 40-tich a 50-tich rokoch v Sovietskom zvaze a ostro protizidovskemu procesu proti Rudolfovi Slanskemu v CSR. Proces proti Slanskemu a jeho spolocnikom (1952) bol najvacsim vykonstruovanym procesom v ceskoslovenskej historii. Zo 14 obvinenych bolo 11 Zidov, dvaja Cesi a jeden Slovak (minister zahranicnych veci Dr. V. Clementis). Po cely cas procesu sa zdoraznoval zidovsky povod obvinenych, ich spolupraca s Izraelom, sionizmom a pod.222 Proces sa skoncil vynesenim 11-tich rozsudkov smrti a tromi odsudeniami na dozivotie. Dosledkom procesu bolo prepustanie cs. Zidov zo zamestnania a silna propaganda proti "sionizmu".

    Propaganda proti sionizmu a statu Izrael bola typicka aj pre neskorsie roky komunistickej vlady v Ceskoslovensku. Izrael bol jedinym statom s ktorym komunisticke krajiny (po vojne r. 1967) prerusili diplomaticke vztahy. Oficialne nepriatelstvo voci sionizmu umoznilo cs. komunistickym uradom zamietat udelenie vstupneho viza pre obcanov z Izraela. Uradne oddovodnenie znelo : "Vstup menovaneho nie je v zaujme republiky". Takato prax nebola vedena voci obcanom inych krajin.

    Antisemitizmus je zlozitym socialnym javom. Mozno ho popisat, analyzovat, do istej miery aj predvidat pri ocakavanom zhorseni ekonomickej situacie, ale tazko mozno proti nemu bojovat. Jedna z mala moznych prevencii je zvysovanie vzdelanostnej a kulturnej urovne ludi, co je dlhodoby proces. Antisemitom sa nikdy nestane clovek so slobodnym a kritickym myslenim, schopny samostatneho usudku, nepodliehajuci masovej psychoze. Takyto nezavisli myslitelia sa vyskytovali a vyskytuju vzdy a v kazdej krajine, je ich vsak malo a ich vlyv nie je dostatocny. Protipolom su im ludia ukomplexovani, neschopni, ale zaroven ctiziadostivi. Tito si potrebuju zdovodnit svoje neuspechy pred svetom aj sami pred sebou. Najjednoduchsim riesenim je odmietnutie osobnej zodpovednosti za vlastne neuspechy a pripisanie tejto zodpovednosti v nejakej, blizsie neurcenej forme Zidom alebo Zidovstvu.




    ___________ na Hlavní stránku _______print_______  CO TY NA TO?   vyjádřete se v sekci FORUM ! _____